Otcovia česko-slovenskej federácie

Keď KSČ na svojom zjazde roku 1962 prevzala z programu KSSZ formuláciu o zbližovaní a postupnom splývaní národov, narazil tento plán na odpor slovenskej verejnosti. Azda najvýraznejšie sa prejavil v rozsiahlej diskusii na stránkach Kultúrneho života, ktorý zohral kľúčovú úlohu v demokratizačnom a národno-emancipačnom hnutí na Slovensku v rokoch 1963 – 1968. Zmena politickej klímy, ktorá umožnila naštartovať procesy vedúce k spoločenskej obrode, sa začala kľúčovými udalosťami v roku 1963. Predovšetkým to bol pád prvého muža na Slovensku, šéfa KSS Karola Bacílka, ktorého nahradil Alexander Dubček. Spolu s ním padol aj nenávidený Pavol David. Ešte toho istého roku odvolali predsedu vlády ČSSR Viliama Širokého. Spustil sa proces politických rehabilitácií, ktorý vyvrcholil tzv. barnabitskou komisiou (nazvanou podľa kláštora v Prahe, kde zasadala). Keď sa Širokého manželka dozvedela o osobnej zodpovednosti svojho muža za justičné vraždy v päťdesiatych rokov, spáchala samovraždu. Novinári proti stalinizmu Mimoriadnou udalosťou bol aj zjazd slovenských novinárov, ktorý sa uskutočnil koncom mája 1963 v Bratislave. Vzbudil obrovský záujem celej československej verejnosti, a to najmä svojou nekompromisnosťou voči komunistickým zločinom, otvorenou kritikou kultu osobnosti a cenzúry v médiách. Preslávili sa najmä dve vystúpenia: Mieroslava Hyska a Romana Kaliského. Bol to Hysko, ktorý po prvý raz verejne obvinil Viliama Širokého, ale aj Slánského, Kopeckého a Bašťovanského. Roman Kaliský zasa poukázal na nacionálny rozmer obdobia stalinizmu, počas ktorého kampaň proti tzv. buržoáznym nacionalistom „zasiahla celý národ“ a „bol znetvorený jeho najväčší čin, Slovenské národné povstanie“. Svoju úlohu v tomto roku splnili aj viaceré iné udalosti, napríklad vydanie Mňačkových Oneskorených reportáží, v tej do-be najsilnejšieho svedectva o zvrátenosti päťdesiatych rokov. Na udalosti v Československu zareagoval aj slovenský demokratický exil. V prijatej rezolúcii, ktorú zverejnili 8. decembra 1963 v Toronte (jej autorom bol Martin Kvetko), sa požaduje vymanenie vlasti spod sovietskej nadvlády a konštatuje sa, že národ sa nezmieri s čiastočnou slobodou. Exulanti žiadali aj zrovnoprávnenie slovenských národných orgánov a čo je zaujímavé, po prvýkrát sa vyslovuje nasledujúce želanie: „Náš ľud si želá, aby sa slobodné a demokratické Československo aktívne zúčastnilo na budovaní slobodnej, zjednotenej a demokratickej Európy.“ Cestu k obrodnému procesu dláždila roku 1968 čoraz otvorenejšia verejná diskusia na stránkach Smeny, Roháča a predovšetkým Kultúrneho života, ktorý pravidelne iritoval stranícke vedenie. Treba zdôrazniť, že nielen dogmatici, ale aj samotný prvý tajomník ÚV KSS Alexander Dubček v oficiálnych prejavoch ostro napádal redaktorov a prispievateľov týchto periodík za ich „subjektivizmus“ a „malomeštiacku netrpezlivosť a radikalizmus“. Paradoxné je, že viacerým drastickým opatreniam voči novinárom v tomto období zabránil – Vasiľ Biľak. Potvrdil to neskôr, počas novembrovej revolúcie v roku 1989, aj Ladislav Mňačko, keď sa vyjadril: „Biľak zohral v rokoch liberalizácie mimoriadne pozitívnu úlohu ako tajomník ÚV KSS. To treba jasne povedať.“ Na tomto mieste je hádam najvhodnejšie vyvrátiť mýtus, že Dubček bol v šesťdesiatych rokoch najradikálnejším komunistickým reformátorom. Keď Gustáv Husák na bratislavskej mestskej konferencii 15. marca 1964 odvážne a ostro pranieroval nedostatočné rehabilitácie, Alexander Dubček ho podrobil ostrej kritike. Jeho príspevok označil za malomeštiacky radikálny, chybný, intelektuálsky, znehodnocujúci kádrovú politiku a namierený proti línii strany. Dôsledkom tejto kritiky bolo stiahnutie návrhu, aby Gustáv Husák kandidoval na poslanca Národného zhromaždenia, ako aj stiahnutie návrhu vymenovať ho za námestníka ministra spravodlivosti. Je známe, že Dubček sa bál Husákových ambícií, najmä jeho vtedajšieho kreditu v spoločnosti ako „nezlomného mučeníka“ päťdesiatych rokov. Požiadavky národnej emancipácie Súčasne s demokratizačným hnutím vzrastal tlak verejnosti aj na riešenie slovenskej otázky. K prvým