Vyznanie veterána

Každý piatok stojím spolu s dvadsiatimi až tridsiatimi staršími i mladšími priateľmi na rušnom rohu jednej ulice mesta Claremont v Kalifornii. Držíme transparenty s nadpismi „Vráťte našich vojakov domov“, „Vláda je voči veteránom neférová“ alebo „Aint Gonna Study War No More“.
Počet zobrazení: 1697
13CB-m.jpg

Každý piatok stojím spolu s dvadsiatimi až tridsiatimi staršími i mladšími priateľmi na rušnom rohu jednej ulice mesta Claremont v Kalifornii. Držíme transparenty s nadpismi „Vráťte našich vojakov domov“, „Vláda je voči veteránom neférová“ alebo „Aint Gonna Study War No More“. Stojíme tu už päť rokov – rovnako ako ďalší americkí občania v celej krajine. Dnes sa stáva už len zriedkavo, aby nám nejaký vodič ukázal prostredník alebo nám nadával do „komunistov“, či posielal nás starších „domov“. Na začiatku boli takéto skúsenosti zraňujúce a dodnes to vo mne vyvoláva smútok. To, že sa to stáva zriedkavejšie, mi však dodáva nádej a energiu. Deformované tváre, zlomené duše Na konci druhej svetovej vojny som bol hrdý člen námorných a vzdušných síl USA (U.S. Navy Air Corps). Už dlhší čas sa starám o blaho veteránov a príslušníkov armády Spojených štátov amerických. Odmietam však vojnu ako návrh na riešenie medzinárodných konfliktov – či už reálnych alebo vymyslených. Kritizujem, rovnako ako moji každotýždenní spolubojovníci na rohu ulice, že sa nám v USA nepodarilo vytvoriť spravodlivejšiu spoločnosť, v ktorej by bolo menej násilia. Moje postoje vyplývajú z môjho náboženského presvedčenia, mojej práce v cudzine a procesu učenia, za ktorý vďačím svojim kolegom a žiakom zo strednej školy. Iní boli mojou dlhodobou inšpiráciou – Ježiš, Gándhí, Martin Luther King, Dorothy Day, Dan Berrigan alebo „básnik mieru“ Mattie Stepanek, ktorý zomrel ako trinásťročný na svalovú dystrofiu. Ale nič ma asi neovplyvnilo viac ako návšteva domova pre veteránov v New Yorku, keď som bol ešte dieťa. Bol to domov pre stálych obyvateľov. Videl som deformované tváre, zlomené duše. Ďalšia skúsenosť, na ktorú nikdy nezabudnem, sa spája s udalosťou z roku 1965 v Selma v Alabame, keď vrcholilo občianske hnutie. Bol som tam so stovkami iných dobrovoľníkov. Ostrieľaní afroamerickí vysokoškoláci nám vtedy povedali: „V prípade, že by vás bili a preklínali a mohli by ste odpovedať iba násilím, nemali by ste zostávať s nami. Musíte isť domov.“ Väčšina z nás ostala. Bol to nový začiatok pre Ameriku – a pre mňa. Pochopil som, že prišiel čas, keď sa občania musia cvičiť v aktívnom nenásilnom odpore – inak by sme boli občanmi len podľa mena, len potenciálnymi patriotmi. Pochopil som aj to, že väčšina z nás sa pokúša stať sa empatickými a podporovať nenásilie a spravodlivosť. Skúsenosti po hurikáne Katrina nám umožnili uvedomiť si to ešte viac. Začať doma u seba Neviem, kedy ja a moji priatelia prestaneme demonštrovať na rohu ulice a či sa to vôbec niekedy stane. Veríme však, že môžeme byť sociálnymi reformátormi. Nedávno mi jeden mladý „mariňák“ potriasol rukou a povedal „vďaka“. Poznamenal: „Mali sme ísť do Darfúru a zabrániť tomu strašnému násiliu.“. Boh nech ho ochraňuje. Za určitého predpokladu môže byť použitie obmedzeného fyzického násilia v zahraničí potrebné. Lenže Američania by mali pomáhať vytvárať globálnu nenásilnú a spravodlivú kultúru – a s tým by mali začať u seba. Doma. Možno by sme mohli začať s mnohými tisícami Američanov, ktorí sú ťažko telesne i duševne zranení v dôsledku ich účasti vo vojne. Mali by sme sa od nich naučiť, ako im efektívne pomáhať. A odznova by sme mali začať premýšľať o našej zodpovednosti za tento poškodený národ. Nový začiatok by mohol byť, ak by naši žiaci dennodenne spievali starú pieseň Woodyho Guthrie ‘I Ain’t Gonna Study War No More’ – alebo by sme im alternatívne predčítali báseň Mattieho Stepaneka. Dúfam, že raz príde deň, keď sa už my, starí veteráni, nebudeme musieť pýtať, za čo sme vlastne bojovali, a osemdesiatroční ľudia ako ja nebudú musieť stáť na rohu ulice a držať transparenty. Autor je aktivista a bývalý učiteľ Článok vyšiel na www.zmag.org

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984