Ideologická jednostrannosť verejnoprávneho rozhlasu

Požadovať od verejnoprávnych médií ideologickú vyváženosť, ak už nie neutralitu, neznamená požadovať od nich priveľa. Aspoň nie v normálnej európskej krajine. Slovensko takou krajinou očividne nie je. U nás je ideologická nevyváženosť súčasťou verejnoprávnosti. Nejde mi však o povrchné lamentovanie nad vplyvom politikov. Slovenský rozhlas je príkladom, ako môže redaktor manipulovať väčšmi než predseda vlády. Dôkazom je relácia, ktorou Slovenský rozhlas (SRo) naoko seriózne vstupoval do roku 2008. O pol deviatej, po hudobnom rozpomínaní na roky dávno minulé, malo nastúpiť vážne spomínanie na minulosť celkom nedávnu. Redaktor a moderátor Peter Stano na úvod sľúbil, že pôjde o pohľad na vývoj slovenskej spoločnosti za 15 rokov našej štátnej samostatnosti. A potom predstavil hostí... „Nezávislé“ nadácie a združenia Predstavitelia tzv. tretieho sektora sa dostali do vážneho konfliktu s vládou pre návrh nového zákona o spolkoch. Podľa nich stanovuje vláda občianskym združeniam podmienky ľudsky a finančne natoľko náročné, že najmä malé, zväčša lokálne občianske skupiny by to neprežili. Pritom práve ony sa zameriavajú takmer výlučne na drobnú verejnoprospešnú činnosť. O čo ide ministrovi vnútra, ktorý návrh predkladá, zatiaľ nie je jasné, ale zástupcovia „veľkých“, centrálne pôsobiacich organizácií už zverejnili svoje podozrenie, že vláda chce umlčať kritikov. Smer má naozaj ťažké srdce na nejednu mimovládnu organizáciu, pretože aj ich prostredníctvom vedú pravicoví oponenti nekorektnú vojnu proti sociálnym demokratom. Takýmto zákonom sa to riešiť nemá, to je iste pravda. Lenže pravda je aj to, že za mnohými občianskymi združeniami, nadáciami a think-tankami sa schovávajú maličké skupinky ľudí usilujúce sa vytvárať dojem, že sú nezávislým hlasom odborníkov, či dokonca „občianskej verejnosti“. Väčšinou nie sú ani jedno, ani druhé, ale keďže majú veľa peňazí (neraz veľmi zahmleného pôvodu), dokážu si v médiách vytvoriť potrebný priestor. A slovenskí novinári, najmä mladí, im v tom aktívne pomáhajú: čiastočne pre svoju hlúposť, čiastočne pre svoju lenivosť a čiastočne z presvedčenia. Zväčša však v príkrom rozpore s novinárskou etikou, ktorá káže poskytovať vyvážené informácie. K takýmto mladým novinárom patrí aj Peter Stano zo Slovenského rozhlasu. Svetaznalý redaktor a už aj moderátor sa aj v spomínanej diskusnej relácii síce tváril nestranne, ale už samotný výber hostí bol diskriminujúci. Zaručil, že pri hodnotení bude mať navrch jeden ideologický pohľad. Proti účasti šéfa Ekonomického ústavu SAV, či dvoch pracovníkov Štatistického úradu SR možno ťažko niečo namietať, ale prečo ich, vážený pán Stano, dopĺňal „analytik“ Nadácie F. A. Hayeka Martin Chren? Ideológia „nestranného“ odborníka Peter Stano tohto veľmi mladého človeka „ponúkal“ poslucháčom ako „nezávislého ekonomického odborníka“, lenže on ním ani náhodou nie je. Martin Chren síce vyštudoval ekonómiu, ale už roky pôsobí v rôznych ideologicky zameraných „mimovládkach“. Najzábavnejšou z nich bolo Združenie daňových poplatníkov, ktorého úlohou bolo podvodným spôsobom vyvolávať dojem širokej občianskej podpory daňovej reforme Ivana Mikloša. V skutočnosti išlo o minizdruženie, ktoré však bolo vďaka peniazom poriadne počuť. Istý čas bol M. Chren spojený aj s Inštitútom pre slobodnú spoločnosť, no a už niekoľko rokov pôsobí v Hayekovej nadácii. Táto nadácia však nie je žiadnym občianskym a tobôž už nie nezávislým, nepolitickým subjektom a nezdružuje okolo seba nezávislých odborníkov. „Cieľom nadácie pri jej vzniku bolo najmä založiť novú, v tom čase ešte neexistujúcu tradíciu liberálneho myslenia v SR. Poslaním nadácie je ponúkať praktické reformné návrhy trhových riešení ekonomických a sociálnych problémov, šíriť a propagovať myšlienky klasického liberalizmu v Slovenskej republike, byť platformou pre výmenu názorov odborníkov i širšej verejnosti, a rozvíjať základné liberálne myšlienky a hodnoty v SR.“ To nie je pamflet, ktorý by mal diskreditovať M. Chrena či P. Stana. Je to citát priamo z úvodu internetovej stránky Nadácie F. A. Hayeka. Tá sa vraj usiluje presadzovať liberálne myšlienky, akými sú napr. „slobodná voľba jednotlivca a jeho osobná zodpovednosť, trhová ekonomika, minimalizácia štátnych zásahov, znižovanie daní...