Noc žien
Marlene Streeruwitzová: Verführungen (Fischer Taschenbuch Verlag, Frankfurt am Main, 2004, 296 strán)Marlene Streeruwitzová: Entfernung (Fischer Verlag, Frankfurt am Main, 2006, 475 strán) „Skutočný život žien nemá v umení miesto a veselé knižočky určené na čítanie na pláži sa tejto skutočnosti stále šikovne vyhýbajú. Bežný život ženy nemá v Nemecku dostatok síl, aby sa presadil v literatúre. Svojimi textami chcem prelomiť toto tabu.“ Marlene Streeruwitz Rakúska spisovateľka Marlene Streeruwitzová sa vo svojich románoch zaoberá smutným životom žien. Snažiac sa o zobrazenie „skutočnosti“, vyberá si pohľad pesimistky, ktorá pohár naplnený do polovice považuje za poloprázdny. Vo svojom prvom románe Verführungen (Zvádzania) z roku 1996 opisuje niekoľko mesiacov každodennosti tridsaťročnej Helene, rozvedenej mamy dvoch školopovinných detí. Helene Helene pred dvoma rokmi opustil manžel kvôli mladšej sekretárke. Helenin krátky vzťah s Alexom, o ktorom sa čitateľ dozvedá len z fragmentov spomienok, viedol do prázdna. Alex sa v príbehu vynára ešte raz a Helene s ním po niekoľkých mesiacoch opäť strávi noc v pokútnom hodinovom hoteli, po ktorej sa Alex nikdy viac nezjaví. Viac priestoru venuje autorka švédskemu hudobníkovi Henrykovi, ktorý pendluje medzi Viedňou a Milánom a cestou sa letmo zastaví u Helene. To, čo sa na základe niekoľkých scén javí ako archetypálny ideál vzťahu – Henryk sa stará o chorú Helene, navarí deťom obed, s porozumením ju čaká v aute, kým je na návšteve rodičov – sa mení na príbeh využívania, keďže Henryk je na mizine, nemá kde bývať a napriek sľubom sa ozve len vtedy, keď sa potrebuje zadarmo naraňajkovať. Neschopnosť Helene vidieť pravdu (ktorá je čitateľovi jasná od začiatku) tiež patrí ku klišé osamelej ženy, ktorej aj očividné využívanie stojí za niekoľko spoločne strávených okamihov. Keďže Helene sa kvôli deťom vzdala štúdia dejín umenia, pracuje na polovičný úväzok ako sekretárka v drobnej reklamnej agentúre, ktorá práve pripravuje kampaň na uvedenie magnetických fólií na rakúsky farmaceutický trh. Helene má aj tak finančné starosti, žije z posledných úspor, v záložni predáva rodinné cennosti a od bývalého manžela bezvýsledne vymáha alimenty. Napriek všetkému požičia posledné peniaze Henrykovi, ktorý ich minie pri „ťahoch“ nočným mestom. Bez Helene. Ako ináč. Oživením je príbeh Heleninej priateľky Püppi, neúspešnej umelkyne, ktorá po období excesov, neúspešných nových začiatkov a po protialkoholickom liečení končí samovraždou, o ktorej sa Helene, jej najlepšia kamarátka, dozvie len z novín. Selma Posledný z autorkiných románov Entfernung (Vzdialenosť), ktorý pred niekoľkými mesiacmi vyšiel vo vydavateľstve Fischer Verlag, sa veľmi podobá na prvý. Hoci hlavná hrdinka Selma je od Helene takmer o dvadsať rokov staršia, nebyť dvoch detí mohla by byť samou Helene o dvadsať rokov neskôr. Selma má štyridsaťdeväť rokov a len pred niekoľkými mesiacmi ju opustil partner kvôli oveľa mladšej Maďarke (meno, pod akým žena v románe figuruje). Na rozdiel od Helene bola Selma profesionálne úspešná, pracovala ako dramaturgička úspešných kultúrnych podujatí, pripravovala napríklad aj prestížne Wiener Festspiele. Roky sa pohybovala v tzv. umeleckej branži a vzťah s Antonom zodpovedal jej vtedajšiemu životnému štýlu: Manželstvo považovali obaja za prekonanú inštitúciu, keďže „žiť spolu má byť každý deň novým rozhodnutím“. Deti nechceli, lebo „zmyslel života treba hľadať v niečom inom ako v privádzaní ďalších malých ľudí na svet“. Potom, ako sa Anton s „Maďarkou“ oženil a čakali spolu dieťa, spochybňuje Selma svoje pôvodné presvedčenie. O to viac, že prišla o prácu, ktorá jej zabezpečovala