Sloboda vzácnejšia ako samostatnosť
Krátko pred ôsmou hodinou večer 29. augusta 1944 vydal veliteľ Vojenského ústredia podplukovník Ján Golian rozkaz na ozbrojený odpor proti nemeckým okupačným jednotkám podľa dohovoreného hesla „Začnite s vysťahovaním“, ktorý ešte v ten istý deň prijalo 41 posádok na Slovensku. V prvých hodinách riadil Povstanie práve on; politickí predstavitelia boli náhlym vývojom udalostí zaskočení (okrem Ursínyho nik z nich V Banskej Bystrici nebol), moc fakticky prevzali až 1. septembra. Cieľom povstalcov za takejto situácie mohlo byť len odhodlanie zabrániť prenikaniu okupačných vojsk na naše územie, pokiaľ sa to len bude dať. Tento heroický odpor voči cudzej moci nemá v slovenských moderných dejinách obdobu. Golian vedel presne, čo má robiť, ale na ďalší postup potreboval politické pokyny. Ob-rátil sa preto na Vavra Šrobára. Ten vo svojej chate na Donovaloch v noci z 29. na 30. augusta skoncipoval slávnu emotívnu výzvu k obyvateľstvu, ktorú predpoludním, o 11.05 hod., prečítal hlásateľ Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici Ladislav Sára. Šrobár využil počiatočný chaos a proklamáciu vydal v mene „predsedníctva Ústredného národného výboru“, čím sa pokúšal vytvoriť vlastný, Benešovi oddaný a podriadený povstalecký orgán, ktorý by eliminoval vplyv Slovenskej národnej rady (SNR). Už o deň neskôr prevzala Slovenská národná rada všetku výkonnú a zákonodarnú moc na povstaleckom území. Ešte predtým však jej predstavitelia, a osobitne Gustáv Husák, Šrobárovi dôrazne vysvetlili, kto a s akými cieľmi Povstanie zorganizoval a kto má legitímne právo politicky ho viesť. Z úcty k jeho zásluhám mu však Ján Ursíny ponúkol miesto v Predsedníctve SNR. Povstalecká Slovenská národná rada sa skladala z troch zložiek: predsedníctva, pléna a Zboru povereníkov SNR. Predsedníctvo rozhodovalo kolektívne, formálne však malo dvoch predsedov: za KSS Karola Šmidkeho a za Demokratickú stranu Vavra Šrobára. Odmietnutie priamej Benešovej moci Deklarácia SNR z 1. septembra 1944 (jej autorom bol Gustáv Husák) sa v niečom ponášala na Martinskú deklaráciu z 30. októbra 1918. Aj ona zdôrazňovala, že Slovenská národná rada je „jedine oprávnená hovoriť v mene slovenského národa“. Hoci sa prihlásila k obnoveniu Československej republiky, dala jasne najavo, že nemieni reštituovať predmníchovské pomery. To rozladilo prezidenta Edvarda Beneša, ktorý sa len ťažko vzdával svojich centralistických predstáv. Londýn sa nechcel zmieriť s faktom, že Slovákov od vypuknutia Povstania zastupovala v odboji SNR, a nie exilová československá vláda. V rádiograme z 24. septembra 1944 preto Beneš navrhol, že pre oslobodené územie Slovenska vymenuje vládneho delegáta, ktorý mu bude priamo podriadený. Odpoveď Banskej Bystrice z 29. septembra bola rýchla, tvrdá, a čo je dôležité – prijatá jednomyseľne: stanovisko prezidenta považovala SNR za „prekonané slovenským povstaním a terajším skutočným stavom“. Vládneho delegáta rázne odmietla ako niečo, čo sa „prieči princípu demokracie a úplne znehodnocuje domáci odboj“. Ako ústretové gesto však dodala: „Prítomnosť člena československej vlády na našom území v záujme spolupráce vítame.