Abnormálna normalizácia
August 1968 odhalil skutočnú suverenitu našej vlasti rovnako, ako to urobila nemecká okupácia Slovenska v auguste 1944. Následky invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa vieme už presne vyčísliť. Na území Slovenska bolo usmrtených 20 ľudí, 38 občanov bolo ťažko zranených a materiálne škody dosiahli hodnotu takmer pol miliardy korún. Hrdinom týchto dní už nebol Alexander Dubček, ale ťažko skúšaný národ. Hoci sa kritika za nasledujúce obdobie zviezla na Gustáva Husáka ako na symbol normalizácie, otázkou je, či by bola situácia iná, keby ostal na čele Dubček. Ten Dubček, ktorý podpísal všetky potupné normy vrátane tzv. náhubkového zákona, ktorý si nezvolil hrdosť, ale potupné čakanie vo funkciách prvého tajomníka ÚV KSČ, neskôr predsedu Federálneho zhromaždenia ČSSR a napokon veľvyslanca v Turecku, až kým ho neodvolali zo všetkých funkcií a nevylúčili zo strany. Akoby nechápal, ako sa to skončí, akoby chcel spolupracovať s novou mocou až do konca. Dubček svojím poaugustovým konaním spochybnil všetko, čo v priebehu Pražskej jari stelesňoval. Sivá eminencia normalizačného procesu Na druhej strane sa ani Vasiľovi Biľakovi nepodarilo vytvoriť kolaborantskú, tzv. robotnícko-roľnícku vládu, ktorá mala prebrať moc v štáte. Tento pokus o puč zlyhal, a to výrazne ovplyvnilo jeho ďalšiu kariéru. Veľmi túžil prebrať moc po odvolanom Alexandrovi Dubčekovi, ale v Brežnevových očiach sa ako skompromitovaný politik jednoznačne diskvalifikoval. Preto aspoň takticky podporil Husáka, ktorý mal dôveru Moskvy a Husák (ktorý ho ešte v auguste 1968 označil za zradcu a politickú mŕtvolu) musel za túto podporu tvrdo platiť. Biľak plných dvadsať rokov vykonával funkciu tajomníka ÚV KSČ pre ideológiu a zahraničnú politiku, čo bola formálne druhá najvyššia funkcia v straníckej hierarchii. Odstraňoval nepohodlných a pretláčal vlastných ľudí, často aj proti vôli samotného Gustáva Husáka. Exemplárnym príkladom bolo dosadenie Štefana Lazara do funkcie ministra vnútra SSR v roku 1973 alebo svojho zaťa Jozefa Ševca do vedúcej funkcie v aparáte ÚV KSS. Rovnako pretlačil aj Ignáca Janáka do fukcie prvého tajomníka ÚV KSS v roku 1988. Husák neskôr spomínal, že Janáka riadil Biľak práve cez svojho zaťa Ševca. Samotná normalizácia sa začala politickými zmenami na zasadnutí ÚV KSČ v apríli 1969. Gustáv Husák, ktorý v prvých mesiacoch po invázii razil heslo, že s Dubčekom stojíme i padáme a od akčného programu neustúpime ani na krok, postupne menil rétoriku a podľa vlastných slov sa sústreďoval na čo najmenšie škody. Do istej miery to bol mýtus. Represálie v tomto období (vzhľadom na odlišnú medzinárodnú situáciu) už nemohli byť také drastické ako v Maďarsku roku 1956. Ešte pár dní pred svojím zvolením vyhlasoval, že sa na situáciu treba dívať realisticky a teraz je dôležité zachrániť to, čo sa z reformného procesu zachrániť dá. Tvrdil, že ak ho zvolia, nedopustí, aby sme klesli na „kádárovskú úroveň“. V skutočnosti sme klesli hlboko pod ňu. Husák len ťažko dokázal odolávať tlakom konzervatívneho krídla vedeného Vasiľom Biľakom. Jediné čo dosiahol bol fakt, že nedopustil súdne procesy za