Festival navzdory nákupom

Prvý decembrový týždeň sa už deviaty raz uskutočnil Medzinárodný filmový festival (IFF) Bratislava. A už niekoľkýkrát v gigantickom nákupnom centre na pravom brehu Dunaja.
Počet zobrazení: 1072
51_5207 18 Festivalova hviezda Ulrich Seidl Foto archiv autoraCB-m.jpg

Prvý decembrový týždeň sa už deviaty raz uskutočnil Medzinárodný filmový festival (IFF) Bratislava. A už niekoľkýkrát v gigantickom nákupnom centre na pravom brehu Dunaja. Tradične to bola takisto jediná príležitosť ako na Slovensku vidieť na plátne súčasnú európsku, a aj inú nehollywoodsku filmovú produkciu. Tieto dva fakty ohraničujú možnosti tvorcov, organizátorov a očakávania fanúšikov, divákov zároveň. Milovníci filmu predierajúci sa nakupujúcimi davmi v predvianočnej horúčke a pod stálou paľbou konzum-teroru mohli v 11 sekciách vidieť 170 filmov. Snímok bolo teda menej, ale návštevníkov viac ako vlani. Hlavnou a festivalovo nosnou sekciou bola Medzinárodná súťaž prvých a druhých hraných filmov, ktorá už tradične prilákala aj najviac tvorcov. Teda tých, z ktorých sa (možno) stanú hviezdy a potom do Bratislavy už neprídu. Možno aj preto, lebo pred svojím filmom si musia vytrpieť mnoho nevkusných a opakujúcich sa reklám, ktoré síce patria k multiplexu, ale v prípade autorského uvedenia pôsobia prinajmenšom necitlivo. Neľahké rozhodovanie Nevyhla sa tomu ani súťažná snímka California Dreamin` (Bez konca), ktorú predstavil a diskusie sa zúčastnil strihač Catalin Cristutiu. Nešťastnou súhrou okolností sa vo finálnej fáze príprav, po tom čo režisér Cristian Nemescu spolu so zvukárom zahynuli, stal jeho hlavným tvorcom. Predsedom päťčlennej medzinárodnej poroty bol Jan Harlan, nemecký režisér a producent profesionálne i osobne spojený so slávnym Stanleym Kubrickom. Tejto skupine ľudí nie je čo závidieť, museli sa rozhodnúť pre jeden spomedzi šestnástich vynikajúcich filmov. Ak by to rozhodnutie bolo na mne, trofej by si odniesla argentínčanka Lucia Puenzo za svoj príbeh XXY (je aj autorkou scenára). Ak máte pocit, že nijaký film vás už nemá čím zaskočiť a nemá čo spochybniť, spochybniť to, čo nedokázala spochybniť ani celá filozofia 20. storočia, dajte sa uniesť pozvoľným tempom medzi duny uruguajského pobrežia. Kvality tejto snímky boli evidentné najmä v porovnaní s ďalším debutom mladej autorky-režisérky, dcéry slávneho otca, Loly Doillon a jej tínedžerskeho príbehu Ide naozaj o lásku? (Et toi, t’es sur qui?). Doillon odviedla vynikajúcu režisérsku prácu s mladými predstaviteľmi. Ich postavy sú skutočné a vety uveriteľné. Ale to je asi tak všetko, hodina a pol na celuloide neposkytuje nič viac. Možno nabudúce; predpoklady na to má. Neobohacujce aj provokujúce Made in Europe, neinvenčne, no maximálne výstižne nazvaná je moja obľúbená sekcia. Z uvedených sedemnástich filmov som mal možnosť vidieť tri a v jednom prípade som to (prvý raz na tomto festivale) oľutoval. Pokánie, britský (nie svojho času kultový sovietsky pozn. red.) film, ktorý sa dostane do bežnej distribúcie aj na Slovensku napriek tomu, že neobohatí diváka v nijakom zmysle. Patetický príbeh, ktorého trvanlivosť už dávno vypršala nezachránili ju ani lacné pokusy kopírovať moderné formálne postupy módnych hollywoodskych tvorcov. Skôr naopak, zabili v tejto snímke aj to jediné, čím mohla osloviť, teda poctivé starosvetské kino. Opačné emócie vo mne vzbudil iný britský