Bol by ten Jánošík...
Kto by si to len bol pomyslel, že nám Juraj Jánošík znova odvisne. A ako potupne! Visieť za rebro nie je pekná smrť, ale čo je to oproti hnojisku, do ktorého mu teraz denne strkajú hlavu vzdelanci najrozličnejšieho druhu a výskytu? Napríklad taký politológ Grigorij Mesežnikov. Podľa neho klesol predseda slovenskej vlády do štvrtej cenovej skupiny, keď vyzdvihuje ako hrdinu zlodeja Juraja Jánošíka. Etnologička, jej meno som si nezapamätala – ale tiež by si zaslúžila – sa začudovala: Juraj Jánošík bol právom trestaný človek, lebo porušoval aj vtedy platné zákony, čím teda môže taký kriminálnik slúžiť ako vzor? No dobre, povedzme, že Grigorij Mesežnikov nemusí poznať slovenskú históriu, nemusí poznať slovenskú literatúru ani gramatiku, a tak nemusí vedieť, že zlodej a zbojník nie sú synonymá; nemusí ovládať slovenskú ľudovú slovesnosť, ba ani slovenské umenie mu nemusí veľa hovoriť – vyrástol v Sovietskom zväze na iných zdrojoch. Pani etnologička možno tiež v škole chýbala, keď sa preberali sociálne vzory národov Európy a ich kultúrna tradícia vyrastajúca na túžbe po spravodlivosti, a chýbala asi aj vtedy, keď žiaci na hodinách slovenskej literatúry recitovali Smrť Jánošíkovu a spievali zhudobnené štúrovské balady, ba možno nenavštívila ani Na skle maľované, bárs ho aj hrali v Slovenskom národnom divadle tisíckrát. (Hoci – tam ide o poľského zbojníčka, a teda aj Poliaci by si mali spytovať svedomie, čo za vzory to majú vo svojej slovesnosti.) Tak iba v skratke pripomeniem, prečo bol ten nešťastník, podľa vtedajšieho platného práva odsúdený a za rebro obesený, takým živým prameňom, ku ktorému sa chodili tak umelci, ako aj prostý slovenský ľud opájať: Lebo – podľa dochovaných umeleckých posolstiev – pravde žil a krivdu bil, i verne národ svoj ľúbil. A preto potom: zvýskli Tatry šepce Dunaj vo svet šíry hrdú zvesť: povstal podtatranský šuhaj za slobodu, právo, česť. Tak je to teda s naším Jánošíkom. Zbíjal, ale nie preto, aby si staval skleníky a fajčil Havany a striedal milenky a chodil na plesy a pretŕčal sa v televíznej smotánke. Ba to by mu vari naši vzdelaní žurnalisti vedeli aj odpustiť: veď tak sa i patrí. Ale keď nazbíjaný majetok rozdával? To čo je za socialistické šafárenie? Celá európska kultúrna tradícia hovorí, že nie je právom to, čo si silnejší za právo vyhlási, ale to, čo ľudia ako neodňateľné právo pociťujú. Francúzi vo Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcii to pomenovali Sloboda, bratstvo, rovnosť. Lenže v krajine, do ktorej vniesli hrabivci ideu majetku a bohorovnosti pre tých, čo majú, a opovrhnutia pre tých, čo nemajú (a nemajú preto, lebo sú hlúpi, starí, leniví etc.), sa nemožno čudovať, že prihlásiť sa k jánošíkovskej tradícii znamená deklasovať sa. No ale nech! Hučia hory, hučia, hučí aj osika, že už nikdy nezahynie meno Jánošíka. To vzdelancom a la Mesežnikov odkazuje štúrovský básnik. P.S. Nám, ktorých Jánošík a jeho tradícia buričstva voči neprávosti nepoburuje, ostáva iba čakať, či je naozaj vzorom pre vládu Roberta Fica. Lebo – aj keby sme si to akokoľvek želali – zatiaľ to tak nevyzerá. A aby sme boli spravodliví, sem-tam sa niečo chudobnejším rozdá, ale že by sa bralo bohatým? Napríklad Frunimu, rodinnému klanu Majského a ... (nasledovať by mohol dosť dlhý zoznam, lenže podľa dnes platného práva by sme sa mohli dopustiť trestného činu, keďže nikto ich za zlodejinu neodsúdil, a odvisnúť v slučkách paragrafov sa nám nechce...) No, zdá sa, že to bude ešte fuška, kým slovo skutkom sa stane.
