Reklama
Reklama

Nechceme byť obohnaní plotmi

Pred istým časom, keď som listovala vo svojich novinových článkoch, objavila som v nich ustavične sa vracajúci motív - plot. Tento obraz sa objavoval zas a znova. Bariéry, ktoré oddelili ľudí od kedysi verejných zdrojov, od vody a pôdy.
Počet zobrazení: 452
10Naomi Klein aktualnaCB-m.jpg

Pred istým časom, keď som listovala vo svojich novinových článkoch, objavila som v nich ustavične sa vracajúci motív - plot. Tento obraz sa objavoval zas a znova. Bariéry, ktoré oddelili ľudí od kedysi verejných zdrojov, od vody a pôdy. Zábrany, ktoré obmedzili ich schopnosť prekračovať hranice a dokonca zabránili, aby sa politika vykonávala v mene voličov. Niektoré z týchto plotov sa len sotva dajú spozorovať, napriek tomu však existujú. Jeden takýto virtuálny plot sa vztýčil v Zambii, keď sa na radu Svetovej banky zvýšili „školské poplatky pre užívateľa“, takže školské triedy sa vzdialili z dosahu miliónov ľudí. Ďalší plot sa vystaval okolo rodinných fariem v Kanade, keď vládna politika premenila malé poľnohospodárske prevádzky na luxusné objekty, ktoré v časoch klesajúcich cien produktov a veľkých farmárskych podnikov nemožno zaplatiť. Skutočný, aj keď neviditeľný plot existuje okolo čistej vody v Sowete odvtedy, čo sa ceny vody vyšplhali do neuveriteľných výšok následkom privatizácií, a tak boli miestni obyvatelia prinútení vyhľadávať a využívať zamorené pramene. A jeden z najväčších plotov ohradil myšlienku demokracie, keď sa Argentína dozvedela, že od Medzinárodného menového fondu nedostane nijakú pôžičku, kým nezačne znižovať sociálne výdavky, privatizovať viac zdrojov a škrtať subvencie pre lokálne podniky. To všetko uprostred hospodárskej krízy, ktorá sa takouto politikou ešte zhoršila. Tieto ploty sú, prirodzene, rovnako staré ako samotný kolonializmus. „Takéto úžernícke operácie vedú k stavaniu väzenských plotov okolo slobodných národov,“ píše Eduardo Galeano v Open Veins Of Latin America (Otvorené žily Latinskej Ameriky). Myslel však pritom na podmienky britských pôžičiek Argentíne v roku 1824. Neukojiteľná potreba trhov Ploty boli súčasťou kapitalizmu odjakživa. Predstavovali jedinú cestu, ako chrániť majetok pred možnými banditami. Ale dvojaká morálka, ktoré tieto ploty podopiera, nabrala v poslednom čase na sile. Odobratie firemného majetku (znárodnenie) je pravdepodobne najväčší hriech, akého sa môže socialistická vláda dopustiť v očiach medzinárodného finančného trhu. (Len sa opýtajte venezuelského prezidenta Cháveza alebo kubánskeho Fidela Castra.) Výhody pre firmy, ktoré poskytuje zmluva o voľnom obchode, neplatia pre argentínskych občanov a občianky, ktorí svoje životné úspory vložili na kontá v Citibank, Scotiabank alebo HSBC, aby potom zistili, že prevažná časť ich peňazí je jednoducho fuč. A rovnako málo si táto zmluva ctí súkromné blaho amerických zamestnancov Enronu, ktorí prišli o „prístup“ k svojim súkromným dôchodkovým cenným papierom, a preto ich nemôžu predať, aj keď členovia predstavenstva tejto firmy svoje vlastné úspory veľmi rýchlo vyplatili. Na druhej strane sa ustavične tvrdo atakujú nevyhnutné a potrebné ploty. V dôsledku privatizácií sa takmer úplne likvidujú hranice, ktoré kedysi existovali medzi mnohými verejnými a súkromnými priestormi – napríklad zákaz reklamy v školách, vylúčenie záujmov