Eurofondy: strach z Čaploviča
Kritici tejto vlády a priaznivci jej (akejkoľvek) opozície sa museli minulý týždeň za bruchá chytať, keď sledovali akýsi nezrozumiteľný súboj ministra regionálneho rozvoja a podpredsedu vlády „o eurofondy“. Marián Janušek varoval, že úsilie Dušana Čaploviča môže oddialiť čerpanie finančnej pomoci Európskej únie, na ktorú už nejeden Slovák, a najmä nejedna firma netrpezlivo čaká. Na jednej strane je pravda, že prvý rok obdobia, v ktorom môžeme čerpať 11 miliárd eur, už máme za sebou bez jediného podporeného projektu, na druhej strane je pravda aj to, že patríme do lepšej polovice krajín únie, pokiaľ išlo o uzavretie väčšiny operačných programov. Ani korunu sme pritom nestratili, lebo na „míňanie“ máme ešte šesť rokov a potom ešte dva navyše. V prípade eurofondov stonásobne platí ľudové „práca chvatná, málo platná“. Skutočne treba všetko radšej viackrát premyslieť a naplánovať. Skôr, než sa budú predkladať projekty v rámci operačného programu Informatizácia spoločnosti – ktorý riadi práve úrad vlády pod Čaplovičovým vedením – vypracujú sa odborné štúdie, ktoré presne zmapujú stav informatizácie, poukážu na to, čo sa urobilo, porovnajú to s vyspelejšími krajinami a navrhnú, čo ešte treba urobiť. Predkladanie projektov to síce oddiali, ale vďaka tomu bude už vopred jasné, čo chce štát za miliardu dvesto miliónov eur urobiť, čo budú priority, čo má zmysel podporovať a na čo by sme len zbytočne vyhadzovali peniaze. A to nie je málo. Nikto nepochybuje o tom, že ak sa Slovensko chce naozaj pohnúť dopredu a držať krok s vyspelými a sociálne i ekonomicky silnými krajinami, potrebuje až nepredstaviteľne mohutné investície. Tých 11 miliárd eur, čiže vyše 360 miliárd korún, by sme na takéto investície – informatizácia, modernizácia vedy a vzdelávania, dlhy v oblasti životného prostredia, zdravotníctvo, vybudovanie udržateľnej konkurencieschopnosti podnikov – inak nemali odkiaľ zobrať. Štátny rozpočet by to nikdy nezvládol. Dušan Čaplovič navrhuje taký mechanizmus, ktorý by mal predovšetkým zabezpečiť koordináciu „míňania“ európskych peňazí medzi jednotlivými rezortmi. Aby sme zbytočne nefinancovali to isté dva či viackrát, aby jedni vedeli, čo robia iní, aby sme zdroje EÚ dokázali vhodne kombinovať s našimi a súkromnými zdrojmi, takže peňazí na užitočné investície bude čo najviac. Aj to je spôsob, ako zvýšiť transparentnosť pri stovkách miliárd korún a predovšetkým ako zvýšiť efektívnosť nakladania s nimi. Ako soľ potrebujeme prekonať úzkoprsý rezortizmus, keď každé ministerstvo zaujímajú len vlastné ciele a vlastné peniaze, práve teraz, pri eurofondoch. Čaplovičova predstava je správna, ale určite sa nepáči tým, ktorí na terajšie programové obdobie EÚ hľadia len ako na šancu zbohatnúť. Vyše 360 miliárd korún vyzerá naozaj lákavo. Ale ak ich prehajdákame namiesto toho, aby sme ich rozumne investovali, bude to mať veľmi zlé následky pre celú spoločnosť.
