Spätná väzba

Ad: Odkaz novembra: namiesto slobody mandarínky (Milan Paulíny) Slovo 48/2007 Ku kritériu rady pred pokladnicami – konečne to niekto vyzdvihol. To čarovné a univerzálne kritérium pokroku slovenskej spoločnosti: rady pred pokladnicami. Ohromne som sa potešil, najmä preto, že som aj ja bol svedkom toho, ako to tá dievčinka chutne bojovne zargumentovala, pričom v čase roku 1989 mohla akurát pred takou pokladnicou cmúľať cumlík. Ale OK: Takže, čítajte: Skúsili ste si zájsť v čase nákupnej špičky t. j. medzi 16,00 a 18,00 do hocktorého super-hyper marketu na Slovensku v rokoch 2005 – 2007? Čo vás príjemne prekvapilo? Isteže: rady pred pokladnicami. Mohli ste si medzitým poklábosiť mobilom s priateľmi, prečítať noviny vhodené do košíka (a potom ich vyložiť), skonzumovať potraviny (a čiarový kód nechať prepípať v pokladni). Čo sa to deje? Žeby návrat socializmu? Nie. Iba chaotický globálny kapitalizmus: pre obchodné reťazce je dôležité, aby konzument VOŠIEL. Potom už na ňom nezáleží. Napríklad nech si odstojí pri pokladnici aj 15 - 25 minút. Pokladníc je síce 25, ale funguje iba 9, na ten nával na dnes neplánovali pokladníčky. Stáli pracovníci? Pokladníčky utekajú pre monotónnu prácu a nízku mzdu. Brigádnici? Zaúčajú sa na úkor zákazníkov. Jednej som napočítal päť minút prepípania-prečítania kódu kreditnej karty, hľadania pera na overujúci podpis a bezradnosti, keď sa jeden kód na tovare „odmietol“ predstaviť. Je to nehorázne okrádanie zákazníkov o čas. Iba v Kauflande mi za takéto zdržanie vrátia desaťkorunu. A k tomu nedostatku za socializmu: Ak by dnes stálo mlieko dve koruny a banány 17 korún kilo, rád by som si počkal. Ale dnes sme už ďalej: čakáme v rade kvôli dvadsaťkorunovému mlieku a kvôli zeleným banánom za 40 korún. Skúúúútočný spoločenský pokrok. Kanto Súhlasím a citujem, ale aj sa zhrozím. Stotožňujem sa s touto myšlienkou: „Väčšina starších a skúsenejších ľudí sa nanúteným stereotypom vie brániť, aj keď to navonok neprezentuje. Ľudia síce nevedia propagande čeliť verejne, resp. to dokážu len v malých skupinách a na nízkej argumentačnej úrovni, ale osobne im (médiám a súčasnej politickej propagande) na základe vlastnej životnej skúsenosti veľmi neveria.“ Problém je však s mladou generáciou. Tie deti narodené v roku 1989 práve vstupujú do veku dospelosti a utvárajú si vlastný životný názor. Ak si ho vytvárajú na základe toho, čo im predkladajú médiá a propaganda, no spánombohom. To preto tu kvitne rasizmus, xenofóbia, nepriateľstvo voči „nepriateľom režimu“ a fanatizmus skreslený tým, že čo bolo do novembra 1989, nestojí za reč. Preto tá morálna sepsa (slovom lekára), teda úpadok, preto ten rozvrat spoločenských hodnôt, preto to nové uctievanie nových bohov: peňazí a úspechu. A preto aj to nesmierne sebectvo mladej generácie, vyjadrené v politických programoch neoliberálov „ako druhý dôchodkový pilier“ a „zdravotníctvo príliš míňa“ a „školstvo je neefektívne, lebo ma nenaučí úspešne zbohatnúť“. Nona