Putinovo Rusko
„Koho budeš voliť v Putinových voľbách?,“ znel aj u nás známy vtip z predvolebného Ruska. Parlamentné voľby skutočne nepriniesli nijaké prekvapenie a upevnili prezidentovo postavenie. Podľa Davida Hearsta z denníka The Guardian získal Putin vo víkendových parlamentných voľbách čo potreboval – silný osobný mandát na pokračovanie vlády nad Ruskom. Putinova strana Jednotné Rusko získala v Dume 70 percent, s proputinovskou Spravodlivé Rusko dokonca pohodlnú ústavnú väčšinu. Výsledok mu dáva široký manévrovací priestor. Chce zostať pri moci (a chce to aj podstatná časť establišmentu), ale druhé prezidentské volebné obdobie sa mu končí. Drvivá väčšina v parlamente by mu teoreticky mohla pomôcť zmeniť ústavu tak, aby mohol kandidovať tretí raz. Politická cena za takýto krok by však zrejme bola zahraničná kritika a ostré obvinenia z nedemokratickosti. Druhá možnosť je politicky omnoho bezbolestnejšia – osem rokov pri moci a obrovská popularita mu umožní pokojne ustúpiť následníkovi a prijať inú funkciu alebo ostať vplyvnou osobou v pozadí. Potom stačí už len čakať štyri roky a opäť bude mať možnosť uchádzať sa o najvyšší post v štáte. V prípade, že by sa mu začala moc vymkýnať z rúk, jeho pozícia mu umožní, aby vyvolal predčasné prezidentské voľby. Bezmocnosť opozície Drvivé víťazstvo v parlamentných voľbách, ktoré Putinovi rozšírilo možnosti, nebolo založené len na manipulácii. Samozrejme, v médiách (najmä neruských) sa objavilo množstvo správ o zmanipulovaných voľbách. Polícia zatýkala demonštrantov, vrátane vodcov opozičných strán. Hackeri útočili na ich internetové stránky (napr. strany Jabloko). Jednotné Rusko využilo na dosiahnutie víťazstva aj štátnu moc a kontrolu nad médiami. Na neregulárnosť volieb upozorňovala Európska únia i OBSE. To všetko je však len polovica obrazu. Druhou je fakt, že Putinovo víťazstvo by bolo isté, aj ak by hral s opozičnými stranami férovo. Citovaný David Hearst vidí dva dôvody. Po prvé, protiputinovskú opozíciu si veľa Rusov asociuje s jeľcinovským obdobím ekonomického, sociálneho i mocenského úpadku Ruska. Druhým dôvodom je nejednotnosť opozície, ktorú však nespôsobujú iba osobné ambície jej lídrov. Vyrastá organicky aj z faktu, že ju tvoria také ideologicky rôznorodé strany, ako sú ekonomickí liberáli, tvrdí nacionalisti či komunisti. Roky chudé a roky tučné Pristavme sa ešte na chvíľu pri prvom dôvode slabosti opozície. Catherin Belton v reportáži pre pondelňajšie vydanie Financial Times popisuje, že nástup Putina znamenal pre mnohých Rusov zotavenie krajiny. Ekonomika Ruska sedem rokov po sebe rastie a ropný boom umožnil splatiť veľkú časť zahraničných dlhov. Rast a zlomenie moci mnohých oligarchov, ktorí vyrástli počas Jeľcinovej éry, prispeli k rastu prosperujúcej strednej vrstvy. Pre ňu sa obnovenie národnej hrdosti spája so zlepšovaním osobnej sociálno-ekonomickej situácie. Mnohí z nich nemusia súhlasiť s tvrdými policajnými zákrokmi na opozičných demonštráciách, ale sú ochotní pripustiť, že je to „cena ktorú treba zaplatiť“. „Demokraciu môžeme zachovávať buď v jej plnom zmysle, alebo sa môžeme pokúsiť skutočne niečo urobiť pre zlepšovanie životných podmienok“, cituje Catherin Belton mladého riaditeľa jednej z mnohých moskovských firiem, ktoré vyrástli v posledných rokoch. Putinova vláda určite nepriniesla prosperitu všetkým Rusom. Skupina „porazených“ je však podstatne menšia ako v časoch Jeľcina. Zatiaľ neohrozená pozícia Nech už Putin vyrieši svoje zotrvanie pri moci akýmkoľvek spôsobom, ak sa môže obávať ohrozenia svojho postavenia, príde oveľa pravdepodobnejšie zvnútra jeho tábora než od opozície. Ako píše citovaný David Hearst, jedným z prekvapením volieb je pomerný úspech strany Spravodlivé Rusko. Vznikla s Putinovým požehnaním v čase, keď sa pohrával s myšlienkou existencie dvoch proprezidentských strán, jednej viac pravicovej (Jednotné Rusko) a jednej skôr naľavo (Spravodlivé Rusko), ktoré by si rozdelili moc v Dume bez toho, aby predstavovali skutočné alternatívy establišmentu. Na centrálnej úrovni to mohlo fungovať, čoskoro sa však ukázalo, že v putinovskej mocenskej štruktúre v regiónoch vznikajú súperiace skupiny, ktoré ohrozujú jej súdržnosť. Putin preto projekt opustil a sám sa postavil na čelo kampane Jednotného Ruska. Väčšina pozorovateľov predpokladala, že pre Spravodlivé Rusko to bude znamenať politický koniec, lenže ono sa do parlamentu dostalo. Zatiaľ zostáva verne v proputinovskom tábore, ale skúsenosti s inými „riadenými demokraciami“ (napríklad v Latinskej Amerike) ukazujú, že na takejto pôde môžu vyrásť Putinovi mocenskí vyzývatelia. Takéto kombinácie sú však dnes ešte stále špekuláciami. Druhé kolo hry o moc v Rusku – prezidentské voľby – sa odohrá v marci. Putin si síce starostlivo skrýva karty, každému je však jasné, že drží bank. Určite si ich namiešal veľmi dobré, a bude s nimi hrať šikovne. Vie to zdecimovaná opozícia, zatiaľ neznámi vyzývatelia v jeho vlastnom tábore a vie to aj zahraničie. Autor je stály spolupracovník Slova