politickú činnosť medzi januárom 1968 a aprílom 1969. Inak nepomohol zmierniť následky sovietskej okupácie ničím. A to napriek svojej počiatočnej viere, že podstatu reforiem dokáže vďaka svojmu pragmatizmu napokon zachrániť. Naivne napríklad predpokladal, že prísne centrálne riadenie hospodárstva sa zachová len na prechodný čas a po zhodnotení výsledkov sa bude pokračovať v ekonomickej reforme. Sklamal aj svojich priateľov. Mnohých šokovalo, keď nechal odsúdiť na šesť a pol roka väzenia Milana Hübla, ktorý sa pričinil o jeho občiansku rehabilitáciu začiatkom šesťdesiatych rokov. Tisovčania boli rozčarovaní, že im neposkytol nijakú podporu na uctenie pamiatky ich popraveného rodáka Vlada Clementisa, dokonca sa osobne postaral o to, aby nikto bez povolenia nemohol navštevovať jeho vdovu v sanatóriu. Začiatok čistiek V apríli 1969 sa v celej spoločnosti odštartovali masové čistky. V straníckych organizáciách sa vyčlenili tzv. zdravé jadrá, ktoré na všetkých úrovniach vyšetrili každého člena KSČ. V rámci previerok sa vytvorili tri kategórie: preverení, vyškrtnutí za neaktívnosť a vylúčení. Dnes sa dosť často a demagogicky nerobí rozdiel medzi kategóriou vyškrtnutých a vylúčených. Neprihliada sa na to, čo robili títo ľudia napríklad v päťdesiatych rokoch a automaticky sa považujú za postihnutých komunistickým režimom alebo dokonca disidentov. Pritom vyškrtnutý z KSČ mohol byť človek naozaj za každú maličkosť, drobné osobné zlyhanie, ktoré nemalo s politickým postojom často nič spoločné. Vylúčených ako „pravicových oportunistov“ bolo 22 percent členov strany, ktorí automaticky prišli o zamestnanie v riadiacich zložkách, v školstve, armáde, bezpečnosti, štátnych úradoch, redakciách, vydavateľstvách. Niektoré zamestnania boli pre takýchto ľudí úplne zakázané, ich deti boli diskriminované pri prijímaní na školy, odoberali im pasy či vojenské hodnosti. Nástrojom normalizačnej politiky v štátnych orgánoch sa stal tzv. zmocňovací zákon (ústavný zákon č. 117 z októbra 1969). Na jeho základe bolo možné napríklad zbaviť poslancov mandátu. Lavína normalizačných čistiek na pôde Slovenskej národnej rady sa spustila koncom roka 1969. Šesť poslancov bolo zbavili mandátu, ďalších 29 sa pod tlakom vzdalo. Akokoľvek to pripomínalo udalosti spred dvoch desaťročí, perzekúcia už nebola taká brutálna ako teror po februári 1948. Čiastočne sa zmenila aj rétorika. Kým ešte v roku 1961 prezident Antonín Novotný vyhlásil, že dnešná generácia už bude žiť v komunizme, po roku 1968 sa prestalo o tomto utopickom termíne uvažovať i písať a v straníckych dokumentoch sa hovorilo len o „dobudovaní socialistickej spoločnosti“. Základom ideológie a propagandy už nebola sociálna utópia, ale „sociálne istoty“, pod ktoré sa zahŕňa najmä zabezpečené zamestnanie, bezplatné zdravotníctvo a školstvo, lacné bývanie a subvencované základné potraviny. Oklieštenie federácie Už od leta 1969 bolo pritom zrejmé, že oklieštená bude aj federácia. Jednak Moskva rozhodovala prakticky o všetkom a hrubo zasahovala aj do vnútorných záležitostí štátu, jednak si slovenská vláda nedokázala vybojovať svoje oprávnené kompetencie. Ďalším kľúčovým dôvodom