orientovaných na zisk zo zdravotníckej starostlivosti alebo bariéra stanovujúca, že spravodajské stanice nemôžu slúžiť výlučne ako reklamné prostriedky pre iných majiteľov veľkých firiem. Každý chránený verejný priestor sa vylamuje, aby ho opäť prevzal trh. Ďalšia hranica verejného záujmu, ktorá je taktiež vystavená naliehavému ohrozeniu, je oddeľovanie geneticky manipulovaných odrôd od nezmenených semien. Poľnohospodárski giganti úmyselne nechávali preletovať manipulované odrody semien, následkom čoho došlo ku kríženiu, ktoré spôsobilo, že pestovanie plodín bez manipulácií je v podstate nemožné – infikovaná býva vždy celá úroda. Ploty, ktoré chránia verejné záujmy, miznú rýchlo, kým iné, ktoré obmedzujú našu slobodu, sa naďalej množia. Keď som zistila, že obraz plota sa pravidelne objavuje v diskusiách, rozhovoroch i mojich textoch, zdalo sa mi, že to má ďalekosiahly význam. Predsa len, ekonomická integrácia sa podporuje sľubmi o rúcaní hraníc, stúpajúcej mobilite a väčšej miere slobody. A napriek tomu sme dvadsať rokov po oslavovanom páde Berlínskeho múru opäť obklopení plotmi, odrezaní od seba navzájom, od zeme a vlastných schopností. Až natoľko, že si ani nedokážeme predstaviť, že by to mohlo byť aj inak. Ekonomický proces, ktorý sa označuje dobrotivým eufemizmom globalizácia, zasahuje každý aspekt nášho života, keď akúkoľvek aktivitu a prírodné zdroje premieňa na merateľný a vlastniteľný tovar. Ako to raz vyjadril Gerard Greenfield, vedec zaoberajúci sa fenoménom práce – v súčasnej etape kapitalizmu nejde len o tradičný obchod v zmysle vyššieho predaja tovarov ponad hranice. Dodatočne ide aj o to živiť neukojiteľnú potrebu trhov po raste tým, že všetky sektory, ktoré sa predtým považovali za „vlastníctvo spoločenstva“, teda za nepredajné, sa definujú nanovo ako produkty. S úplnou samozrejmosťou zasahuje privatizácia verejného aj také kategórie, ako sú zdravie, vzdelanie, myšlienky, gény či semená. Predávajú sa a patentujú aj tradičné liečebné prostriedky Aborigéncov, rastliny, voda a dokonca aj ľudské kmeňové bunky. Vzhľadom na to, že v súčasnosti je copyright americkým exportným produktom s najvyššími predajnými číslami (dokonca vyššími ako pri jednotlivých tovaroch či dokonca zbraniach), nemôžeme vnímať medzinárodné obchodné právo len ako strhávanie vybraných hraníc, aby sa obchod rozširoval. Alebo výstižnejšie povedané, aj ako proces, ktorý systematicky stavia nové ploty – okolo poznania, technológie a privatizovaných zdrojov. Práve vlastnícke práva spojené s obchodom bránia farmárom, aby opätovne zasadili svoje semená patentované firmou Monsato a z chudobných krajín robia zločincov, keď produkujú lacnejšie suroviny na výrobu liečiv, aby zabezpečili zdravie vlastného obyvateľstva. Globalizácia je dosiaľ pokusný projekt, pretože na druhej strane týchto virtuálnych plotov sa nachádzajú skutoční ľudia odrezaní od škôl, pracovných miest, nemocníc, ich vlastných fariem, ich domovov a miest. Privatizácie a deregulácie v masovom meradle vyprodukovali armády vylúčených ľudí, ktorých služby sa stali nepotrebnými, ktorých životný štýl sa odpisuje ako spiatočnícky a ktorí nemôžu uspokojiť ani svoje základné potreby. Tieto ploty sociálneho vylúčenia môžu zlikvidovať kompletný priemysel a zruinovať celú krajinu, ako sa to stalo v Argentíne. Afrika je príkladom toho, ako