Vokálne hody na BHS 2007
Aj tohoročné Bratislavské hudobné slávnosti, najvýznamnejší slovenský festival vážnej hudby, mali zaujímavý program a boli interpretačne kvalitné. Osobitnú pozornosť si zaslúži ich vokálna zložka, ktorá predstavovala tri spevácke recitály (z toho jeden ako súčasť symfonického koncertu), tri veľké vokálno-inštrumentálne diela a jeden koncert speváckych zborov. Gabriela Beňačková svojho času žiarila na medzinárodných javiskách v úlohách českej ako aj talianskej opery. Sopranistka, ktorá je už v záverečnej fáze svojej bohatej speváckej dráhy, nebývala na slovenských koncertných či operných pódiách častým hosťom. Viac lokálne ako prestížne Tentoraz sa na koncerte v Slovenskej filharmónii predstavila ako piesňová interpretka. To je vokálna oblasť, ktorá sa na Slovensku príliš „nenosí“, ak nemáme na mysli talianske canzonetty. Tomu prispôsobila speváčka aj repertoár koncertu, keď v úvode interpretovala tri ukážky z obdobia baroka, ktoré adepti spevu zvyknú lúskať povinne v druhom ročníku konzervatória (Caccini, Händel a Giordani). Na záver predviedla výber z piesňovej tvorby Schneidera Trnavského (vrcholiaci uspávankou Spi duša spi a Ružičkami), ktorý by sa skôr hodil na nejaký lokálny, a nie na najprestížnejší festival vážnej hudby na Slovensku. Ešteže v strednej časti uviedla cyklus Roberta Schumana a po tri piesne Dvořáka a Richarda Straussa (ten bol poňatý najlepšie). Pokiaľ ide o celkovú interpretáciu, predviedla Beňačková viacero pekných tónov a vydarených fráz. Jej hlas je ešte relatívne svieži (s výnimkou prechodných tónov v nižších stredoch), skôr prekážala interpretačná monotónnosť (speváčka sa evidentne vyžíva v nostalgicky zasnenej polohe vodnej víly, do ktorej občas preniknú vášnivé príznaky ľudskosti) a v prípade barokových čísel repertoáru aj podlžnosti štýlové. V znamení recitálov Miroslav Dvorský sa mal predstaviť operným recitálom, ktorý azda mal byť len kompenzáciou za symbolickú účasť súboru opery SND na festivalu. Pre ochorenie tenoristu sa recitál napokon nekonal. Pochybovačom, ktorým „nesedí“ zaradenie operného recitálu do programu festivalu, odľahlo na duši, hoci stačí pripomenúť, že na Pražskej jari, Salzburských festspiele či ďalších podobných podujatiach majú síce prednosť piesňové večery, ale úplnou výnimkou nie sú ani operné. Za akýsi recitál možno považovať aj interpretáciu Štyroch posledných piesní Richarda Straussa v rámci koncertu Wiener Symphoniker s dirigentom Fabio Luisim. Pôvodne ich mala zaspievať Sandra Trattniggová, pre indispozíciu ju však na poslednú chvíľu nahradila Ricarda Merbethová. Jedinečný Straussov cyklus, ktorým sa skladateľ lúčil so svojou tvorbou i so životom, sme v Bratislave doteraz počuli v interpretácii takých majstrovských speváčok, ako sú Anna Tomová-Syntow, Lucia Poppová, Magdalenena Hajóssyová či Gabriela Beňačková. Všetky v interpretácii zdôrazňovali predovšetkým nálady nostalgického smútku a rezignácie. Terajšia interpretka (možno preto, že nie je typom speváčky, ktorá popri Straussovi spieva Mozarta, ale skôr Wagnera) predviedla úplne iný model interpretácie, v ktorej ono lúčenie získalo dramatickejšiu, akoby zúfalstvom poznačenú podobu. Možno aj preto o poznanie viac nadchla v prvých troch piesňach (Jar, September a Pri usínaní) na skvelé texty Hermana Hesseho ako v poslednej (Na súmraku), v ktorej meditatívna a nostalgická nálada vrcholí. Skvelý výkon sopranistky v jej koncepcii podporil aj dirigent Fabio Luisi, pod taktovkou ktorého druhý najvýznamnejší rakúsky orchester priam perlil farebnosťou zvukových odtieňov a následne v Schumanovej Symfónii č. 3 bravúrou predvedenia i krásou zvuku potvrdil, že na BHS 2007 boli Viedenskí symfonici orchestrom číslo jeden. K vrcholom patrila Lúčnica Z väčších vokálnych produkcií festivalu treba spomenúť uvedenie Omše pre tri hlasy Cesara Francka, v ktorej menej významné party sólistov (Božena Ferancová, Tomáš Juhás, Martin Malachovský) a dôležitý zástoj zboru (Spevácky zbor mesta Bratislavy) netradične sprevádzal len organ, harfa, violončelo a kontrabas. Dielu plnému duchovnej a hudobnej krásy sa dostalo adekvátneho pretlmočenia pod taktovkou Ladislava Holáska. Prvá časť toho istého koncertu bola venovaná prierezu zborovej tvorby nášho najvýznamnejšieho zborového skladateľa Ivana Hrušovského. Zazneli kompozície z jeho staršieho i z posledného tvorivého obdobia, ktorých doteraz najideálnejším interpretom bolo košické Collegium Technicum. Tentoraz zaneli v predvedení Speváckeho zboru mesta Bratislavy, Lúčnice (jej vstupy, najmä Kyrie z Missa pro Iuventute patrili k vrcholom programu) a Bratislavského chlapčenského zboru a boli nádhernou poctou tomuto (ako ho označil autor bulletinu) hudobnému filozofovi. Aj záverečný koncert festivalu vrcholil vokálno inštrumentálnym opusom, ktorým bola Slávnostná omša Sv. Cecílie od najvýznamnejšieho predstaviteľa francúzskej lyrickej opery Charlesa Gounoda. Dielo nie príliš frekventované na koncertných pódiách a o to viac vzbudzujúce záujem. Omša (naštudovala ju nový šéfdirigent SF Peter Feranec) rozhodne nepatrí k vrcholom sakrálnej hudobnej literatúry a charakterizuje ju kvetnaný štýl a istý kompozičný stereotyp (od meditácie k monumentalite zvuku). Z tria sólistov najviac uspokojil v rozsahom najmenšom parte Gustáv Beláček (exponovanejšie party spievali Martina Masaryková a Otakar Klein menej farebne), tradične vysokú úroveň reprezentoval zástoj Slovenského filharmonického zboru. Krásne stretnutia Na dvadsiatich piatich koncertoch mohli poslucháči prežiť krásne zážitky so stretnutia s kvalitnou hudbou a interpretáciou. Medzi skladbami hudobných velikánov odzneli aj kompozície od jedenástich slovenských skladateľov, vrcholné zážitky pripravili (okrem Viedenských symfonikov) osobnosti ako huslista Gidon Kremer či klavirista Boris Berezovskij s kolegami z klavírneho tria. V tomto ročníku bolo menej festivalových „hviezdnych večerov“, ale celková úroveň si udržala pomerne vysoký štandard. Potešil záujem obecenstva, sklamali opäť slovenské médiá, ktoré akoby chceli dokázať, že Slováci sú iba národom folklóru a popkultúry, národom u ktorého stoja Diabolské husle a Superstar v rebríčku hodnôt vyššie než vrcholná prehliadka ozajstného hudobného umenia. Autor je hudobný publicista