nesmelým, skôr symbolickým úpravám došlo roku 1964, keď sa obnovil názov Povereníctvo – v skutočnosti však išlo len o premenovanie tých istých komisií SNR. K posilneniu slovenského vlastenectva prispieval aj Alexander Dubček, a to najmä svojimi verejnými vystúpeniami pri príležitosti významných výročí našich národných dejín. Už tu sa dostal do rozporu s prezidentom Novotným, ktorý propagoval teóriu o splývaní národov. Národnostné napätie vyvrcholilo 26. a 27. augusta 1967 v Martine pri príležitosti návštevy Antonína Novotného. Československý prezident hrubým, ba priam šovinistickým spôsobom napadol Slovákov a odmietol dar Matice slovenskej, čo vyvolalo obrovské pobúrenie v slovenskej verejnosti. Tým skôr, že Novotný pravidelne odmietal všetky iniciatívy na zvýšenie právomocí SNR. Keď na zasadnutí ÚV KSČ v marci 1967 vystúpil Peter Colotka s návrhom, aby rozpočet národných výborov na Slovensku neschvaľovala vláda, ale SNR a vyslovil sa za to, aby Bratislava dostala postavenie hlavného mesta Slovenska, prezident ho za to ostro skritizoval. Novotného však v jeho centralistických postojoch horlivo podporoval aj vtedajší predseda SNR Michal Chudík. V decembri 1967 dokonca obvinil Dubčeka z podnecovania nacionalizmu, čo Predsedníctvo ÚV KSS rázne odmietlo. Nečudo, že Chudíkovu hlavu požadovali reformátori v roku 1968 medzi prvými. Požiadavky národnej emancipácie mali v tomto období aj svoju ekonomickú argumentáciu, ktorú na Slovensku prezentovali najmä Viktor Pavlenda a Hvezdoň Kočtúch. Už na jeseň 1957 nastolil vtedajší podpredseda Zboru povereníkov Štefan Šebesta požiadavku rozšírenia právomocí slovenských národných orgánov v ekonomickej oblasti na takmer všetky odvetvia hospodárstva okrem zahraničného obchodu a financií – za čo ho v januári 1958 odvolali z funkcie. Ekonomická kríza v Československu začiatkom šesťdesiatych rokov podnietila Hvezdoňa Kočtúcha, aby porovnával rýchlosť investovania v oboch častiach republiky a kritizoval nižšiu intenzitu investícií do priemyslu na Slovensku. Do povedomia širšej verejnosti vstúpil roku 1964 ako kritik centrálneho direktívneho plánovania a pražského unitarizmu. Z jeho námetov vychádzal v niektorých svojich vystúpeniach aj Alexander Dubček. Viktor Pavlenda (ktorý sa v roku 1958 ako 30-ročný stal najmladším rektorom vysokej školy v Európe) videl jednu z príčin ekonomických problémov Slovenska v nedostatočnom zapojení slovenských národných orgánov do riadenia hospodárstva. Upozorňoval, že nožnice ekonomickej úrovne oboch republík sa roztvárajú a že podľa jeho výpočtov by sa pri zachovaní dovtedajšieho modelu rozdiely nevyrovnali ani do roku 2000. Slovenské pripomienky sa však v ekonomickej reforme nezohľadnili a nadväzujúce hospodárske problémy priemyselných podnikov na Slovensku boli jedným z impulzov, ktoré viedli k tzv. Pražskej jari. Ideový prerod Alexandra Dubčeka Myšlienkový posun smerom k demokratizácii a reformám nastal u Alexandra Dubčeka postupne a pomaly, spočiatku dokonca veľmi nevýrazne. Na zasadnutí ÚV KSČ 30. októbra 1967 kritizoval nedostatky v ekonomickom vývoji Slovenska a vtedy prerástli rozpory medzi ním a Novotným do otvoreného konfliktu. Prezident ho obvinil z nacionalizmu. Zvolenie Alexandra Dubčeka do najvyššej straníckej funkcie 5. januára 1968 však bolo neočakávané. Uvažovalo sa skôr o Jozefovi Lenártovi a Oldřichovi Černíkovi. Černíkovi ponúkal funkciu sám Alexander Dubček, ten ju však odmietol. Lenárta, o ktorom sa Gustáv Husák vyjadril, že je „politická trasorítka“, zasa podporoval Novotný, čo bol vážny hendikep. Na Slovensku sa tzv. Pražská jar v prvých mesiacoch prejavovala skôr v médiách ako v politických orgánoch. Na zasadnutí SNR 17. januára 1968 sa väčšina poslancov zmohla len na kritiku ponižujúceho postavenia Slovenskej národnej rady. Jozef Gajdošík ako jediný z prítomných opatrne vyslovil požiadavku na obnovenie Zboru povereníkov alebo „nejakej inej výkonnej zložky“. Priamy návrh na federatívne usporiadanie štátu však na tomto zasadnutí nikto nespomenul ani len slovom. Boj za federáciu sa v tom čase, najmä od polovice šesťdesiatych rokov, viedol skôr na stránkach tlače, kde