Úpadok moci
Nech už má vydanie správy americkej spravodajskej služby o Iráne, ktoré pred niekoľkými dňami rozvírilo diskusiu, znamenať čokoľvek, je určite znakom upadajúceho vplyvu Bushovej administratívy v amerických koridoroch moci. Správa o tom, že Irán už od roku 2003 nevyvíja nijaké jadrové zbrane, môže byť preventívnym útokom šéfov armády a spravodajských služieb proti Bielemu domu, „miniprevratom“ spravodajských služieb voči administratíve, súčasťou dlhodobých snáh podkopať legitimitu leteckých útokov proti Iránu, ktorého súčasťou je aj hrozba rezignácie ministra obrany Roberta Gatesa a protest generálneho štábu. Alebo to môže byť pokus administratívy otvoriť si priestor na rokovania s Iránom a zmeniť politiku voči nemu alebo kombináciou ktorýchkoľvek zo spomenutých dôvodov. Jedno je však jasné – v predchádzajúcich siedmich rokoch by takáto správa nikdy nebola napísaná, a už vôbec nie zverejnená. Napríklad ešte v roku 2005 hovorila rovnaká správa o aktívnom iránskom programe vývoja jadrových zbraní. Premaľovanie obrazu Iránu Na rozdiel od väčšiny predchádzajúcich tvrdení táto správa okrem iného odporuje obrazu, ktorý o iránskom vedení dlhodobo maľoval Washington – obrazu dovnútra zahľadeného, iracionálneho, teokratického a násilného vedenia. Tvrdí: „Z nášho hodnotenia vyplýva, že Irán ukončil program v roku 2003, najmä ako reakciu na medzinárodný tlak, čo naznačuje, že Teherán robí rozhodnutia skôr na základe vyhodnotenia nákladov a ziskov, než v snahe získať zbrane bez ohľadu na politické, ekonomické a vojenské náklady.“ Iránčania ako racionálni kalkulátori? K takémuto záveru mohol viesť iba mimoriadny prepad popularity prezidenta a viceprezidenta, nekončiace politické zlyhania a omyly ktoré k nim viedli, príchod Róberta Gata sa na post ministra obrany, ktorý reprezentuje „spoločenstvo realistov“, oslabenie neokonzervatívcov a ich vypudenie z Pentagonu či stále väčšia izolovanosť úradu viceprezidenta. Zmena rétoriky Nech už je realita iránskeho jadrového programu akákoľvek, správa odráža mocenské posuny vo Washingtone v zime 2007. V hre s nulovým súčtom v amerických koridoroch moci, v ktorých doteraz prehrávala každá iná skupina, sa jastraby ocitli v kúte a ich sen o útoku na Teherán, súčasť snahy o globálnu dominanciu, sa rozplýva. (Len si spomeňte na neokonzervatívne heslo z roku 2003: „Všetci chcú dnes ísť na Bagdad. Skutoční muži chcú ísť na Teherán.“) Teraz je jasné, prečo začal viceprezident a ostatní minulé leto zrazu obracať pozornosť od iránskeho jadrového programu k pašovaniu iránskych zbraní povstalcom v Iraku. A prečo prezident v auguste „prestal explicitne hovoriť o existencii iránskeho jadrového zbrojného programu... a začal sa posúvať k vágnejším obvineniam zo snahy získať informácie potrebné na vývoj takých zbraní“, ako upozornil Dan Froomkin z Washington Post. Vedeli že sa to blíži. Prehra superveľmoci V rukách Cheneyho a jeho spoločníkov už evidentne zostalo dosť sily iba na to, aby celú správu minimálne trikrát zdržali, ako povedal nemenovaný zdroj z Kongresu pre Los Angeles Times. Seymour Hersh z New Yorker tvrdí, že „viceprezident šliapal správe na krk... Informácie, ktoré sme sa dozvedeli, boli na najvyššej úrovni tejto vlády známe celý rok, a možno ešte dlhšie.“ Dilip Hiro vo svojej najnovšej eseji pre Tomdispatch.com ponúka zaujímavý spôsob merania úpadku, no už nie len Bushovej sily vo Washingtone, ale celej imperiálnej Ameriky. Tá bola ešte nedávno, spolu so ZSSR, súčasťou superveľmocenskej celoplanetárnej hry s nulovým súčtom. A teraz ponižujúco prehráva s relatívne menšou regionálnou mocnosťou, Iránom. Článok bol uverejnený v internetovom vydaní denníka The Nation Redakčne upravené
