Rehabilitácia Lucrezie Borgie

Seriózni historici tvrdia, že tretí najznámejší príslušník španielskeho rodu Borgiovcov, ktorý veľmi významne zasiahol do dejín Talianska, teda Lucrezia Borgia (v popularite prekonávaná len svojím pápežských otcom Alexandrom VI. či nevlastným bratom „diabolským“ vojvodom Cesarem) vôbec nebola takou obludou, za akú ju pasuje aj vďaka umeleckému stvárneniu jej osudov v širších vzdelaných vrstvách rozšírená povesť. Príbehy stredovekého Talianska a osoba Lucrezie zvlášť priťahovali romantikov, a tak sa niet čo čudovať, že jednu zo svojich tragédií jej venoval aj Victor Hugo. Zručný taliansky libretista Felice Romani potom jeho hru upravil do podoby operného libreta pôvodne pre Saveria Mercadanteho, ale na zásah vojvodu Carla Viscontiho ho napokon postúpil Gaetanovi Donizettimu. Vo výsledku práce libretistu a skladateľa sa Lucrezia mení na postavu, u ktorej jej neblahá povesť a faktické či fiktívne zločiny sú prekryté materinskou láskou a na opernom javisku sa s prebohatým speváckym partom pohybuje akýsi ženský variant Hugovho (a Verdiho) Tribouleta (resp. Rigoletta). Ako riešiť problémy s klasikou Na Slovensku zareagovala na renesanciu tragických opier Verdiho predchodcov Belliniho a Donizettiho (táto prebehla od polovice 50. rokov vďaka veľkým speváckym zjavom Callasovej, Gencerovej, Sutherlandovej a Caballeovej) len už neexistujúca Komorná opera, ktorá v polovici 90. rokov uviedla až tri vážne Donizettiho opusy: Catarinu Cornaro, Annu Bolenovú a Lucreziu Borgiu (všetky tri inscenácie s destináciou pre Zvolenské hry zámocké). Ďalšiu veľkú tragickú heroínu z pera bergamského skladateľa nám predstavila pred dvoma rokmi na koncertnom pódiu BHS Edita Grúberová (ako Elizabetta v opere Roberto Devereux). Teraz konečne zareagovala aj dramaturgia opery SND. Ak sú komické opery Donizettiho (Don Pasquale, Dcéra pluku, Nápoj lásky) vďačné aj z hľadiska divadelného, jeho vážne opusy si žiadajú predovšetkým náročné zvládnutie belcantového vokálneho štýlu. Libreto Lucrezie Borgie je totiž také romanticky „domotané“ celou záľahou nepravdepodobných a kedysi hrôzu (dnes skôr úsmev) vzbudzujúcich situácií, že urobiť z neho v súčasnosti dramaticky účinné divadlo je priam nemožné. Podobný problém s romantickou drámou Kráľ sa zabáva vyriešil dva týždne pred premiérou Lucrezie činoherný súbor Slovenského národného divadla, keď Hugovu hru „nadľahčil“ do polohy akéhosi muzikálu. Donizettiho operu môže zasa urobiť prijateľnou pre diváka (pravda len toho hudobne erudovaného) krásny spev. Len pred mesiacom sa vraj takýto pokus (s Belliniho operou Norma) nepodaril pražskému Národnímu divadlu. Vnútorná pestrosť Bratislavskú inscenáciu pripravila režisérka Zuzana Gilhuus známa svojím výtvarným cítením, ktorá preto okrem réžie (podobne ako to robievali veľkí mágovia réžie Strehler, Zeffirelli či Ponelle) je aj autorkou kostýmovej a javiskovej scénografie. Je to už jej tretí plod spolupráce s operou SND (po Verdiho Nabuccovi a Händlovej Alcine). Zástancovia režisérsky poňatej opery možno puknú od jedu, ale ich kolegyňa pripravila inscenáciu na prvý pohľad pomerne tradične (ak pod netradičným chápeme násilnú aktualizáciu alebo extravagantný experiment), no aj tak je o čom písať. Režisérka necháva (účinne nasvietených) sólistov väčšinou spievať na rampe alebo (riskantne) na visutom môstiku, ktorý bol (okrem vkusného