nefunkčnosti federácie bol fakt, že sa zachovala ústavne garantovaná vedúca úloha KSČ, ktorá federalizovaná nebola. Právomoci SNR boli postupne obmedzované podľa rovnakého scenára ako po roku 1945. Obnovená centralistická podoba štátu sa zavŕšila sériou tzv. kompetenčných zákonov z decembra 1970, ktoré legislatívne pochovali koncepciu slovenskej a českej národnej štátnosti na princípe rovný s rovným. Umŕtvila sa aj činnosť slovenského parlamentu. SNR mala vo volebnom období 1971 – 1975 osemnásť schôdzí, na ktorých prijala iba 27 zákonov. V rokoch 1976 – 1980 prijala dokonca len 16 zákonov. Bolo to obdobie, ktoré disident Milan Šimečka výstižne nazval „vekom nehybnosti“. Po vzniku federácie neboli na Slovensko delimitované takmer žiadne podniky zahraničného obchodu, práve naopak: aj sídla ďalších dôležitých podnikov sa budovali v Česku. Pritom slovenská ekonomika nemala vyhovujúcu štruktúru a mala nízky podiel finalizujúcich výrobkov. Za takýchto okolností sme nemali primerané podmienky na rozvoj. Presuny v riadení rezortov spôsobili, že ťažký priemysel na Slovensku sa dostal do kompetencie federálnych rezortných orgánov. Všetky finančné toky tak išli do federálneho rozpočtu a napĺňali ho nemalou mierou. Komplikované prerozdeľovacie procesy vytvárali dojem, že na Slovensko prúdili vyššie dotácie ako do Česka. V skutočnosti sa v rozpočtoch republík prerozdeľovalo to, čo dávali do rozpočtu federácie. Slovenská vláda tak stratila kompetencie v rozhodujúcich oblastiach ekonomiky, ako bola energetika, hutníctvo, ťažké strojárstvo, automobilový, chemický a zbrojársky priemysel. Najhorlivejší normalizátori Medzi najhorlivejších normalizátorov na Slovensku patrili okrem Vasiľa Biľaka aj predseda SNR Viliam Šalgovič, tajomník ÚV KSS pre školstvo, vedu, kultúru a umenie Ľudovít Pezlár, minister školstva SSR Matej Lúčan a minister vnútra SSR Štefan Lazar. Šalgovič bol jedným z najnepopulárnejších, ak nechceme povedať priamo najnenávidenejších komunistických politikov. Už ako predseda Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie KSS sa výrazne angažoval v normalizačných čistkách. Konal tvrdo, bezohľadne a nekompromisne, preto mal plnú dôveru predstaviteľov ZSSR a KGB. Nikomu nedôveroval a špeciálom JAK-40 cestoval zásadne sám. Báli sa ho nielen bežní ľudia, ale aj stranícki funkcionári. Preto si ho nikto nedovolil upozorniť, keď pri štátnych návštevách nezriedka spôsobil škandál (napríklad si poplietol meno). Nenávisť v očiach ľudu sa symbolicky zavŕšila, keď ho na prvomájovej manifestácii roku 1987 zasiahli skazené vajcia, ktoré na neho hodil študent Vladimír Červeň. Veľkou oporou Vasiľa Biľaka bol minister školstva Matej Lúčan. Na jeseň 1969 rozoslal školským orgánom zoznam osôb z rezortu, ktorí sa dopustili „protisocialistických a protispoločenských činov v auguste 1969“. Išlo o 106 žiakov, 75 študentov a troch učiteľov, ktorých na hodinu vylúčili zo štúdia a prepustili zo zamestnania. Školy musel neskôr na príkaz Mateja Lúčana opustiť aj značný počet ďalších študentov a učiteľov. Samotný Gustáv Husák sa s vývojom po roku 1968 paradoxne vnútorne nestotožňoval. Privítal helsinský