túto myšlienku propagovali predovšetkým Gustáv Husák a Ladislav Novomeský. K politickým zmenám na Slovensku však dochádzalo veľmi pomaly. Napokon, všetky abdikácie a odvolania z funkcií sa uskutočňovali iba na základe požiadaviek a tlaku verejnosti (do 31. mája došlo do SNR vyše 550 rezolúcií a listov občanov z celého Slovenska). Pasivita pretrvávala dokonca aj v dramatických hodinách bezprostredne po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa 21. augusta 1968. Prvé vyhlásenie SNR po okupácii má len tri riadky a nehovorí sa v ňom nič okrem konštatovania, že sem prišli „spojenecké vojská“ a že občania by mali zachovať „pokoj a rozvahu“. Ani zmienka o odsúdení alebo proteste. Je jasné, že situáciu v Bratislave mali v rukách konzervatívci. Až 26. augusta schválilo Predsedníctvo SNR protestnú nótu Generálnemu konzulátu ZSSR v Bratislave proti obsadeniu budovy SNR, ktorú odovzdal predseda Slovenskej národnej rady Ondrej Klokoč generálnemu konzulovi J. J. Kuznecovovi – ten si jej obsah síce vypočul, ale jej písomný text neprijal. Boj za federáciu Po krvavom potlačení demokratizačného procesu zostalo jeho najvýraznejším, i keď neskôr podstatne okliešteným dedičstvom presadenie česko-slovenskej federácie. Jej politickým architektom bol Gustáv Husák, no neprávom sa zabúda na odborného spiritus agens, ktorým bol v tejto otázke profesor štátneho práva Karol Laco. Práve on vypracoval materiál, ktorý sa stal podkladom vyhlásenia SNR z 15. marca 1968 požadujúceho federatívne usporiadanie štátoprávnych vzťahov (tento dokument zároveň ukončil diskusie na Slovensku o možných iných variantoch ako autonómia či konfederácia). K tejto problematike profesor Laco verejne vystupoval, písal články a besedoval. Jeho návrhy (oficiálne návrhy SNR) sa stali východiskom rokovania o novom štátoprávnom usporiadaní republiky. Vládnu komisiu, zriadenú na tento účel 15. mája 1968, viedol vtedy už podpredseda vlády ČSSR Gustáv Husák. Hlavný zápas o podobu federácie sa odohrával od júna 1968 na zámku v Kolodějoch. Rozhodujúce odborné slovo tu mal opäť Karol Laco. Spolu s ním a Husákom však k tvorbe česko-slovenskej federácie výrazne prispeli aj V. Hatala, S. Falťan, H. Kočtúch, V. Pavlenda a P. Colotka, na českej strane Z. Jičínský, J. Grospič a J. Boguszak. Všetkých týchto mužov treba považovať za „otcov federácie“. Tragikomickou dohrou tzv. Pražskej jari na Slovensku bol postupný prerod viacerých popredných reformátorov na normalizátorov. To, kto bude patriť ku konzervatívnemu krídlu v strane však dávala tušiť už návšteva najvyšších štátnych a straníckych predstaviteľov v Moskve v dňoch 4. a 5. mája 1968, po ktorej sa z pôvodného „pojanuárového bloku“ vyčlenila skupina lojálna sovietskemu vodcovi Brežnevovi. K nej sa celkom prirodzene pridávali aj tí, ktorí boli v januári 1968 porazení. Protidubčekovská opozícia sa veľmi jasne ozvala už na zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ 7. a 8. mája, na ktorom Biľak, Indra a Lenárt volali po použití armády, polície a Ľudových milícií. Ukázalo sa, že Dubček amatérsky podcenil svoje okolie. Ako politik bol obľúbený, ale slabý. Vasiľ Biľak stál v šesťdesiatych rokoch verne po jeho boku. Postavil sa aj proti obvineniam Dubčeka z nacionalizmu. Keď sa stal Alexander Dubček prvým tajomníkom ÚV KSČ, na svoje predchádzajúce miesto šéfa KSS vrelo odporučil práve Vasiľa Biľaka. Biľak však lepšie ako ktokoľvek iný chápal, že rozsiahla demokratizácia skôr či neskôr nevyhnutne povedie k rozpadu režimu založeného na vedúcej úlohe KSČ. A to si neželal. Aj preto patril k signatárom tzv. pozývacieho listu. Mimoriadne dôležitú úlohu pri sovietskej invázii hral aj vtedajší námestník ministra vnútra pre štátnu bezpečnosť Viliam Šalgovič. Na základe jeho rozkazov príslušníci ŠtB zastavili civilnú premávku na letisku v Ruzyni a vytvárali podmienky na pristávanie sovietskych lietadiel. Podieľal sa aj na zatknutí vedúcich straníckych a štátnych predstaviteľov. Šalgovič patril k najnenávidenejším kolaborantom, neskôr sa musel ukryť na sovietskom veľvyslanectve a jeho byt v Bratislave demonštranti zdemolovali. Autor je vysokoškolský učiteľ