“ Beneš bol potupený. Urobil ešte posledný zúfalý pokus, keď 7. októbra vyslal do Banskej Bystrice vládneho delegáta Františka Němca s cieľom prevziať politickú moc. Slovenská národná rada však tieto zámery opäť rezolútne odmietla. Namiesto toho vyslala do Londýna trojčlennú delegáciu (Ladislav Novomeský, Ján Ursíny, pplk. Mirko Vesel), ktorá mala priamo rokovať o slovenskej otázke s prezidentom. To, že vyslanci SNR sa sústredili na obhajobu svojbytnosti slovenského národa, prezidenta doslova pobúrilo. Najmä v Lacovi Novomeskom nečakane narazil na tvrdého súpera, ktorý sa opieral o železnú logiku argumentov, prednášanú bez diplomatických fráz, zato úctivo a korektne. Práve v rozhovore s ním sa rozbili posledné Benešove nádeje na presadenie hegemonistického modelu obnovenia česko-slovenskej štátnosti. Napokon, list SNR, ktorý odovzdal prezidentovi Laco Novomeský, sformuloval práve on. Význam povstaleckej SNR Tieto postoje potvrdilo predsedníctvo SNR v uznesení, ktoré prijalo 16. októbra 1944. Vládnemu delegátovi prezidenta vymedzilo iba úlohu sprostredkovateľa medzi Slovenskou národnou radou a veliteľstvom Červenej armády. Navrhla však, aby sa Benešov zástupca pravidelne zúčastňoval na zasadnutiach SNR i zboru povereníkov. Slovenská politická reprezentácia sa správala tak suverénne a jednotne, že Beneš musel napokon ustúpiť. Jeho stanovisko z 5. novembra 1944 je už istým posunom vpred, aj keď niektoré otázky ponechal stále nejasné. Sľúbil, že republika bude zložená zo štyroch krajín (Čechy, Morava, Slovensko, Podkarpatská Ukrajina), pričom každá z nich bude mať vlastný snem a exekutívu. Prisľúbil aj určitú decentralizáciu nielen vo vzťahu ku krajinským orgánom, ale aj k okresom a obecným zastupiteľstvám. Zároveň však podotkol, že tento systém správy nebude tým, čomu sa hovorí federalizmus. Realizáciu budúcich štátoprávnych pomerov si predstavoval tak, že najprv sa dohodne so Slovenskom a podľa toho upraví kompetencie krajinských správ Čiech, Moravy a Podkarpatskej Ukrajiny. Beneš napokon kapituloval a akceptoval, aby správa povojnového Slovenska bola odovzdaná Slovenskej národnej rade. Pre budúcnosť našej krajiny mal tento výsledok obrovský význam. Na Slovenskom národnom povstaní sa obyčajne vyzdvihuje, že vďaka nemu sme samostatne vstúpili medzi národy protihitlerovskej koalície. Už menej si uvedomujeme ďalší jeho kľúčový význam: vďaka politickému vedeniu Povstania sme si vytvorili štátne inštitúcie, ktoré nebolo možné ignorovať, lebo sústreďovali vo svojich rukách moc, lebo dva mesiace spravovali krajinu a zanechali v povedomí ľudu hlbokú stopu. Povstalecká SNR vybudovala novú štruktúru slovenských národných orgánov a základy politického systému, ktorý bol demokratickejší nielen ako Slovenský štát, ale aj predmníchovská republika. Pod vedením povstaleckej politickej reprezentácie sa skrátka zásadne zmenil charakter účasti Slovenska na druhej svetovej vojne. Ľudácky fanatizmus a vlastizrada Toto všetko by, prirodzene, nebolo možné bez heroického úsilia šesťdesiatich tisícok príslušníkov povstaleckej armády, osemnástich tisícok partizánov a mnohých civilistov, ktorí nezištne pomáhali. Na druhej strane postoj voči nemeckej intervencii úplne skompromitoval