Ochrana prírody ohrozená

Jaroslav Izák sa stáva najnebezpečnejším ministrom Ficovej vlády. Už prvé mesiace jeho pôsobenia naznačovali, že bude mať problém komunikovať s mimovládnymi ochranármi. Lenže vlaňajšok ukázal, že nedokáže komunikovať ani so štátnymi. Zmeny na vrcholných postoch ministerstva, ale predovšetkým v štátnej inšpekcii životného prostredia dokazujú, že o to ani nemá záujem. Začiatkom decembra sa inšpekcia životného prostredia cieľavedome zbavila Magdalény Vodzinskej. Asi nikto si nespomenie, že ide o ženu, ktorá viedla vyšetrovanie nezákonnej ťažby dreva v Tichej a Kôprovej doline, ktorá vyvolala vlani veľké pnutie medzi ochranármi a štátnymi lesníkmi. Žilinčania to „zvládli“ Mocní muži tohto štátu sa vtedy viac či menej otvorene postavili na stranu lesníkov. Tí sa obhajovali najmä tvrdením, že bojujú proti lykožrútovi, ale odporcovia tejto ťažby dosť dôveryhodne (aj na stránkach Slova) dokázali, že je to nezmysel. Zástancovia ťažby naopak na ich argumenty reagova-li dosť nedôveryhodne. Tak či onak, plne v zmysle zákona zasiahla štátna inšpekcia životného prostredia. Ťažba bola pozastavená a inšpektori podľa Vodzinskej zistili, že lesníci naozaj zákon porušili. Lenže skôr, než takýto záver oficiálne vyhlásili, zasiahol nový šéf inšpekcie – dosadený už novým ministrom – a prípad košickým inšpektorom odobral. Presunul ho do Žiliny, ktorej územne Tatry nepatria, kde došli inšpektori práve k opačnému záveru. K takému, ktorý „predpovedali“ už oveľa skôr vládni politici – lesníci v najvzácnejších dolinách Tatier vyčíňali v súlade so zákonom. Toto rozhodnutie by sa ťažko dalo spochybňovať, keby mu nepredchádzal zásah z najvyšších miest a keby sa v tomto zmysle nevyslovovali vládni predstavitelia už predtým. Pochybnosti o objektívnosti žilinských inšpektorov sa prehĺbili koncom roka – v decembri sa vedenie inšpekcie životného prostredia Vodzinskej zjavne pomstilo. Akoby z ničoho nič ju odvolalo z postu vedúcej v Košiciach. Ponúklo jej síce náhradnú prácu, ale bola v Bratislave a mala na ňu nastúpiť už o týždeň. Aj priemerne inteligentnému človeku je jasné, že vydatá žena s rodinou sa nemôže z týždňa na týždeň bez prípravy presunúť na druhý koniec Slovenska. M. Vodzinská otvorene priznáva, že od začiatku vyšetrovania jej nadriadení hádzali polená pod nohy, a keď napokon návrh záverečného protokolu uzavrela s tým, že lesníci zákon porušili, dostala „príkaz“, že ho musí zmeniť. Keďže to odmietla, vyšetrovanie sa oficiálne neuzavrelo, ale celoštátne vedenie inšpekcie prípad presunulo z Košíc do Žiliny. Tam rozhodli v súlade so želaním mocných. Strach z vlastného názoru Rok pred voľbami uverejnilo Slovo rozhovor s náčelníkom lesoochranárskeho združenia Vlk Jurajom Lukáčom. Hoci sám sa označil za pravičiara, tvrdo kritizoval Dzurindovu vládu, dokonca ju otvorene spojil s mafiánmi, čo si nedovolil ani vtedy opozičný líder Robert Fico. Na adresu ministra životného prostredia Lászlóa Miklósa povedal, že je najhorším v našej histórii; okrem iného preto, lebo sa nevie zastať svojich ľudí. Inšpektori boli vtedy podľa neho ustráchaní a konali väčšinou až pod tlakom verejnosti a médií, keď sa už ani politici nemohli tváriť, že sa nič nedeje. Po tom, čo sa vlani udialo v štátnej inšpekcii životného prostredia, možno s pokojným svedomím veriť, že v nej vládne strach z vlastného názoru. Po faktickom vyhodení Vodzinskej sa už asi nenájde ani jeden inšpektor, ktorý si dovolí ísť proti záujmom mocných. Jediným problémom asi bude zistiť, kto to v danom prípade je. Vodzinská tvrdí, že podľa jej informácií si pôvodný návrh protokolu prečítal aj minister a akceptoval ho. Všetko sa zmenilo až po zásahu kohosi silnejšieho a je takmer isté, že to nebol politik. Strach z toho, do akého stavu sa dostala štátna ochrana životného prostredia, vyvoláva aj personálna politika na samotnom ministerstve. J. Izák povyhadzoval z rôznych vedúcich postov odborníkov, ktorí tam pôsobili mnoho rokov a „prežili“ viacerých ministrov. To by ešte nebola tragédia, ale nahradil ich ľuďmi, ktorí podobne dlho a niektorí ešte dlhšie pracovali na ministerstve obrany. Napríklad šéfom sekcie kvality životného prostredia sa stal muž, ktorý pôsobil – podľa vlastných slov – v manažérskej funkcii na ministerstve obrany. Nekonkretizoval v akej, lebo vraj išlo o riadiacu pozíciu vo vojenskej kontrarozviedke. Manažéri bez odbornosti Z funkcie generálneho riaditeľa sekcie vôd a energetických zdrojov odvolal minister Izák popredného odborníka Mariána Supeka a do funkcie dosadil Oľgu Sršňovú, ktorá mala na ministerstve obrany na starosti legislatívne záležitosti. Organizovala napríklad seminár o skúsenostiach a šírení poznatkov z medzinárodného humanitného práva. Teraz má na starosti protipovodňovú ochranu. Pred rokom minister za šéfa Slovenského hydrometeorologického ústavu vymenoval bývalého vojenského pilota Jána Kucharčíka, do sekcie environmentálnych programov a projektov vymenoval Katarínu Šaškovú, dcéru poslanca za SNS Ivana Šaška, a za šéfa sekcie ochrany prírody a krajiny Stanislava Klauča, ktorý predtým podnikal a spolupracoval aj s finančnou skupinou J&T. Jaroslav Izák na margo týchto hrozivo vyzerajúcich personálnych zmien tvrdí, že „generálny riaditeľ sekcie musí byť v prvom rade manažér“. Zároveň pripúšťa, že je dobré, ak navyše aj odborne rozumie tomu, čo riadi. Pritom o žiadnom z odvolaných nepovedal, že boli zlými manažérmi. O všetkých novovymenovaných však možno pokojne povedať, že sú odborne totálne mimo zverených úsekov. Bolo by fajn, keby minister prezradil aj svoje kritériá na dobrého manažéra. Možno by sme pochopili, prečo všetky tie zmeny urobil. Takto vyvolávajú nedôveru. Ak človek nerozumie tomu, čo má riadiť, nemusí to byť tragédia, ale ak o tom odmieta komunikovať, ak ľudia s vlastným názorom prichádzajú o prácu, ak sa z mimovládnych ochranárov stávajú „triedni nepriatelia“, potom je tragédia na dohľad. Príroda je ako dieťa – nedokáže sa zlým ľuďom brániť sama. Pomstiť sa za zlé zaobchádzanie však dokáže. Škoda len, že väčšinou s dosť veľkým časovým oneskorením. Nech už bude J. Izák akokoľvek zlým ministrom, je isté, že „trest“ za to niesť nebude. A z toho už naozaj ide strach. Autor je stály spolupracovník Slova