Deväť napísaných obrázkov
Daniel Rušar, Frisbee (Nakladatelství Stylus Press, Brno, 2006, 97 strán) Kde bolo tam bolo, vznikla podivuhodná knižočka valašského prozaika Daniela Rušara. Čierny prebal nekorešponduje celkom s obsahom deviatich poviedok, ktoré sú – na prvý pohľad – rozprávkami. Lepšie ich charakterizuje názov Frisbee ako symbol čohosi vznášajúceho sa, hravého, niečoho, čo pripomína tvár, na ktorú možno detsky nakresliť oči a ústa. Poviedky možno čítať naozaj dvojako: Ako klasické rozprávky, ktoré oslovia aj skúsenejšieho detského čitateľa, alebo ako podobenstvá či bájky, ktoré majú, niektoré viac, iné menej, priniesť aj ponaučenie. Osobne sa mi viac páčia tie, kde autor (len?) načrtáva obraz, nedopovedá, nechá na čitateľa pôsobiť náladu. Menej tie, ktoré majú explicitne čosi „znamenať“, keďže ich „posolstvo“ je niekedy príliš priamočiare. Lebo najcennejšia je v Rušarových príbehoch práve nálada. Poviedky sú moderne „cestovateľské“, ale rozprávačovi nejde o sprostredkovanie cestopisných faktov. Miesta nepomenúva a kraje, ktoré hrdinovia navštevujú, čitateľ skôr tuší, ako sa o nich explicitne dozvedá. Napríklad úvodná poviedka Frisbee je príbehom lietajúceho taniera a jeho cesty okolo sveta. V Antarktíde sa pridá k tučniakom a porazí všetkých v hre Ice and Dive, ktorá spočíva v tom, že sa pingvíni korčuľujú po ľade a čo najplavnejšie skočia do vody. Cestou do Afriky stretáva na letovej dráhe modrú „lietajúcu taniericu“ Blue a chvíľu hravo letia spolu. Najcennejšia na príbehu, ktorý je z celej knihy snáď najveselší a najmenej zaťažený akýmsi „posolstvom“, je nálada pohybu a slobody, ktorú autor čitateľovi šikovne sprostredkuje. Moderné aj staromódne Menej podarené sú miesta, kde sa snaží „prirovnávať“ k „skutočnému“ životu. Blue napríklad, tvrdí Frisbee, letí teraz opatrnejšie ako kedysi a napriek túžbe po blízkosti radšej sama. Má totiž za sebou nepríjemné zrážky s inými lietajúcimi taniermi a bojí sa ďalšieho sklamania. Takéto klišé moderných vzťahov, stále ohrozovaných strachom z priblíženia, je v poetickej knižočke na škodu. Lepšie by bolo, keby autor nechal svoje lietajúce taniere poletovať, kde a ako sa im zachce, a vytvoril tak projekčnú plochu, na ktorú si čitateľ rád premietne vlastné predstavy. Vytváranie priamočiarych podobenstiev čitateľa skôr obmedzuje a kazí zážitok z hravého čítania. To isté platí aj o ostatných príbehoch. Za podarenejšie považujem poviedky – obrázky, ako napríklad text s názvom Akkiorpok inšpirovaný eskimáckymi mýtmi. Za menej podarené podobenstvá s morálnym posolstvom, napríklad poviedku Vlčák, kde rodina vlčiakov predstavuje príliš čitateľnú metaforu ľudského rodinného spoločenstva. Ak sú príbehy Daniela Rušara moderne cestovateľské, sú zároveň aj staromódne a – veľmi sympaticky – „usadlé“. Hoci všetci hrdinovia cestujú, a ak necestujú (keďže práve nemôžu), po ďalekých krajoch zasnene túžia, nie sú ich cesty útekmi z domova či pred domovom. Práve naopak. Cestovanie akoby bolo možné len vtedy, ak človek (prípadne lietajúci tanier) presne vie (či cíti – a v Rušarovej knihe sa, zdá sa, viac „cíti“ ako „vie“), kde sú jeho „korene“. A tak, ako to vedia Rušarovi hrdinovia, vie to aj autor sám. Valach ako sa patrí Na zadnej obálke knihy sa autor charakterizuje ako „Valach zo statku Honsů v Kozích Loučkách“ a táto zmienka nepôsobí len ako samoúčelná póza. Aj v poviedkach sa k svojmu „domovu“ hlási, pracuje s valašských dialektom a rurálnym prostredím, ktorý tvorí protiklad ďalekého a vytúženého sveta. Kým na jednom póle knihy stoja scestovaní hrdinovia, ktorí sa nestratia ani v najexotickejších krajoch, sú na druhom póle smutné a svetom zabudnuté postavy, ktoré o ďalekých krajoch snívajú, čítajú, ktoré o ne prosia a zlostne sa búria, že sa do nich nikdy nedostanú. Práve z toho vyplýva, že Rušar „domov“ neromantizuje. „Domov“ nie je vždy útulný. Často je strohý, prísny, obmedzujúci. Ale nech je akýkoľvek a nech sa mu autor a jeho hrdinovia akokoľvek snažia vyhnúť, ani na chvíľu ho nestratia z dohľadu, ani na chvíľu nezapochybujú, že doň, či sa im to páči alebo nie, patria. Poviedky tak vyvstávajú z takéhoto napätia medzi cudzím a domácim, pričom cudzie je hravé, veselé, bezstarostné a lákavé, kým domáce je často ťaživé, dusivé a náročné – ale nevyhnutné. Kým cudzie je rozprávkovou časťou knižky, ktorej sa potešia aj deti, je domov jej temnou stránkou, ktorú vytušia dospelí. Kniha sa snaží byť „interaktívna“. Autor občas ponúkne niekoľko záverov, z ktorých si čitateľ môže vybrať a dokonca čitateľa vyzýva, aby e-mailom poslal vlastné riešenia. Takáto taktika jednak odráža autorovu skúsenosť s prácou s ľuďmi (Rušar sa venuje, ako sám informuje, „vzdelávaniu“), jednak nadväzuje na celkovú hravosť knihy. Autor tak hádže čitateľovi svoj lietajúci tanier a po prečítaní knižočky sa akosi zdá, že veľmi čaká, kým mu ho niekto hodí späť. Zdá sa totiž, že Rušar sa veselými obrazmi s čírych diaľok snaží prekryť – či spracovať – akýsi hlbšie uložený smútok. Prajem mu veľa empatických čitateľov, ktorí Frisbee chytia a hodia späť.