ľudácku reprezentáciu. Aj tí, ktorí mali k povstalcom rezervovaný vzťah, boli znechutení z rozhlasového prejavu Jozefa Tisa, ktorý 30. augusta občanov demagogicky presviedčal, že „nemecké vojsko neprichádza Slovensko obsadiť, ale vrátiť mu charakter národa pokojného“. Minister obrany Čatloš, ktorý chcel ešte pred mesiacom spolupracovať s odbojom, zasa 29. augusta v bratislavskom rozhlase varoval, že „kto by držal s partizánmi, je zradcom svojho ľudu i svojej otčiny“ (práve tento prejav vyprovokoval Goliana k akcii). Veľkým nešťastím bolo vystúpenie generála Malára, ktorý v rádiu dezorientoval časť armády, keď vyhlásil, že „všetko je prenáhlené, nedomyslené“ a navrhol čakať, „až veci samy dozrejú, a potom jednotne, okolnostiam primerane, všetci za jeden povraz ťahať“. Aktivizovala sa však aj BBC a moskovský rozhlas – obe stanice povstalcov podporovali. Naopak, Heinrich Himmler sa 1. septembra na vlnách nemeckého vysielača Donau hystericky vyhrážal: „Na slovenskom štátnom území zaútočili teroristi a vrahovia proti nemeckým ľuďom. Každá preliata kvapka nemeckej krvi bude tisícnásobne odplatená. Každý zločinec bude hrozne pykať. Myslite na to. Hrozná odplata čaká každého, kto siahol na Nemcov. Posledná výstraha! Ruky preč od nemeckého ľudu! Nemecká odplata bude hrozná!“ Nacisti svoje desivé hrozby splnili. Povstanie doslova utopili v krvi. Dvadsiateho siedmeho októbra 1944 dobyli Banskú Bystricu, a tento deň sa považuje za potlačenie SNP. Večer vydal premiér Štefan Tiso výzvu vlády k verejnosti. O tých príslušníkoch slovenského národa, ktorí sa zapojili do Povstania v ňom hovorí ako o nepriateľoch, kým na druhej strane vyzýva obyvateľov, aby si uvedomili, že „tak túžobne očakávané oslobodenie od čechoboľševickej pliagy je výrečným dôkazom verného a obetavého spojenectva s tými, ktorí nad našou slobodou držia ochrannú ruku. Preto v tejto radostnej chvíli s tou najúprimnejšou vďakou spomíname Führera Veľkonemeckej ríše“. Na druhý deň pápežský nuncius navštívil slovenského prezidenta a odovzdal mu posolstvo Pia XII. Tlmočil mu pápežovu obavu, že „krivdy spáchané za jeho vlády škodia prestíži jeho vlasti“ a vyzval ho, aby „svoje city a úmysly zladil so svojou kňazskou dôstojnosťou a svedomím“. Ako sa Tiso vyrovnal so svojím svedomím, svedčia udalosti z 30. októbra 1944. Zábery, ako prezident Slovenského štátu vyznamenáva tých nemeckých dôstojníkov a vojakov, ktorí najbrutálnejšie postupovali proti povstalcom, pozná asi každý. Práve tu si Jozef Tiso vykopal svoj politický hrob. Ešte fanatickejší bol jeho prejav na námestí. V ňom vyhlásil, že Slovák bude proti postupujúcej Červenej armáde „bojovať do poslednej kvapky krvi“. Sľuboval vernosť Veľkonemeckej ríši a vzdal jej hold: „Česť nášmu ochrancovi Adolfovi Hitlerovi, sláva jeho armáde, jeho všetkým spolupracovníkom, zbraniam SS, sláva tu prítomnému pánu generálovi (Höfflemu – pozn. E. Ch.) a ostatným veliteľom divízií!