môže byť odsunutý celý kontinent do exilu sveta tieňov bez toho, aby sa to čo len raz zaregistrovalo na nejakej mape alebo v nejakej mediálnej správe. Dokonca aj vtedy, keď tam zúri vojna. A potom sa na občanov Afriky nedôverčivo zazerá ako na potenciálnych militantov a pravdepodobných teroristov alebo fanatikov trpiacich antiamerikanizmom. Nábytok mobilnejší ako ľudia V skutočnosti však k násiliu siaha pozoruhodne málo ľudí vylúčených globalizáciou. Väčšina z nich nakoniec začne migrovať: sťahujú sa z vidieka do mesta či z jedného mesta do druhého. A vtedy sa už stretávajú s plotmi, ktoré rozhodne nie sú virtuálne, ale naopak, vyrobené z reťazí a ostnatého drôtu, posilnené guľometmi a prísne strážené. Vždy, keď počujem frázu „voľný obchod“, zjavia sa mi pred očami fabriky, ktoré som navštívila na Filipínach a v Indonézii, ktoré sú obohnané plotmi, strážnymi vežami a vojakmi. Myslím aj na cestu do juhoaustrálskej púšte, kde som navštívila neobľúbené utečenecké centrum Woomera. Tu žijú stovky Afgáncov a Iračanov, ktorí utiekli zo svojej vlasti pred útlakom a diktatúrou. Zo zúfalstva, že svet ignoruje to, čo sa deje za múrmi tohto tábora, držia hladovky, skáču zo striech barakov, pijú šampóny a zošívajú si pery. Noviny často prinášajú príšerné správy o azylantoch, ktorí prekračujú hranice ukrytí pod tovarmi, ktoré sú omnoho mobilnejšie ako oni. Napríklad v decembri v roku 2001 sa našlo osem mŕtvol rumunských utečencov vrátane dvoch detí v kontajneri s kancelárskym nábytkom. Počas dlhej cesty na mori sa zadusili. V tom istom roku sa našli ďalšie dve mŕtvoly pri vyloďovaní kúpeľňového nábytku v Ecu Claire vo Wisconsine. A rok predtým sa zadusilo 58 čínskych utečencov v zadnej náprave kamióna v Doveri. Všetky tieto ploty majú niečo spoločné: tie pravé z ocele a ostnatého drôtu sa používajú na to, aby posilnili tie virtuálne, ktoré odnímajú bohatstvo a zdroje početným rukám. Skrátka a dobre, nie je možné odnímať takú veľkú časť spoločného bohatstva bez toho, aby neexistovala stratégia kontrolujúca verejné nepokoje a mobilitu. Bezpečnostné služby zarábajú podstatnú časť svojich príjmov v mestách, v ktorých je priepasť medzi bohatstvom a chudobou najhlbšia – v Johannesburgu, Sao Paule, Dillí – kde sa predávajú oceľové ploty, pancierované autá, superinteligentné alarmy a prenajímajú súkromné armády. Brazílčania napríklad ročne zaplatia 4,5 miliardy amerických dolárov za súkromnú bezpečnosť a počet „policajtov na prenájom“ (400-tisíc) prekračuje počet štátnych policajtov v pomere jeden k štyrom. V hlboko rozdelenej Južnej Afrike sa pohybujú ročné výdavky na súkromnú bezpečnosť na úrovni 1,6 miliardy amerických dolárov, čo je trojnásobok sumy, ktorú ročne vynakladá vláda na sociálne dostupné byty. Zdá sa, akoby tieto obohnané tábory oddeľujúce tých, ktorí nemajú nič, od majetných, predstavovali mikrokozmos rýchlo sa rozširujúceho globálneho bezpečnostného systému – rozhodne však nie globálnej dediny, v ktorej sa rúcajú hranice a bariéry, ako sa nám to sľubovalo. Skôr predstavujú sieť pevností, ktorá sa spája prostredníctvom vysoko rozvinutých militarizovaných zón obchodu. Ak sa tento obraz javí ako extrémny, je to možno preto, že prevažnej časti obyvateľstva zo západu sa ploty a artilérie nepchajú pred nos. Fabriky a utečenecké tábory obohnané plotmi sa naďalej udržiavajú ukryté