mierový proces. Sympatizoval s perestrojkou. Málokto vie, že začiatkom osemdesiatych rokov ostro vystúpil proti úvahám Kremľa podniknúť intervenciu proti poľskej Solidarite. Nič z toho však nepreniklo na verejnosť. Husák sa stal v najvyššej straníckej a štátnej funkcii rukojemníkom Pražského hradu. Posledné zvyšky úcty u slovenského obyvateľstva stratil, keď vo funkcii prezidenta ČSSR opustil slovenčinu a snažil sa svoje oficiálne prejavy hovoriť veľmi zlou, miestami až komickou češtinou, čím ju obohatil o také skvosty ako napríklad „apříl“. O jeho pozícii bezmocnej bábky svedčí aj fakt, že v roku 1987 si nedokázal presadiť ani to, aby mohol osobne položiť veniec na hrob zakladateľa česko-slovenského štátu. Moc však bola pre neho naďalej príliš silnou drogou na to, aby dokázal s týmto ponižujúcim postavením niečo robiť. Je až nepochopiteľné, prečo práve tento človek s obrovskými ambíciami, arogantný a nezmieriteľný pri presadzovaní samého seba rezignoval na skutočnú moc a stal sa zajatcom najprimitívnejších nositeľov brežnevovskej politiky v Československu. Mal totiž všetky predpoklady na to, aby si od Brežneva vynútil aspoň to, čo v Maďarsku Kádár alebo v Poľsku Gierek, ak nie viac. Bez neho by Brežnev nikdy nebol nedosiahol legálny prechod k normalizácii. Pokusy o zmierňovanie režimu A tak napriek Husákovým osobným výhradám voči charakteru režimu to nebol on, kto zmierňoval jeho dôsledky. V tomto smere sa angažovali skôr iní komunistickí funkcionári. K relatívne umierneným politikom normalizácie patril predseda vlády SSR Peter Colotka. Bol jednoznačne Husákovým človekom, prispel k menšej miere polarizácie spoločnosti ako aj k faktu, že normalizácia na Slovensku mala v porovnaní s Českom miernejšiu podobu. Colotka bol v jednotlivých prípadoch schopný pomôcť intelektuálom a umelcom, ktorí sa nachádzali v nepriazni tvrdých normalizátorov. Podobne sa správal aj minister kultúry Miroslav Válek. Hoci v prvých rokoch normalizácie postupoval spoločne s ideologickým tajomníkom ÚV KSS Ľudovítom Pezlárom, už čoskoro sa medzi nimi začali prejavovať ostré spory. Válek sa po celý čas zmietal v hlbokých osobných dilemách. Snažil sa pomôcť niektorým spisovateľom, no zároveň sa nevedel odpútať od režimu. Zlom u neho nastal v polovici novembra 1988, keď v Rudom práve uverejnil článok Neznehodnotiť morálny a politický kapitál, v ktorom nezvyčajne ostro a kriticky vystúpil proti tzv. reálnemu socializmu. Článok vyvolal veľký rozruch a Válek krátko na to odstúpil zo všetkých funkcií. Spomedzi ďalších komunistických funkcionárov treba spomenúť predsedu Matice slovenskej Vladimíra Mináča. Ten sa v roku 1988 zastal ekologických aktivistov, ktorí zostavili legendárnu publikáciu Bratislava/nahlas. Disent na Slovensku mal až do roku 1988 skôr morálnu ako politickú podobu. Jeho prevažne kresťanský charakter sa priamej politike dlho dokonca vyhýbal. Ani Charta 77 nenašla na Slovensku hlbšiu podporu. Príčinou je najmä miernejšia podoba normalizácie v našej krajine. Nesúhlas s režimom mal skôr formu vnútorného dištancu a nestotožnenia s ním, než otvoreného odporu. Autor je vysokoškolský učiteľ (Pokračovanie nabudúce)
