Inflácia, ktorú výrobcovia skrývajú
Prudký rast cien potravín je nepríjemná realita, ktorá bude mať v nasledujúcom období oveľa širšie dopady, než len zvýšenú záťaž našich peňaženiek. Pre Slovensko je obzvlášť dôležitý vplyv na celkovú infláciu, keďže o rok by sme sa mali stať členmi eurozóny. Zdražovanie potravín je nepríjemné najmä preto, lebo sme si už zvykli nielen na nízke, ale dokonca na znižujúce sa ceny v obchodoch. Bol to však len klam. Aby teda bolo jasné: ceny potravín sa v posledných rokoch naozaj držali na rekordne nízkych úrovniach. Dokonca občas aj klesali a pravidelne sme mohli raz tú, raz inú komoditu kúpiť v tzv. akciách, čiže aj za polovičnú cenu. Vyzeralo to ako malý zázrak, lenže tie sa dejú iba v rozprávkach. Za týmto „zázrakom“ sa schovávala časovaná bomba a podvod z hľadiska kvality. Cena nado všetko Netreba mať vysokú, ba ani len strednú školu, aby človek pochopil, že v čase všeobecného rastu cien sa nemôžu práve ceny potravín dlhodobo udržať na nízkej či dokonca klesajúcej úrovni. Jedným zo spôsobov, ako také ceny dosiahnuť, je dotovanie z verejných zdrojov. Tak sa nízke ceny potravín udržiavali v predchádzajúcom režime. Nízke ceny v obchodoch s potravinami však ľudia zaplatili aj tak: buď privysokými cenami iných tovarov a služieb, alebo daňami. Druhý spôsob využívajú v rôznych obmenách aj kapitalistické štáty v podobe priamych či nepriamych dotácií a inej štátnej pomoci poľnohospodárom či potravinárom. Obchodné reťazce si našli iný spôsob. Keď už majú na trhu dostatočný podiel (navyše, ak sa spoja, tak sa môžu správať ako monopol), nútia svojich dodávateľov, aby im potraviny predávali za čo najnižšiu cenu. Tí v podstate nemajú inú možnosť, pretože nikdy nebudú mať také finančné zdroje, aby si vytvorili alternatívnu predajnú sieť. A tak buď akceptujú podmienky obchodov, alebo môžu svoje podnikanie „zabaliť“. To druhé väčšinou nechcú, takže musia hľadať spôsoby, akými znížia svoje náklady. „Predávať pod cenu“, ako sa tomu často hovorí, sa totiž nedá dlhodobo. Takýto predaj by výrobcov aj tak priviedol ku krachu. Predaj pod výrobné náklady sa dá dlhodobejšie používať len ako súčasť časovo obmedzenej reklamnej kampane. Obchodné reťazce uprednostňujú vo vzťahoch k svojim zákazníkom a dodávateľom v rozhodujúcej miere jediné kritérium: cenu. Všimnime si, na čom stojí celý ich marketing, aké informácie obsahujú a aké zdôrazňujú vo svojich propagačných letákoch a reklamných heslách. Dôraz na porovnanie ceny a kvality ponúkaného tovaru kladú iba špecializované či značkové predajne. Do hypermarketov chodíme nakupovať veľa, takže rozhodujúcim kritériom je cena. Kvalita potravín klesá Obchodné reťazce však nezaujíma kvalita, alebo ich zaujíma len okrajovo. Ktorýkoľvek tovar môžete vrátiť, keď zistíte, že nefunguje (alebo je pokazený, ak ide o potraviny), čo väčšinou zistíte až doma, lebo v obchode vás na to nikto neupozorní. Obchodníci totiž nútia svojich dodávateľov, aby odobrali späť všetok nepredaný tovar. Nemusí im teda veľmi záležať na tom, do akej miery bude zákazník spokojný, najmä ak predávajú tisícky tovarov, čiže ľudia majú vždy dôvod, vrátiť sa kvôli niečomu inému. A práve „podliezanie“ kvalitatívnych ukazovateľov sa v súčasnosti stalo rozšíreným nástrojom na udržiavanie nízkych cien. Väčšina ľudí celkom prirodzene nemá čas zisťovať a vyhodnocovať (uvedomovať si) informácie o nakupovaných tovaroch dennej spotreby. Ak by sme mali presnejšie zisťovať zloženie a kvalitu každej potraviny, ktorú vkladáme do košíka či do vozíka, museli by sme si každý tretí deň brať dovolenku. Čiastočne jednoduchšie je to pri balených tovaroch, ak si však kupujeme napríklad porciovanú šunku, nikdy nevieme, koľko je v nej skutočného mäsa. Pritom práve nahradzovanie drahších súčastí potravín lacnejšími je najčastejší spôsob, ako výrobcovia napĺňajú požiadavky obchodníkov na nízke ceny. Takže za rovnaké ceny už niekoľko rokov kupujeme čoraz menej kvalitné potraviny. Nejde o ich zdravotnú závadnosť – tú príslušné inšpekcie väčšinou dokážu ustrážiť. Ide o to, že potraviny sa skladajú zo stále lacnejších zložiek, ktoré však úplne menia ich kvalitu. Väčšina z toho, čo má dnes v názve rôzne obmeny slova maslo, sa ani zďaleka nepodobá na to, čo sme týmto slovom označovali pred dvadsiatimi rokmi. Rôzne nátierky či roztierateľné syry sú stále redšie a redšie. V nejednej šunke či párkoch už netvorí podstatnú časť výrobku mäso. Aj rôzne druhy ovocia – ak v regáli vôbec nájdete nezhnité a úplne nezrelé kúsky – sú čoraz menšie. Skutočne chutné, nerýchlené paradajky už v hypermarketoch tiež nájdete iba výnimočne. Čo štatistiky neprezradia Štatistiky o vývoji cien potravín však tieto fakty nezachytia. Ich riadky a stĺpce nehľadia na kvalitu a zloženie jednotlivých potravín, poznajú len ich názvy a množstvo bez ohľadu na to, čo sa za nimi v skutočnosti skrýva. Ak teda musíte nakúpiť dvojnásobné množstvo zmenšených vajec a nekvalitnejšieho tuku na pečenie takej istej torty v porovnaní s vlaňajškom, štatistiky to nezaujíma. Kým sa torta pečie, otvoríte noviny a prečítate si: inflácia je rekordne nízka aj vďaka nízkym cenám potravín, ktoré sa oproti vlaňajšku takmer nezmenili. Priznajme si, že sme si v uplynulých rokoch na túto propagandu zvykli. To však neznamená, že by sme nenakupovali drahšie. Naopak, mnohokrát sme tak nakupovali, hoci sme si to uvedomili len niekedy. Súboj o väčšiu reguláciu vzťahov potravinárov a poľnohospodárov na jednej a veľkých obchodných reťazcov na druhej strane nie je len ekonomická záležitosť. Je to aj súboj za práva zákazníkov. Znižovanie kvality potravín je na udržiavanie nízkych cien, z ktorých spotrebitelia v konečnom dôsledku získavajú oveľa menej, než sa na prvý pohľad zdá, zlá cesta. Autor je ekonomický novinár