na odľahlých miestach, takže len ťažko môžu ohrozovať rétoricky príťažlivý svet bez hraníc. Aj keď v posledných rokoch sa do zorného poľa mohli niektoré ploty dostať – najviditeľnejšie počas summitov, na ktorých sa schvaľujú ďalšie kroky brutálneho modelu globalizácie. Medzičasom sa už stalo samozrejmosťou, že keď sa zídu vodcovia súčasného sveta, aby prediskutovali najnovšiu zmluvu o voľnom obchode, treba vystavať modernú pevnosť. Inak neuniknú verejnému hnevu. Keď v apríli roku 2001 Quebec hostil americký summit, podnikla kanadská vláda bezprecedentný krok a klietku nepostavila len okolo kongresového centra, ale okolo celého centra mesta. Obyvatelia museli predkladať dokumenty, aby sa dostali z práce domov. Iná obľúbená stratégia je organizovať summity na nedostupných miestach: stretnutie G8 sa v roku 2002 konalo v Rocky Mountains a rokovanie WTO v roku 2001 v represívnom štáte Katar, kde miestny emir zakázal politické protesty. „Vojna proti terorizmu“ sa medzičasom stala ďalším plotom, za ktorým sa dá dobre skrývať a ktorý organizátori summitov vyhlasujú za dôvod zákazu verejných zhromaždení. V horšom prípade sa tento plot využíva na šírenie paralely medzi legitímne protestujúcimi a násilnými teroristami. Krok do paralelného sveta Avšak to, čo sa často predstavuje ako ohrozujúca konfrontácia, sú v skutočnosti často radostné scény, experimenty, ako by sa mohli organizovať alternatívne spoločnosti a kritika súčasných modelov. Spomínam si, že keď som sa prvýkrát zúčastnila na jednom takomto protisummite, mala som jednoznačný pocit, že sa práve otvoril politický portál – brána, okno, „trhlina v dejinách“, ak môžem použiť úžasnú frázu Subcomandante Marcosa. Toto otváranie má len máločo do činenia s rozbitými oknami McDonaldu, ktorých obraz favorizovali televízne kamery; bolo to niečo iné: pocit, že veci sú možné, poryv vetra prinášajúceho čerstvý vzduch, kyslík preháňajúci sa mozgom. Tieto protesty – vlastne skôr niekoľkotýždňové vzdelávacie maratóny v globálnej politike, večerné strategické porady v šiestich rozličných jazykoch súčasne, hudobné festivaly a pouličné divadlo, sú podobné kroku do paralelného sveta. Počas noci sa nejaké miesto premení na globálne mesto, kde naliehavosť nahrádza rezignáciu. Komerčné logá tu strážia ozbrojení dozorcovia. Na každom rohu tu možno stretnúť umenie, cudzí ľudia sa bavia a vyhliadka radikálnej zmeny politického kurzu nepôsobí ako zvláštna a anachronická myšlienka, ale ako logistická idea zahŕňajúca celý svet. Dokonca aj drsné bezpečnostné opatrenia využívajú aktivisti ako časť posolstva: ploty okolo summitu sa stali metaforou hospodárskeho modelu, ktorý drží miliardy v exile chudoby a vylúčenia. Konfrontácie sa inscenujú pri plotoch – avšak nielen tie s kameňmi a palicami: kanistry so slzným plynom sa odpaľujú naspäť hokejkami, vodné delá sa vyzývajú bezvýznamnými detskými vodnými pištoľami a helikoptéry zosmiešňujú roje papierových drakov. Počas amerického summitu v Qeubecu vyrobila skupina aktivistov stredoveký drevený katapult, vytiahla ho na trojmetrový plot, ktorý obklopoval centrum mesta, a vypaľovala z neho plyšových medvedíkov. Počas pražského summitu Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu sa talianska skupina Tute Bianche vybrala smerom k policajným pozíciám oblečená v bielych overaloch vyplnených