počin V krajine slobody (It`s a Free World...) od slávneho autora sociálnokritických tém Kena Loacha. Bez príkras, obsahových či formálnych, inak, ako sme na to zvyknutí, môžeme v tomto filme vidieť, ako funguje a čo spôsobuje migrácia občanov nových krajín EÚ za nekvalifikovanou prácou do Anglicka. Sledujeme dekonštrukciu sociálneho štátu a návrat k nádennej práci, ktorej ľudskoprávne usporiadanie pripomína prvotnopospolnú spoločnosť. Autori nás pri spustení záverečných titulkov nechávajú sedieť v pocite hnusu a bezvýchodiskovosti zo začarovaného kruhu globalizovaného neoliberálneho kapitalizmu a „mobilnej pracovnej sily“. Ale je im čo vyčítať, nie je na nás aby sme sa nad tým zamysleli a hľadali riešenie, nemá film prinášať aj toto? Do tretice všetko dobré, tak by som charakterizoval svoje nadšenie z epizódky-poviedky z parížskeho života pod názvom Let červeného balónika (Le voyage du ballon rouge) na prvý pohľad možno až manieristickej, no keď sa zahľadíme hlbšie, priam esherovsky paradoxnej. Sledujeme francúzsky film čínskeho filmára, v ktorom čínska filmárka nakrúca film o Paríži. Pusinky a Sicko Väčšina filmov ani z jednej sekcie sa do slovenských kín nedostane a aj v klubovej ponuke ich bude len málo. Výnimku tvoria české Pusinky, ktoré sa vo svojej vlasti medzičasom stali už kultovými a americký dokument Sicko. Kým príbeh trojice tínedžeriek na ceste stopom za brigádou do Holandska odporúčam najmä tým, ktorí zabudli, aké je byť mladý a majú pocit, že dnešná mládež to má jednoduché a je skazená, novinku kontroverzného Michaela Moorea by som navrhoval ako povinnú kinematografiu pre všetkých, ktorí rozpútali nedávnu veľkohubú mediálnu kampaň okolo obmedzenia ziskovosti zdravotných poisťovní na Slovensku. V jeho filme totiž máme možnosť vidieť, nakoľko je choré zdravotníctvo síce v najrozvinutejšej a najbohatšej krajine sveta, pod tlakom maximalizácie zisku však spôsobujucej nedostupnosť lekárskej starostlivosti pre veľkú časť obyvateľstva. Bez festivalovej atmosféry Jedinou hviezdou festivalu bol režisér Ulrich Seidl, ktorého retrespektíva tvorila samostatnú sekciu. Tento rakúsky dokumentarista svojím prvým hraným filmom Psie dni (Hundstage) v roku 2001 v podstate vrátil našich susedov na mapu kinematografie. Jeho posledný film Import Export, ktorý sa čiastočne odohráva na Slovensku sa objaví aspoň vo filmových kluboch. Tým, čo festivalu chýbalo, však neboli hviezdy, či už skutočné alebo domnelé. Nebol to ani väčší počet premietaní, lebo výber bol kompaktný a reprezentatívny. Najviac chýbala festivalová atmosféra. Vo foyer pred kinami, bolo cítiť len mydlo z obchodu naproti. Najbližšie sme sa k pocitu spoločného obdivu umenia pohyblivých obrázkov mohli dostať vo chvíľkach tlačenice pri východe alebo v noci na zastávke mestskej hromadnej dopravy. Ak by sme však chceli usporiadateľov tohto festivalu kritizovať za fakt, že ho umiestnili do kotla komercie a konzumu, bolo by to len alibistické zatváranie očí pred smutným faktom, že v hlavnom meste Slovenska nejestvuje priestor, v ktorom by sa podujatie podobných rozmerov mohlo uskutočniť. Výčitka teda patrí skôr otcom mesta a vzhľadom na to, že hovoríme o meste hlavnom, nepochybne i otcom národa. Ako sme si však už za posledné dve desaťročia mohli zvyknúť, ak ide o kultúru a umenie, otec akoby bol neznámy. Autor je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984