“ Obvinil Čechov, Francúzov, Srbov a Rusov, ktorí sa zapojili do Povstania, že sem išli „za korisťou“. V závere cynicky vyhlásil, že „Slováci nebudú fňukať, plakať, nariekať nad slovenským pohoreniskom“, že si stanú „do práce a do boja za slovenskú domovizeň a otcovizeň“. Napokon opäť nezabudol volať na slávu nacistom a opakovať oddanosť Adolfovi Hitlerovi. Jeho prejav, ktorý uverejnil na druhý deň Slovák, sa stal symbolom zrady Jozefa Tisa na vlastnom národe. Koniec vojny na Slovensku Ľudácka vláda zotrvala vo svojom fanatizme až do úplnej porážky nacizmu, a to aj v čase, keď fašisti zanechávali po sebe stovky masových hrobov. Najhroznejšie z týchto zverstiev sa odohralo 4. – 9. januára 1945 v Nemeckej, kde fašisti v tamojšej vápenke upálili zaživa 900 ľudí. Neskôr, 21. januára 1945, nemeckí vojaci za horlivej pomoci gardistov vyvraždili 149 obyvateľov obcí Ostrý Grúň a Kľak. Len dva dni po tejto masakre premiér Štefan Tiso v Sneme sľuboval, že aj za týchto okolností jeho vláda „verne vytrvá“ po boku Veľkonemeckej ríše bez ohľadu na obete. Bolo to úplné šialenstvo, ale aj dôkaz, že títo zločinci už nikoho nezastupovali. No aj postupujúca Červená armáda sa dopúšťala na slovenskom obyvateľstve zbytočných krutostí, aj keď tie sa s nacistickými nemôžu ani zďaleka porovnávať. K najtragickejším udalostiam bezpochyby patrí z vojenského a strategického hľadiska úplne zbytočné bombardovanie Nitry sovietskymi leteckými silami 26. marca 1945, pri ktorom zahynulo 341 ľudí, z toho 53 detí. Zničené mesto dostalo medzi miestnymi ľuďmi prezývku „slovenské Coventry“. Osem mesiacov bojov na území Slovenska zanechalo spustošenú krajinu. Bola zničená tretina železničných tratí, viac ako polovica mostov, 93-tisíc domov, rozsiahle územia boli zamínované. Ustupujúce nemecké jednotky poodnášali, čo sa dalo, vrátane továrenských zariadení, dobytka a obilia. Tisíce kolaborantov ušli do exilu, ďalšie tisíce ľudí odvliekla sovietska NKVD do gulagov. Beneš sa ponáhľal na oslobodené slovenské územie. Jeho príchod do Košíc 3. apríla bol aj demonštráciou moci a výrazom obáv, že Slovensko stratí. Stalin totiž anektoval Podkarpatskú Ukrajinu, s čím prezident pôvodne nerátal a dostal strach, že podobne pričlení k ZSSR aj našu krajinu, ako šestnástu zväzovú republiku. Bratislava bola oslobodená 4. apríla 1945. Tento dátum by sa mal podľa európskych zvyklostí symbolicky zdôrazňujúcich obsadenie hlavných miest oslavovať ako dátum oslobodenia Slovenska, hoci posledné veľké mesto (Žilina) bolo dobyté až 30. apríla a posledné nemecké jednotky rozdrvila a vytlačila sovietska armáda z nášho územia v priestore Bielych Karpát a Javorníkov až 3. mája 1945, čím sa formálne skončila druhá svetová vojna na Slovensku. Avšak slovenská politická reprezentácia, sotva ukončila jeden zápas, už musela zvádzať ďalší – za zrovnoprávnenie Slovenska v obnovenej ČSR. Už 4. februára 1945 vydala SNR v oslobodených Košiciach Manifest o nových politických, hospodárskych a národnostných vzťahoch v oslobodenom Československu, ktorým pripomenula svoje povstalecké predstavy. Najbližšie k predstavám SNR o povojnovom štátoprávnom usporiadaní malo moskovské vedenie KSČ, no ani to nechcelo zájsť až tak ďaleko. V tejto fáze boja za oslobodenie republiky však boli kompetencie Slovenskej národnej rady veľmi rozsiahle, v uplatňovaní moci takmer neobmedzené a jej predstavitelia dávali najavo, že sa ich nemienia vzdať. Autor je vysokoškolský učiteľ (Pokračovanie v budúcom čísle)