polystyrénom a gumenými pneumatikami. Súboj čierno odetých policajtov a bielych „michelin – mužíčkov“ polícia jednoducho nemohla vyhrať. Touto taktikou však aktivisti neprejavili len túžbu vážne otriasť súčasným hospodárskym systémom, ale dali jasne najavo aj rozhodné odmietnutie podieľať sa na klasických bojoch o moc. Ich cieľom nie je zhrabnúť moc pre seba, ale spochybniť princíp centralizácie moci. Aj iné okná sú otvorené. Sú to tiché spiknutia požadujúce naspäť sprivatizované priestory a zdroje na verejné využívanie. Sú to napríklad školáci, ktorí vyhadzujú reklamu z tried alebo si vymieňajú on-line hudbu, voľný software či vytvárajú nezávislé médiá. Azda sú to aj thajskí roľníci, ktorí pestujú zeleninu na prevodnených golfových ihriskách alebo bezzemkovia v Brazílii strhávajúci ploty okolo nevyužívanej pôdy a premieňajúci ich na družstvá. Možno bolívijskí robotníci, ktorí rušia privatizáciu vodných zdrojov. Alebo mestskí obyvatelia Južnej Afriky, ktorí svojich susedov opätovne napájajú elektrickým prúdom s heslom „power pre ľudí“. A keď sú tieto miesta navrátené späť, môžu sa vytvárať nanovo. Na susedských zhromaždeniach, v mestských radách, v nezávislých mediálnych centrách, v lesoch a na mestských farmách môže vzniknúť kultúra priamej demokracie, ktorá sa udržiava a posilňuje priamou účasťou a nepotláča sa pasívnym prizeraním a zastrašovaním. Napriek všetkým pokusom privatizovať sa ukazuje, že mnohé záležitosti nechcú a nemôžu byť vlastnené. Voda, hudba, vzduch, semeno, elektrina, myšlienky – vždy znovu vylamujú väzenia, ktoré sa okolo nich vytvárajú. Majú v sebe prirodzený odpor voči zatváraniu, sklon k úteku, k prekračovaniu plotov a vyskakovaniu z otvorených okien. Nie je jasné, čo sa z týchto oslobodených priestorov vyvinie, ani či výsledok bude dostatočne silný, aby ustál silnejúce útoky polície a vojska, keď sa hranica medzi teroristami a aktivistami čoraz viac úmyselne zahaľuje. Otázkou, čo by malo najbližšie nasledovať, sa zaoberám rovnako ako každý, kto sa podieľa na medzinárodnom hnutí. Keď si ešte raz pozerám úryvky z novín, zisťujem, čo v skutočnosti sú – pohľadnice z dramatických udalostí dejín, protokol prvej kapitoly veľmi starého a opätovne sa navracajúceho rozprávania o ľuďoch, ktorí sa postavili proti hraniciam, ktoré ich uzatvárali, a namiesto toho otvárali okná, hlboko sa nadýchli a zacítili slobodu. Text vyšiel v The Guardian a na www.zmag.org Preložil a upravil Peter Nedoroščík Naomi Klein (nar. 5. mája 1970 v Montreale) je kanadská spisovateľka, novinárka a kritička neoliberálneho modelu globalizácie. Študovala filozofiu a anglistiku na univerzite v Toronte, kde aj začala profesiu novinárky ako šéfredaktorka študentských novín The Versity. V súčasnosti spolupracuje s časopisom Saturday Night a píše týždenné stĺpčeky pre kanadské noviny The Globe and Mail a britský denník The Guardian. Je autorkou scenára filmu The Take. Jej najznámejšou knihou, ktorá vyšla aj v češtine, je No logo! (Bez loga). Táto práca z nej urobila jednu z najznámejších predstaviteliek alterglobalistického hnutia a Sociálneho fóra. Vlani vydala ďalšiu knihu pod názvom The Shock Doctrine: The Rise of Disaster Capitalism (Doktrína šoku: vzostup katastrofického kapitalizmu), ktorá sa tiež okamžite stala bestsellerom.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama