Opľujem, udriem, teda som...

Tých, ktorým sa masakru v podpálenom kostole podarilo prežiť a pokúsili sa ujsť, hádzali ozbrojenci späť do plameňov. Vypovedal o tom slovenský kňaz, ktorý v Keni, kde sa rozpútalo vzájomné zabíjanie, pracuje ako misionár.
Počet zobrazení: 1302

Tých, ktorým sa masakru v podpálenom kostole podarilo prežiť a pokúsili sa ujsť, hádzali ozbrojenci späť do plameňov. Vypovedal o tom slovenský kňaz, ktorý v Keni, kde sa rozpútalo vzájomné zabíjanie, pracuje ako misionár. Spolu s ostatnými faktami, ktoré z tejto africkej krajiny prinášajú médiá, nedokumentujú jeho slová, žiaľ, len vyústenie vzťahov kenských kmeňov. Násilnosti a vzájomné vraždenie prepukli v Keni po prezidentských voľbách, s ktorých výsledkami bola časť občanov nespokojná. V iných častiach sveta prepukajú (oficiálne) možno pre iné príčiny. Tlejú a pripravené vzbĺknuť sú však všade na svete. Takzvané civilizované spoločenstvá, k akým sa ráta aj Slovensko, nevynímajúc. Zámienky, pre ktoré sa začínajú neraz kruté bitky meniace sa na boje a vojny, sú pritom zvyčajne také nepodstatné, že si na ne po čase spomenie len málokto. Agresivitu a schopnosť rozdávať či opätovať údery z pamäti dolovať nemusíme. Nielenže ju ako súčasť schopnosti prežiť máme v sebe zakódovanú, ale si ju v sebe ustavične pestujeme, ba hýčkame. Napriek tomu, že sa navonok zaklíname kresťanskou láskou či mravnosťou, morálkou alebo spoločenskými normami. Napriek tomu, že úroveň nášho poznania a vzdelania (u tých, ktorí vzdelaním nepohŕdajú) nás presviedča, že na to, aby sme prežili, nie je nevyhnutné navzájom sa vraždiť. Vraždiť akýmkoľvek spôsobom, nielen konvenčnými alebo „nekonvečnými“ zbraňami. Lebo navzájom sa zabíjať možno aj zdanlivo celkom neškodnými skutkami. Aj slovami. Kým pripustíme otvorenie pomyselného noža, ktorý by sme nielen pri tejto úvahe, ale na margo hocijakého názoru najradšej vytasili namiesto slov, pouvažujme nad formou, akou prezentujeme to, čo hovoríme. A spomeňme si, či ten nôž aspoň verbálne netasíme často len preto, aby sme bili hlava-nehlava, zväčša len preto, aby sme bili. Aby sme si mohli udrieť. Len tak, bez príčiny, na uspokojenie potreby ukázať, čoho by sme boli schopní, keby sme – boli schopní. Žiaľ, tým, čo by mohlo mať nejaký zmysel – teda argumentmi bez hrubých prívlastkov – udierame veľmi zriedkavo. Stačí nám udierať. V médiách, medzi svojimi odporcami, ale aj priateľmi, v susedských sporoch, v internetových „diskusiách“, v krčmách, v rozhovoroch s deťmi, za volantmi dopravných prostriedkov či na ich sedadlách, na pracoviskách, v rodinách, v parlamente, kamkoľvek sa pohneme. A nik to neodsudzuje. Násilie v Keni, Rwande, Kosove, vo Vietname, Iraku či hocikde inde na svete mnohých šokovalo a šokuje, poburovalo a poburuje, mnohí sme ho odsudzovali a odsudzujeme. Násilím v sebe sa radi a pyšne prezentujeme. Aj tí, ktorí by mohli mať na viac, ako len na ukazovanie svalov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984