Prevrat v réžii KSS
Mimoriadne aktívny v presadzovaní rovnoprávnosti Slovenska bol bezprostredne po vojne Gustáv Husák. Na konferencii KSS v Košiciach 28. februára 1945 predniesol hlavný referát, v ktorom zápalisto vykreslil predstavu o novej ČSR: „Želáme si federatívny štát, štát jednotný a spoločný, v ktorom by si však každý z národov vládol sám... Na Slovensku má mať slovenský národ svoju slovenskú demokratickú vládu a svoj slobodne zvolený parlament.“ V tejto požiadavke bola naša politická reprezentácia jednotná. Na moskovských rokovaniach medzi zástupcami londýnskej exilovej vlády, vedenia KSČ a SNR koncom marca 1945 však naši predstavitelia (Husák, Novomeský, Šoltész, Šrobár, Ursíny, Styk a Ferjenčík) presadili iba uznanie slovenského národa a hmlistý prísľub, že vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi sa budú riešiť na princípe „rovný s rovným“. Napriek tomu tieto zásady, ktoré našli vyjadrenie vo forme VI. hlavy Košického vládneho programu prijatého 5. apríla 1945, predstavovali istý pokrok a zjavný neúspech českých politických síl, predovšetkým národných socialistov a lidovcov. Osud požiadavky federácie Slovenská národná rada však na svoje požiadavky nerezignovala. Smernice na rokovanie s vládou ČSR a českými politickými stranami (prijaté 26. mája 1945) zaviazali Predsedníctvo SNR požadovať federatívne usporiadanie republiky. Uznesenie bolo prijaté jednomyseľne a v rozprave vystúpili iba Samuel Belluš za DS a Ladislav Novomeský za KSS, ktorí toto stanovisko za obe strany podporili. Bol to taký silný mandát, že ho nebolo možné ignorovať. A predsa: v čase, keď zasadala v Bratislave SNR, v Prahe rokovalo Predsedníctvo ÚV KSČ, ktoré slovenským komunistom zakázalo publikovať stanoviská k slovenskej otázke. Husák ako podpredseda ÚV KSS bol ponížený a rozčarovaný. Gottwaldovi odkázal, že ani jeho funkcia ho neoprávňuje na to, aby zabúdal, čo sa dohodlo v Moskve a čo sa vyhlásilo v Košiciach. Straníckej direktíve sa však poslušne podriadil. Na spoločnom zasadnutí ÚV KSČ a ÚV KSS 31. mája 1945 už mal hlavné slovo predseda slovenských komunistov Viliam Široký, ktorý podporil Gottwaldov názor, že riešenie štátoprávnych otázok tak, ako ho navrhla SNR, je „neaktuálne“. Iniciatívu teraz prevzala Demokratická strana. Predseda SNR Jozef Lettrich na rokovaní s českými politickými silami na prelome mája a júna 1945 hneď na úvod vystúpil s vyhlásením, že za ideálne riešenie stále považuje federáciu. Bol však prekvapený, keď ho ani Husák, ani Novomeský nepodporil. Výsledkom rokovania bola tzv. Prvá pražská dohoda, ktorá ešte slovenským orgánom priznávala pomerne široké kompetencie, najmä v personálnych otázkach. Spoločné záležitosti v nej však boli vymedzené príliš všeobecne, čo viedlo k ďalším kompetenčným sporom. Preto v apríli 1946 došlo k prijatiu novej, tzv. Druhej pražskej dohody, ktorá zúžila dovtedajšie právomoci SNR. Česi však napriek tomu neboli spokojní a najmä šéf českých komunistov Václav Kopecký sa v tomto smere správal až šovinisticky. Najmä po májových voľbách roku 1946, v ktorých získala Demokratická strana neuveriteľných 62 percent hlasov, sa jeho útoky zvyšovali. Na rokovaní Národného frontu 14. júna 1946 Kopecký vyhlásil: „Teraz vládne česko-slovenská vláda vlastne len v českých krajinách a na Slovensku vládne Zbor povereníkov, ktorý v tomto ohľade predstavuje akési pokračovanie tisovského režimu... Slováci pokračujú v tom, čo zdedili po Tisovi a Hitlerovi.“ Tretia pražská dohoda prijatá 27. júna 1946 dovŕšila nepriaznivý trend v usporiadaní vzájomných vzťahov. Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch dohôd to nebola dohoda medzi vládou a SNR, ale medzi politickými stranami. Obmedzila právomoci slovenských orgánov do takej miery, že zaviedla nespravodlivý, asymetrický model štátoprávneho usporiadania, ktorý dostal neskôr aj ústavnú podobu. Túto etapu boja za rovnoprávnosť Slovensko jednoznačne prehralo. V radoch Demokratickej strany sa síce ozývali aj protestné hlasy, ktoré prirovnávali Tretiu pražskú dohodu k predmníchovským pomerom, napokon ju však SNR 16. júla 1945 potupne prijala. Deportácie Maďarov Zložitú podobu nadobudli v tomto období národnostné vzťahy na južnom Slovensku. Tragédia tohto územia spočíva v tom, že v priebehu jediného desaťročia pocítili jeho obyvatelia dôsledky viacnásobného masového vyháňania. Po vyhlásení Viedenskej arbitráže roku 1938 utekali tisíce Slovákov pred výčinmi maďarských šovinistov na sever – často bez majetku, zachraňujúc si holý život. V čase druhej svetovej vojny odtiaľ Nemci vyviezli do koncentračných táborov obrovské množstvo Židov – paradoxne aj tých, ktorí sa sem uchýlili pred deportáciami Tisovej vlády. Nenávisť neobišla ani Rómov – pri jednej takejto masakre postrieľali vo vodách Malého Dunaja vyše päťdesiat ľudí, zväčša žien a detí. Po vojne sa zasa hnev obrátil proti Maďarom. Gustáv Husák v spomínanom referáte v Košiciach 28. februára 1945 vysvetľoval nevyhnutnosť odsunu Maďarov tým, že „roku 1938 drvivá väčšina maďarskej menšiny na Slovensku uvítala rozbitie demokratickej ČSR“ a že v čase, keď Slováci povstali proti fašizmu, maďarský národ bojoval proti Červenej armáde. Boli to silne demagogické slová. Akoby Husák zabudol, že najväčšia demonštrácia proti rozbitiu republiky sa konala 4. septembra 1938 v Trnovci nad Váhom a pod heslom „Za mier, obranu republiky a zbratanie národov“ sa na nej zúčastnilo desaťtisíc občanov prevažne maďarskej národnosti zo Šale, Galanty, Nových Zámkov, Komárna, Levíc a iných miest. Napokon, rečnil na nej aj samotný Husák. Je to paradoxné, ale Maďari v tom čase Československú republiku bránili otvorenejšie ako Slováci. Obludnou demagógiou je aj tvrdenie, že kým Slováci bojovali v povstaní, Maďari kolaborovali. Nielen preto, lebo o kolaborácii slovenských občanov s fašistickými silami by sa dalo rozprávať veľmi dlho. Bola tu totiž aj partizánska brigáda Rákosi a v jej rámci najmä oddiel Petőfi Sándor, v rámci ktorého statočne bojovali za slobodu v priestore južného Slovenska desiatky maďarských vlastencov. Isto, mnoho Maďarov prepadlo po anektovaní tohto územia nacionalistickému ošiaľu, ale tento ich v horthyovskom režime veľmi rýchlo prešiel. Trpeli pod diktatúrou práve tak ako my. Mnoho ľavicovo orientovaných Maďarov u nás bolo z tohto nacionalistického vzopätia KSS rozčarovaných. Štyridsaťtisíc Maďarov násilne deportovali do českého pohraničia. Ďalších 74 000 vysídlili na základe medzištátnej dohody o výmene obyvateľstva. Vypäté ovzdušie revanšu sa podpísalo pod mnohé krivdy páchané v tomto období na maďarskej menšine. Mnohým boli odňaté majetky a štátna príslušnosť iba preto, že boli Maďarmi. Najväčší diel politickej zodpovednosti za tieto nespravodlivosti nesie vtedajší vládny splnomocnenec na výmenu obyvateľstva Daniel Okáli, ktorý aj podľa dobových dokumentov postupoval tvrdo a bezohľadne, pričom sa vôbec netajil svojimi krajne protimaďarskými postojmi. Celá výmena obyvateľstva bola navyše politicky zbabraná. Trpeli aj slovenskí presídlenci. Sťahovali sa v nádeji, že sa dostanú do slovenského prostredia a namiesto toho ich rozptýlili znovu medzi Maďarmi. Tu sa stali akousi treťou národnosťou, lebo ich nemal rád nikto – ani Maďari (do obydlí ktorých sa nasťahovali), ani pôvodní Slováci (ktorí sa iracionálne obávali ich nárokov – boli to totiž väčšinou evanjelici). Niektorým z nich sa dokonca na južnom Slovensku neušlo miesto a deportovali ich, podobne ako Maďarov, do českého pohraničia. V rámci nezmyselnej „reslovakizácie“ (ktorá by mala byť nazývaná obyčajnou slovakizáciou) sa k slovenskej národnosti prihlásilo vyše tristotisíc Maďarov – len aby mohli zostať. Keď po roku 1948 vrátili maďarskej menšine občianske práva, prirodzene sa vrátili k svojej skutočnej národnosti. Mnohí Maďari sa navzájom udávali, aby sa zachránili pred deportáciami. Následky vtedajších rozhodnutí sa na južnom Slovensku v latentnej forme prejavujú dodnes. Slovenská generálka februára 1948 Maďarov sa nezastali ani demokrati, hoci boli zdržanlivejší ako komunisti. V tom čase sa totiž sústreďovali na iný problém. Májovými voľbami roku 1946 sa skončilo obdobie povojnových kompromisov. Od tej chvíle sa KSS usilovala zmeniť pomer síl neparlamentnou cestou a zlikvidovať väčšinové zastúpenie Demokratickej