nielen finančnú istotu ale aj spoločenský status. Zranená, vytrhnutá zo všetkých štruktúr, ktoré jej doteraz poskytovali istotu a tvorili základ jej sebaobrazu, cestuje do Londýna, kde chce slávnemu divadlu ponúknuť projekt týkajúci sa Sarah Kane. Takmer päťstostranový román je opisom cesty do Londýna a dvoch v Londýne strávených dní, počas ktorých sa Selma okrem iného stane účastníčkou teroristického útoku v metre z jari minulého roka. Do divadelného projektu vkladá Selma všetku nádej. Je presvedčená o tom, že zakorenenie v pôvodnej štruktúre by ju vytrhlo z nebezpečného prázdna. S dojemnou naivitou absolvuje celú cestu pre jediné stretnutie s režisérom, ktorý jej hneď pri predjedle v luxusnej reštaurácii oznámi, že sa s ňou stretol len z dávneho priateľstva a nemôže jej ponúknuť nijakú pracovnú príležitosť. Na dôvažok sa Selma na letisku náhodne stretáva s bratrancom, ktorý ju žiada o analýzu DNA, keďže predpokladá, že jej matka mala pomer s jeho otcom a v skutočnosti sú nevlastní súrodenci. Pozadie všetkých neuveriteľných dobrodružstiev cesty do Londýna však tvorí bezvýchodiskový, ochromujúci smútok za Antonom. Selmu, podobne ako Helene, stretáva jedno nešťastie za druhým, čo spolu s krátkymi, úsečnými holými vetami, v akých sú obe knihy napísané, vyvoláva až nevoľnosť. Čitateľ – a snáď predovšetkým čitateľka – si od oboch kníh musí takmer oddýchnuť, lebo pôsobia ako namáhavý výstup, pri ktorom sa od nedostatku vzduchu zakrúti hlava. Jedno klišé za druhým Streeruwitzová reťazí vo svojich príbehoch jedno klišé za druhým. V príbehu Helene je jasne stanovené rozdelenie „kladných“ a „záporných“ postáv, pričom ženy sú postavy kladné, muži záporné. Helene koná v každej situácii neomylne. Napriek tomu, že sa dozvie o pomere najlepšej priateľky Püppi so svojím bývalým manželom, nikdy neodmietne, keď jej Püppi uprostred noci telefonuje a pripitá žiada pomoc. A napriek tomu, že takmer nemá čo jesť, vozí Helene Henryka vo svojom aute a financuje jeho neisté dobrodružstvá. Helene je príkladnou matkou a chodí do práce aj vtedy, keď je chorá. Henryk však pre nevoľnosť odriekne aj schôdzku s ňou. Dokonca aj Püppi, ktorej Helene zachráni život, keď ju v jednu noc nájde v zvratkoch intoxikovanú v kúpeľni a v poslednej chvíli ju odvezie do nemocnice, nemožno vlastne nič vyčítať. Jej neusporiadanosť prezentuje autorka jednoznačne ako výsledok zranení. Zranení, za ktoré môžu výlučne muži. Veď Püppi je, rovnako ako Helene, opustenou manželkou bohatého nafúkaného bankára a milenkou sobášneho podvodníka, ktorý jej pod zámienkou spoločnej budúcnosti v jednu búrlivú noc ukradne cenné rodinné šperky. Všetky Püppine pokusy o nový život sú len dojemným pokusom o uzdravenie, ktoré by si však vyžadovali silu, ale tú autorka ženám nepriznáva. Voči mužom je Streeruwitzová, naopak, nemilosrdná. Tu jej chýba akákoľvek empatia. Kým k ľubovoľným prehreškom žien je tolerantná a je ochotná vnímať ich ako dôsledok bezradnosti, mužov definuje len ich činmi, po ktorých pozadí autorka nepátra. Gregor zmizol bez toho, aby Helene oznámil svoju adresu. Neplatí alimenty a pri stretnutiach dokonca hrozí, že Helene zbije. Obe hrdinky, Helene aj Selma, si z detstva odniesli zraňujúce spomienky na panovačných, fyzicky násilníckych otcov. Henryk je podvodník a Selmin bývalý partner Anton nezodpovedný sukničkár. Žena podľa autorky akosi principiálne nemôže byť zlá. Dokonca aj Helenine deti sú dievčatká a Helene si kladie otázku, ako ich pripraviť na budúce „ženské“ utrpenie. Nevieme, čo by sa sama seba pýtala, keby mala namiesto dcér synov. Bazálne (a presné) symboly V oboch príbehoch sa Streeruwitzová opakovane vracia k bazálnym symbolom ženskosti. V