farebného svietenia a trocha šokujúco pôsobiaceho laseru) jediným scénografickým prvkom na prázdnom javisku. Inscenácia bola sťa monolit ladená do čierneho (kostýmy všetkých sólistov) a vytratila sa z nej pestrosť jednotlivých obrazov akcentovaná v dobovej kritike uverejnenej v bulletine bratislavskej inscenácie, čo bola cena za to, že predtucha tragédie mrazí diváka od prvého taktu po posledný. Ani farebné svietenie totiž neslúžilo na odlíšenie atmosféry jednotlivých prostredí deja, ale odzrkadľovalo citové napätie situácií. Réžia netrvá na detailnej charakterovej drobnokresbe hercov-spevákov (s výnimkou postavy Rustighella), zato ich na javisku dokáže umiestniť (a osvetliť) tak, že vytvárajú výtvarne pôsobivé „statické obrazy“. A tam, kde si jednoducho nevedela poradiť s klišé tradičnej opery (zborové výjavy), použila paródiu. Menej silné prvky Hudobné naštudovanie hosťujúceho talianskeho dirigenta Alessandra Sangiorgiho možno smelo označiť za priemerné. Tempá síce volil správne, no vokálne ansamble boli málo presné a zladené, celkový zvuk orchestra pôsobil miestami hrmotne a dirigent akoby sa vyžíval v občasných trivializmoch partitúry. Opera stojí a padá na výkone protagonistky, okrem nej má tri väčšie a viacero menších, no nie bezvýznamných úloh. V tej titulnej Adriana Kohútková bezpečne zvláda exponovanú vysokú polohu i lyrické miesta partitúry (koncentrované najmä do prológu). V strednej polohe – a v interpretácii vôbec – však chýbalo práve to, čo do moderného chápania belcanta 19. storočia vniesla Callasová, totiž bohatšie farebné spektrum a schopnosť vyjadriť tragický pátos a drámu hlasom. Ruska Oľga Makarina (ktorá už spievala v MET) má ešte bližšie ku klasickej lyrickej koloratúre. Speváčka dokázala dobre frázovať a interpretačne pekne vystavať svoj part v prológu, tam, kde išlo o vokálne vyjadrenie drámy, však úplne „odišla“. Z troch protagonistov „druhého sledu“ jednoznačne najviac zaujal Michal Lehotský ako Gennaro. Jeho hlas dnes znie „tvrdšie“ ako v minulosti, no väčšinou ešte stále donizettiovsky vláčne a sladko. Alternujúci Jozef Kundlák bol lyrickejším Gennarom, vokálnej línii dokázal dodať potrebnú plynulosť a jednoliatosť, výrazu jednoduchosť, škoda len menšej farebnosti tónu v strednej a nižšej polohe. Denisa Šlepkovská, ktorej mezzosopránovú úlohu Maffea Orsiniho režisérka vrátila ženskému pohlaviu (navyše s náznakom bisexuality) spievala korektne, a hoci trocha priveľmi komorne, zachránila (napriek indispozícii) druhú premiéru po ochorení Terézie Kružliakovej. Najslabším článkom prvej premiéry bol jednoznačne Martin Malachovský ako Alfonso d´Este s rozkolísaným a niekedy správnu intonáciu len hľadajúcim tónom. Alternujúci Jozef Benci poňal vokálny part dramatickejšie, jeho hlas má „šťavu“, aj keď ju ešte nedokáže uplatniť v každej polohe či fráze. Dva výjavy mužského zboru dobre pripravil nový no skúsený zbormajster SND Pavol Procházka. * * * Zasvätenejší operní priaznivci sa roky tešili na deň, v ktorom sa aj opera SND zapojí do trendu posledných desaťročí a vzkriesi podaktorú z tragických opier predverdiovského belcanta. A ako to už býva, očakávania sú vždy krajšie, sladšie a nádejnejšie, než je potom skutočnosť. Platí to aj o Donizettiho Lucrezii Borgii v opere SND. Bola to Lucrezia vizuálne pretragizovaná, no bez ozajstnej tragickej protagonistky. Autor je hudobný publicista Medzititulky Slovo