Obmedzené odhaľovanie minulosti

Tesne pred koncom roka prinášali médiá už tradične informácie z „hodnotiacich“ tlačových konferencií rôznych štátnych inštitúcií. Nezaháľal ani Ústav pamäti národa. A tak sme sa dozvedeli, čo všetko vlani stihol, aký význam malo pre všetkých otvorenie archívov ŠtB, koľko ľudí prišlo do ústavu archívy študovať.
Počet zobrazení: 1337

Tesne pred koncom roka prinášali médiá už tradične informácie z „hodnotiacich“ tlačových konferencií rôznych štátnych inštitúcií. Nezaháľal ani Ústav pamäti národa. A tak sme sa dozvedeli, čo všetko vlani stihol, aký význam malo pre všetkých otvorenie archívov ŠtB, koľko ľudí prišlo do ústavu archívy študovať. Šéf jeho správnej rady Ivan Petranský sa nezabudol pochváliť ani podaním žalôb proti štyrom „zločincom z dôb komunizmu“. Preverovanie minulosti je správne a ani proti odhaľovaniu tých, ktorí ju pošpinili cudzou krvou, nemožno namietať. Lenže toto všetko má pre súčasnosť význam iba vtedy, ak sa to nedeje selektívne. ÚPN bol vlani naozaj aktívny, ale iba ak ide o obdobie medzi rokmi 1948 až 1989. Pod vedením nominanta Slovenskej národnej strany ÚPN ešte viac, ako počas pôsobenia Jána Langoša, zabúda na druhé obdobie neslobody, ktoré má skúmať: na obdobie vojnovej Slovenskej republiky. Podľa zákona má ÚPN okrem iného podávať podnety na trestné stíhanie nacistických, komunistických alebo, iných zločinov, ktorí sa prehrešili voči mieru a ľudskosti, alebo vojnových zločinov. Za celú svoju doterajšiu históriu dokázal Ústav „vyprodukovať“ len obvinenia v štyroch prípadoch, ktoré sa stali od roku 1952 do roku 1987. Obvinenými nie sú najvyšší pohlavári, ale radoví príslušníci vtedajšej tajnej polície. Presne takí, akí rovnako brutálne pôsobili na Slovensku aj v službách klérofašistického režimu. Aj vtedy boli ľudia pri výsluchoch mučení, aj vtedy mnohí zomreli, nespomínajúc tých, ktorí museli ísť na smrť bez riadneho súdu. Je pravda, že vznášať dnes obvinenie voči ľuďom, ktorí už dávno nie sú nažive, nemá z trestnoprávneho hľadiska zmysel. Je nepravdepodobné, že by dnes ešte žil niekto, kto mal na svedomí brutalitu či iné zločiny proti ľudskosti z vojnového obdobia, alebo že by bol jeho zdravotný stav taký, aby malo zmysel viesť s ním riadne súdne konanie. Ale o to ani nejde. Akýkoľvek rozsudok by už aj tak nedokázal napraviť zločiny, ktoré sa vtedy udiali. Odstup vyše pol storočia však nesmie byť dôvodom – a podľa zákona č. 553/2002 Z. z. ani nie je – na to, aby si ÚPN všímal takmer výlučne iba jedno obdobie neslobody. Pomer aktivít, ktorými sa ÚPN venuje klérofašistickej a komunistickej totalite vyvoláva vážne podozrenie, že jeho vedenie nemá záujem, aby sme sa o zločinoch a zločincoch hnedej diktatúry dozvedeli toľko, koľko sa dozvedáme o diktatúre červenej. „Výberová pravda“ o minulosti bola pritom typická práve pre totalitné režimy. Žeby páni z ÚPN trpeli chorobou z povolania, keďže sú v dennom kontakte s tými komunistickými archívmi? Ak je to tak, vláda by im mala podať pomocnú ruku a poslať ich na zaslúžený odpočinok. Aby sa histórii konečne venovali fundovaní historici, a nie rýchlo kvasení a ideologicky preverení stranícki nominanti.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984