oboch hrá úlohu nahota. Selma sa pri potulkách nočným Londýnom dostane do baru, v ktorom sa stretávajú študenti umenia a maľujú akty. Selmu si pomýlia s objednanou modelkou a z pocitu, že všetko, čo rozplynie pohlcujúce prázdno, je prospešné, sa dá nahá kresliť aj Selma. Znie tu motív ženského starnutia, keď učiteľka maľby vysvetľuje študentom, ako dobre vidno na zostarnutej unavenej koži nervové dráhy. Aj Helene zabezpečila modelky, ktoré si na nahé telá lepia magnetické fólie. Za pózovanie však platia ľúbostnými pletkami so zúčastnenými mužmi a fotografie sa nakoniec nepodaria, lebo čiernobiele snímky odhalia voľným okom nepostrehnuteľné strie. Streeruwitzová tak nevynechá nijakú príležitosť zobraziť ženskú zraniteľnosť. V oboch príbehoch niekoľkokrát zobrazuje Helene a Selmu na záchode, Helene pri pracovnom pohovore zašpiní biele kreslo krvou. Proti ženám je všetko, vrátane plynúceho času a ich vlastných tiel. Ak čitateľ prijme takéto poňatie sveta, je sprostredkovanie „ženskej“ skúsenosti v autorkinom podaní mimoriadne presné. Čitateľka presne vie, ako sa Helene cíti, keď Henryk niekoľko dní nezavolá a ako veľmi si Selma želá zavolať Antonovi, keď do nej v londýnskom metre ktosi bezohľadne strčí. Pocit nepreniknuteľnej samoty, ktorý prikryje život žien ako mastný film hladinu vody, je znázornený prekvapivo autenticky. Holé krátke vety vyvolávajú dojem, že život je reťazením krátkych neodkladných úkonov, ktoré nasledujú jeden za druhým a čas vyhradený na žitie sa dá prekonať len ich starostlivým dodržiavaním. Autorka nepripúšťa radosť, len jeden pohyb za druhým, ktorými hrdinky v podstate len zabíjajú čas. Čas, v ktorom nerobia nič iné, len čakajú na telefonáty či listy, čiastočne v čase, keď ešte neexistovali mobily ani internet, takže čakanie bolo o to dlhšie. Na toto čakanie je však autorka majsterkou a v druhom románe udiera klinec po hlavičke ešte presnejšie ako v prvom. Akoby to bola jej celoživotná úloha, v ktorej sa svedomito zdokonaľuje. Občas pohryzieme Napriek tomu, že autorka je na prvý pohľad na strane žien, dalo by sa spýtať, prečo im tak málo verí. Ak nepredpokladáme, že právo na smútok a zranenie majú jedine ženy, vyplýva z autorkinho pohľadu na svet, že kým muži sa po nepríjemných či tragických životných udalostiach postavia na nohy a ďalej žijú raz šťastný, inokedy menej šťastný život, spadnú ženy do bezvýchodiskového prázdna, z ktorého vedie jediná cesta cez nasledujúci ľúbostný vzťah. Ženy sú nahé, starnú, chodia na záchod, krvácajú. Muži pracujú, zabávajú sa a opúšťajú manželky. Napriek autorkinmu nepopierateľnému majstrovstvu sa žiada ponúknuť alternatívu. Ľudia sú niekedy nahí, všetci starnú a chodia na záchod. Telesnosť mužov i žien niekedy prináša diskomfort a bolesť. Muži nemajú telá o nič menej ako ženy. Streeruwitzovej hrdinka Helene sa budí na strach z rakoviny prsníka. Cítime nespravodlivosť choroby, ktorá môže postihnúť iba ženu. Dokonca aj jej dievčatká sú potenciálne obete malignity, ktorá sa mužov netýka. To, že muž môže ochorieť na rakovinu semenníkov, autorka prehliada. Rovnako ako predpoklad, že ľudia sú občas smutní. Ľúbostné vzťahy ústia niekedy do bolesti. Do bolesti, ktorá pobáda zranených konať aj spôsobom, ktorý nie vždy zodpovedá korektným pravidlám. Bezradní občas dohryzú. Bezradné občas pohryzú. (Marlene Streeruwitzová sa narodila v Badene pri Viedni. Vyštudovala slavistiku a dejiny umenia. Pracovala ako režisérka a autorka rozhlasových hier. Za svoj debut Verführungen získala cenu Mary Cassens. Za ďalšie diela (Nachwelt, Lisas Liebe, Partygirl) dostala mnohé iné ceny, okrem iného cenu Hermanna Hesseho. V súčasnosti žije vo Viedni a v Berlíne.)
