Životy bez konca

Niečo sa začína. A v istých prípadoch sa neskončí. Pravda, len vtedy nie, ak sa neskončí, nezanikne ani spomienka.
Počet zobrazení: 1475

Niečo sa začína. A v istých prípadoch sa neskončí. Pravda, len vtedy nie, ak sa neskončí, nezanikne ani spomienka. Na to, že sa niečo začína, upozorňuje podľa PhDr. Ľubomíra Bachratého, kurátora výstavy Fotografie – Osobnosti slovenskej kultúry, dirigent a súčasný riaditeľ Opery Slovenského národného divadla Oliver Dohnányi. Výrečnám a zároveň veľmi noblesným gestom zvečneným na čiernobielej fotografii Igora Grossmanna akoby naozaj charakterizoval celú výstavu tohto významného slovenského fotografa, ktorú si do 31. januára možno pozrieť vo výstavnej sieni Slovenskej výtvarnej únie (bývalá Umelecká beseda slovenská) v Bratislave na Dostojevského rade. Kolekcia 173 čiernobielych aj farebných portrétov významných slovenských hercov, spisovateľov, hudobných skladateľov a interpretov, významných výtvarníkov aj ľudových umelcov, ktorých autor fotografoval od roku 1964 do roku 2007 stojí za pozretie aj za dlhšie pristavenie. To, čo Igor Grossmann vo svojom diele prezentuje, totiž nie sú len tváre. Je to najmä ponor do vnútra ich nositeľov a nositeliek, nazretie do toho čo, ako a prečo robili. A je to aj lekcia. Brilantná ukážka toho, ako možno zahviezdiť aj bez reklamy, bez odhaľovania tiel tých, ktorých chce autor predstaviť, zato s nástojčivou silou výpovede a eleganciou formy, ktorá trvá bez ohľadu na práve preferované módne maniere. Ako na vernisáži veľmi spontánne povedal excelentný slovenský herec Leopold Haverl: „Keď ma pán Grossmann stretol a pýtal sa, či prídem, netušil som ani kam, ani prečo. Veď ty si tam, on na to. Hovorím kde? No na výstave fotografií, v sieni slávy. A naozaj som tu, mám na fotke v ruke chlieb a víno, ako vidíte na mne, nič sa nezmenilo, iba tých 30 rokov, chlieb nestojí štyri koruny, ale 40, víno stojí trocha viac... Ale: Chcem sa Igorovi poďakovať v mene všetkých hercov, z ktorých už veľa nežije – ja mám to šťastie, že som sa tejto výstavy dožil. A vynárajú sa mi tu krásne spomienky. A za ne Igorovi ďakujem. Keď som ja mal štyridsať rokov (ako na jeho fotografii) recitovával som Smreka a Villona, a ten obraz mi pripomenul básnické slová: Svet tento večný nie je, jak myslia bruchopasníci. Pod smrtiaci nôž každý speje. Nuž nech si mladí chasníci žartujú, posmech na líci, kto ostarel raz, nech sa stará nepodobať opici, aj keď stará, žarty stvára. A dodávam, že každý, kto veľa dokázal, žije aj po smrti. Ďakujeme, Igor.“ IGOR GROSSMANN, člen Slovenskej výtvarnej únie, sa narodil 3. 11. 1924 v Žiline, vyštudoval farmáciu a chémiu na Slovenskej univerzite (dnes Univerzita Komenského). Hoci najprv pracoval ako lekárnik, súčasne, od roku 1950 aj fotografoval. Profesionálne sa fotografii venuje od roku 1965, od roku 1963 fotografuje umelecké osobnosti. Ako umelec v slobodnom povolaní tvorí od roku 1977 a fotografickej tvorbe je verný aj po odchode do dôchodku. Tematické cykly – Prváci, O dreve, Hudba, Z ciest. Publikácie – Metamorfózy skla (1998), Obrazy odviate časom (2000), Oravské ozveny (v tlači). Zastúpenie v zbierkach – Slovenská národná galéria Bratislava, Slovenské národné múzeum Martin, Národná galéria Praha, Považské múzeum Žilina a inde.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984