“ Martin Chren teda nevystupuje v médiách ako nestranný pozorovateľ, jeho cieľom nie je nestranne hodnotiť, on „sa usiluje presadzovať“ jeden konkrétny svetový a ekonomický názor, jeden ideologický pohľad na svet. Lepšie sa máme v štatistických tabuľkách Samozrejme, má na to plné právo. Ale my, ktorí povinne každý mesiac platíme koncesionárske poplatky, máme tiež plné právo požadovať od Slovenského rozhlasu, aby nám poskytoval vyvážené a objektívne informácie. Ak niekto k mikrofónu verejnoprávneho rádia posadí šíriteľa jednej ideológie a nechá ho celé desiatky minút slobodne rozprávať, potom by mal rovnaký priestor venovať aj šíriteľom iných ideológií. Minimálne takých, ktoré nie sú v rozpore s trestným zákonom. Keby ste však očakávali, že Peter Stano privítal aj zástupcu sociálnodemokratickej, konzervatívnej či komunistickej ideologickej organizácie, mýlite sa. Žiadna iná už v jeho relácii priestor nedostala. Peter Stano preukázal žalostnú neprofesionalitu aj v inom ohľade. Niekoľkokrát opakoval, že chce analyzovať spoločnosť, ale slovo si vymieňali len ekonómovia a štatistici. Spoločnosťou, jej štruktúrou, vývojom a premenami sa však v skutočnosti zaoberá iná veda, volá sa sociológia. Ak chcel P. Stano hovoriť o spoločnosti, mal priestor dostať aj psychológ, chýbal i pedagóg. Diskusia sa neustále točila okolo rôznych ekonomických kategórií a jej účastníci na ich základe vynášali celkom neadekvátne hodnotenia 15-tich rokov existencie samostatného Slovenska. Napríklad reálny rast priemernej mzdy im stačil na to, aby vyhlásili, že „sa máme lepšie“. Akoby to, ako sa človeku žije, záviselo len od toho, že si môže kúpiť kilo pomarančov navyše (lebo zasa tak „lepšie“, aby to vyšlo aj na dovolenku, drvivá väčšina nemá, čo priznali aj diskutéri). Je smutné, že upozornenie Ivana Chrappu zo štatistického úradu o tom, že priemer „nepokrýva presne celú spoločnosť“, zaznelo len okrajovo. Okrem tohto jediného konštatovania boli totiž poslucháči „zavalení“ priemernými údajmi, ktoré mali neustále dokazovať, ako sa máme lepšie. Lepšie zarábame, sme bohatší a bezstarostnejší, jednoducho kapitalizmus nám ponúka raj už tu, na Zemi. Pritom len pár dní predtým riaditeľ agentúry venujúcej sa analýzam trhu práce v novinách pripustil, že budú musieť zmeniť výpočet priemernej mzdy: vypustia vysoké manažérske platy, nakoľko tie dlhodobo výrazne skresľujú priemer. Smerom nahor, čo z ďaleka nezodpovedá skutočnosti. Neprofesionalita za mikrofónom Niet pochýb, že práve spoločenskí vedci by v jednej veci s Martinom Chrenom súhlasili: zmena myslenia spoločnosti bude trvať celé desaťročia. On sám je toho dôkazom: ešte dlho potrvá (a úplne sa to asi nikdy nepodarí), kým sa zbavíme aktívnych „zväzákov“, slepo pochodujúcich za jedinou správnou ideológiou, ľudí, ktorí nepripúšťajú, že by mohla existovať aj iná pravda. Nie je to však výlučne generačná otázka: bola by to ozaj katastrofa, keby bol M. Chren symbolom celej generácie (pravicových) „boľševikov“. Zmena myslenia však nepríde automaticky, štát by na ňu mal vytvárať podmienky. Ak chceme budovať skutočne slobodnú spoločnosť, musíme vytvoriť reálny priestor na myšlienkovú (aj ideologickú) pluralitu v medziach demokratického systému. V kapitalizme nemožno nútiť súkromníkov, aby takúto pluralitu vytvárali vo vlastných médiách, preto je mimoriadne dôležité, aby ju štát garantoval v médiách, ktoré patria nám všetkým. Na to však nestačí ustanovenie v zákone o verejnoprávnom rozhlase či televízii – pluralitu ako princíp svojej práce musia automaticky ctiť samotní redaktori a moderátori. Preto je dôležité, aby sa o natoľko vážnych prešľapoch, akých sa dopustil Peter Stano, nielen hovorilo. Rozhlasová rada by naň mala vážne upozorniť samotného redaktora, ale aj celý spravodajský a publicistický kolektív, inak si nikto z nich neuvedomí, akej vážnej chyby sa P. Stano dopustil. Ideologická jednostrannosť je v médiách, a tobôž vo verejnoprávnych médiách, neprípustná. Aspoň toto by sme si už za tých 15 rokov samostatnosti zaslúžili. Autorka sa venuje mediálnym analýzam