Čo chce Putin

Je otázka „čo chce Putin“ tá istá, ako „čo chce Rusko“? Odpoveďou podľa mňa je, že v súčasnosti sa odpovede na obe otázky silno približujú. Putin nikdy nemal problém hovoriť otvorene o tom, čo v mene Ruska žiada. V poslednom čase na to využil dve európske konferencie na vysokej úrovni. Prvou bola 43. mníchovská konferencia o bezpečnostnej politike 2. októbra 2007, na ktorej sa zúčastnila aj kancelárka Angela Merkelová, druhou tlačová konferencia po summite EÚ v Lisabone, 26. októbra. Otvorená kritika Svoj prejav v Mníchove začal Putin slovami, že sa vyhne nadmernej zdvorilosti a povie čo si myslí o problémoch medzinárodnej bezpečnosti. Nasledovala kritika americkej zahraničnej politiky. Ideu unipolárneho sveta nazval nebezpečnou, a to nielen pre ostatných, ale aj „pre suveréna samého“. Unipolárny model je podľa Putina nielen neakceptovateľný, ale „v dnešnom svete aj nemožný“. Ďalej hovoril o stále menšom rešpekte voči základným princípom medzinárodného práva a vyhlásil, že Spojené štáty predovšetkým všetkými spôsobmi prekročili svoje národné hranice. Podľa ruského prezidenta je to mimoriadne nebezpečné. Trval na tom, že použitie sily je zákonné len so súhlasom OSN a NATO alebo EÚ nemôže nahrádzať OSN. Varoval tiež pred militarizáciou vesmíru. Každému pripomenul prejav bývalého generálneho tajomníka OSN Manfreda Woernera zo 17. mája 1990, ktorý dal Rusku pevné garancie, že NATO neumiestni armádu NATO mimo územia Nemecka. Potom sa venoval otázke boja s chudobou vo svete. Podľa Putina je problém, že zdroje, ktoré sú na to určené, sú viazané na kontrakty pre firmy z donorských krajín: „Pomenujme veci ich pravým menom – jedna ruka rozdáva charitatívnu pomoc, druhá však nielenže zachováva ekonomickú zaostalosť, ale ešte si z nej aj vyberá zisk.“ Ekonomický potenciál a politický vplyv Ešte provokatívnejšie vystúpil ruský prezident v Lisabone. Americkú politiku v Európe, najmä v súvislosti s plánmi na stavbu protiraketovej obrany, prirovnal ku kubánskej raketovej kríze: „Na našich hraniciach sa vytvára hrozba.“ Súčasne však povedal, že teraz o nijakú takúto krízu nejde, pretože vzťahy Ruska s Európskou úniou a USA už majú inú kvalitu. A nakoniec (s úsmevom?) dodal: „Vzťah s prezidentom Bushom je vzťahom dôvery. Myslím, že mám právo nazvať ho osobným priateľom, ako on nazýva mňa.“ Putin teda USA a EÚ jasne povedal, že ak si prajú obnovenie zbrojenia v Európe, môžu ho mať. Ale ak nie, musia prehodnotiť súčasnú politiku. Okrem toho však ruský prezident nepovažuje túto otázku za jedinú prioritu. Vychádza z predpokladu, že geopolitická situácia sa v dôsledku transformácie svetovej ekonomiky rýchlo mení. Poukázal na to, že kombinované HDP Číny a Indie vyjadrené v parite kúpnej sily, je už takmer väčšie než HDP USA. A ak sa podobne porovnajú všetky podobné krajiny – Brazília, Rusko, India a Čína – ich kombinované HDP už prekonalo Európsku úniu. Podľa Putina je samozrejmé, že tento ekonomický potenciál bude nevyhnutne premieňaný na politický vplyv, čo posilní multipolárnosť. Politický bič a cukor Ruský prezident však nemáva iba bičom. V zálohe má aj ekonomický cukor. Poukázal na to, že zahraničné spoločnosti sa podieľajú na všetkých štyroch najväčších ruských energetických projektoch. Zahraničný kapitál sa zúčastňuje na 26 percentách ťažby ropy. „Len skúste nájsť podobný príklad, keď sa ruskí podnikatelia podobným spôsobom podieľajú na kľúčových ekonomických sektoroch západných krajín. Také príklady neexistujú!“ Putin chce to isté, čo chceli Rusi po celé stáročia – aby ich akceptovali ako dôležitý hráč svetosystému. Samozrejme vníma, že Spojené štáty americké a ešte viac západná Európa využili Jeľcinovu periódu na to, aby mohli Rusko ignorovať. Zdá sa však, že verí, že vietor sa obracia. Najmä pre zmeny vo svetovej ekonomike. Putin verí v budúcnosť a kladie si podmienky. Od Európy žiada aktívnu spoluprácu a od USA prakticky vojenské prímerie. Aká úspešná bude jeho politika, uvidíme v ďalšom desaťročí. Článok bol uverejnený na stránkach Centra Fernanda Braudela Medzititulky Slovo