Lenin, Heisenberg a zrkadlová sieň

Neschopný babrák, ktorý sa priživuje na úspechoch iných. A ešte bezbrehý populista rozdávajúci plnými priehrštiami z toho, čo nezasial. Toto je súčasný slovenský premiér podľa médií. Lenže on a jeho vláda zažívajú takú podporu obyvateľstva, aká tu asi nikdy nebola. Z toho vyplýva to, čo slovenské médiá nikdy oficiálne nepovedia, čo sa však pravidelne objavuje v diskusných fórach reagujúcich na mediálne výstupy: väčšina Slovákov sú obmedzení hlupáci, neschopní darmožráči, závistliví lenivci, jednoducho banda úbožiakov, ktorá potrebuje počuť, že ich niekto bráni a že sa o nich postará. Situácia je taká zúfalá, že ich za nos dokáže vodiť ešte aj hocaký neschopný babrák. Prvých sto dní vlády sa očami médií nieslo v znamení apokalypsy – Ficova vláda mala priviesť Slovensko do medzinárodnej izolácie, zdevastovať demokratické inštitúcie, zlikvidovať národnostné menšiny (rozumej: Maďarov), hlúpymi zákonmi vyhnať zahraničných investorov a nadobro zruinovať nielen ekonomiku ale i celú krajinu. Sto dní prešlo, a nič podobné sa neudialo. Pritom treba dodať, že médiá naozaj usilovne hľadali čo i len náznak apokalypsy – a nič... Prišlo vysvetlenie, že „babrák“ sa vyľakal a robí len „kozmetické“ úpravy famóznych reforiem. Keď sa už zmeny, ktoré vláda urobila, nedali označiť za kozmetické, opäť sa vrátili obrazy skazy. Napríklad Zákonník práce mal priniesť zvýšenú nezamestnanosť a citeľne poškodiť hospodárstvo – a zase nič... Zarážajúca na celom tomto slede udalostí nie je ani tak krkolomnosť argumentácie (neschopný Fico zrkadlí neschopnosť väčšiny Slovákov), ako skôr zhoda a jednotnosť slovenských médií. Na začiatku 20. storočia sa vo vede formulovali dve zásadné teórie, ktoré opisovali proces ľudského poznávania. Prvú predložil Lenin a do dejín vošla pod názvom teória odrazu. Základné tvrdenie tejto teórie zjednodušene povedané hovorí, že hmota sa odráža vo vedomí, a ak je vedomie správne nastavené, zrkadlí pravdu. Druhá teória vzišla s prekvapivých výsledkov experimentov s mikročasticami, ktoré dostali názov Heisenbergov princíp neurčitosti. O dôsledkoch vyplývajúcich z tohto fenoménu sa dodnes diskutuje, ale zaujímavý je predovšetkým jeden z nich. Ten konštatuje, že prítomnosť pozorovateľa ovplyvňuje to, čo je pozorované – a to aj na úrovni mikročastíc! Ak sa prenesieme do sveta komplexných dejov, ako sú politika, hodnoty či hospodárstvo, znamená to, že pozorovateľ do pozorovaného vždy vnáša kus seba. V Leninových intenciách by to znamenalo, že vedomie je voči hmote vždy už nejako nastavené, ale o všeobecnej a jednej jedinej pravde nemôže byť ani reči. Slovenské mediálne reálie nevedome ospevujú Leninovu teóriu. V oficiálnej verejnej diskusii existujú len dva názory, pričom jeden je vždy už dopredu ten správny a druhý (rozumej: akýkoľvek iný) diskvalifikujúci, pretože jeho nositeľ sa automaticky stáva hlupákom, darmožráčom, lenivcom a úbožiakom. Toto označenie sa rôzne modifikuje podľa potreby politickej korektnosti (ešteže máme internetové diskusné fóra, tie na to kašlú), ale vždy zvýrazňuje určitú formu väčšinou rozumového deficitu. Heisenberg nepriamo hovorí, že to, čo sa odohráva, budú médiá ako pozorovatelia vždy nejako skresľovať. Akurát že „zdravý“ mediálny priestor by mal byť ako zrkadlová sieň a vytvárať rôzne obrazy. Žiaľ toto nie je len slovenský problém. Existujú minimálne dve médiá, ktoré sa už svojím názvom hrdia, že leninovsky pravdivo zrkadlia realitu – Der Spiegel a The Daily Mirror, a obe ju, možno na inej úrovni, zrkadlia takmer rovnako. Prečo je to tak?