strany. Rozhodujúcu úlohu v tomto procese zohrala Štátna bezpečnosť, ktorú mali komunisti v rukách. Zamerala sa na odhaľovanie tzv. protištátnych živlov tak, aby tieto akcie zdiskreditovali Demokratickú stranu. Štátna bezpečnosť v priebehu roku 1947 zhromažďovala kompromitujúce materiály na funkcionárov DS, odhalila niekoľko ilegálnych skupín napojených na ľudácky exil a ďalšie si vymyslela. Impulzy pritom prichádzali zo Sovietskeho zväzu. Konkrétny plán na zmenu mocenských pomerov sa vypracoval po vytvorení Informačného byra komunistických a robotníckych strán koncom septembra 1947. Generálny tajomník ÚV KSČ Rudolf Slánský už 2. októbra hovoril o „riešení politickej situácie na Slovensku“ a 11. októbra 1947 prijalo Predsedníctvo ÚV KSS kľúčové rozhodnutie, v ktorom sa celkom otvorene hovorí: „Cieľom kampane je pozmeniť celú politickú štruktúru Slovenska... Usilujeme sa o vylúčenie DS z vlády alebo o to, aby boli kladené podmienky pre účasť DS vo vláde alebo o jej rozpustenie.“ Vládna kríza na Slovensku vypukla podľa vopred pripraveného scenára, o ktorom definitívne rozhodlo vedenie KSS 26. októbra 1947. Už 31. októbra podáva demisiu predseda zboru povereníkov Gustáv Husák, štyria povereníci za KSS (Ladislav Novomeský, Karol Bezek, Ján Púll a Jozef Šoltész) a povereník vnútra Mikuláš Ferjenčík. Celá akcia zatiaľ nevybočila z ústavných predpisov, aj keď povereníci za DS odmietli rezignovať (pričom platila zásada, že ak podá demisiu premiér, padne celá vláda). Otvorená politická kríza trvala do 19. novembra 1947, keď Demokratická strana ustúpila tlaku komunistov, ale aj nimi riadených organizácií (odbojárov a odborárov) a vzdala sa troch povereníctiev. V novom Zbore povereníkov nemala ani jedna politická strana väčšinu. KSS síce nedosiahla všetky svoje ciele, ale podstatnejšie je, že Demokratická strana si neudržala legitímne pozície, ktoré získala víťazstvom vo voľbách. „Udělat totéž na Slovensku“ Slovenská vládna kríza z novembra 1947 bola predohrou a akýmsi nácvikom celoštátneho februárového prevratu roku 1948. Po známej demisii dvanástich nekomunistických ministrov československej vlády 20. februára 1948 odoslal Gottwald ešte v ten istý deň jasný pokyn do Bratislavy: „Udělat totéž na Slovensku“. Husák ako predseda Zboru povereníkov poslušne plní pokyn. Na druhý deň posiela list povereníkom za Demokratickú stranu, v ktorom im oznamuje, že demisiu členov vlády za DS treba považovať aj za demisiu zástupcov DS v Zbore povereníkov. A hoci demokrati protestujú, Gustáv Husák už 23. februára poveril komunistických povereníkov dočasným riadením rezortov, ktoré spravovala DS, hoci ako právnik si musel uvedomovať protizákonnosť tohto kroku – povereníkov totiž vymenúvalo a odvolávalo Predsedníctvo SNR, ktoré bolo v rukách Demokratickej strany. Prevrat na Slovensku za teda z hľadiska platnej legislatívy uskutočnil ešte brutálnejším spôsobom ako v Prahe a zavŕšil sa taktiež skôr. Ambicióznemu Husákovi rozhodne nechýbal revolučný zápal a bolo ho treba skôr krotiť ako povzbudzovať. Gottwald sa obával, aby národne orientovaný slovenský premiér neposilnil samostatné postavenie KSS. Preto vyslal na Slovensko ministra poľnohospodárstva Júliusa Ďuriša, aby tu organizoval preberanie moci. Podľa pokynov vedenia KSČ mu mali podliehať „všetci na Slovensku“. Husáka to urazilo. Pre vtedajšiu atmosféru v Československu bolo typické, že tí, ktorí bojovali v SNP, mali autoritu na Slovensku a vládli v Bratislave, kým tí, ktorí sa na povstaní nezúčastnili, doma nemali zázemie a funkcionárčili v Prahe. To bol aj prípad Ďuriša či Širokého, ktorí mali voči povstalcom averziu. Predseda SNR Jozef Lettrich sa na protest voči vývoju v krajine vzdal 26. februára 1948 funkcie a odišiel do emigrácie. Nahradil ho Karol Šmidke. Nové Predsedníctvo SNR odvolalo 28. februára všetkých povereníkov za DS, čím dodatočne zlegalizovalo nezákonné rozhodnutie Gustáva Husáka. Zároveň vo všetkých spoločenských organizáciách, médiách či samosprávach vznikali „akčné výbory“, ktoré odstraňovali demokraticky zmýšľajúcich ľudí a nahradzovali ich prívržencami KSS. Začala sa štyridsaťjedenročná komunistická diktatúra.
