Ľudské práva sú apolitické

„Záujem o ľudské práva v občianskej spoločnosti často podlieha politickej zaujatosti alebo ho ovplyvňujú osobné animozity. Na Slovensku sa s takým prístupom stretávame pravidelne.
Počet zobrazení: 1440
0508 06 Peter Weisenbacher BW-m.jpg

Peter Weisenbacher, predseda Koordinačnej rady slovenskej pobočky medzinárodnej organizácie Amnesty International „Záujem o ľudské práva v občianskej spoločnosti často podlieha politickej zaujatosti alebo ho ovplyvňujú osobné animozity. Na Slovensku sa s takým prístupom stretávame pravidelne. Zásadou skutočného rešpektovania ľudských práv však má byť práve schopnosť povzniesť sa nad politické, náboženské, rasové a iné skutočnosti,“ hovorí Peter Weisenbacher, predseda Koordinačnej rady slovenskej pobočky medzinárodnej organizácie Amnesty International. Narodil sa v Bratislave, vyštudoval knižničnú a informačnú vedu na Univerzite Komenského (UK) a po skončení vysokej školy pracoval ako manažér informačných technológií. Nedávno sa vrátil na Filozofickú fakultu UK v Bratislave, kde popri doktorandskom štúdiu aj prednáša. V Amnesty International (AI) pôsobí už takmer desať rokov. S hosťom Slova sa zhovárala Silvia Ruppeldtová Amnesty International (AI) je organizácia, v ktorej do veľkej miery pracujú najmä dobrovoľníci. Napriek tomu, že si predsedom koordinačnej rady, prácou v AI sa neživíš, takže to, myslím, predpokladá veľké osobné zanietenie. Čo je tvojou hlavnou motiváciou? – Áno, členovia koordinačnej rady ani aktivisti nie sú za svoju prácu platení. Pre mňa je motiváciou predovšetkým veľký záujem o ľudské práva. Keď sa konfrontujem s informáciami, ktoré ma istým spôsobom rozhorčia, usilujem sa všetku energiu vložiť nie do rozčuľovania a horekovania, ale skôr do aktivity, ktorá môže priniesť zmenu. Dnes je pomerne moderné pojem „ľudské práva“ zosmiešňovať a stretávame sa aj s rôznou formou jeho zneužívania. Na jednej strane sa pri nedostatku argumentov všetko vybaví odvolaním na ľudské práva, na druhej strane skeptici zvyknú argumentovať, že ľudské práva sú utopický nezmysel. Má práca v AI význam? – Určite áno. AI má vyše štyridsaťročnú tradíciu, na svete pracuje vyše dvoch miliónov členov a podarilo sa už zachrániť desaťtisíce ľudí. Samozrejme, pojem ľudské práva používajú rôzne skupiny v rôznych kontextoch a ako nátlakový prostriedok ho dokonca používajú niektoré vlády, ale treba si uvedomiť, že AI sa vo svojej práci odvoláva na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv (VDĽP). My teda neargumentujeme ľudskými právami ako nejakým súkromným výmyslom, ale vychádzame z deklarácie, ktorú po druhej svetovej vojne prijala OSN. Z čoho teda AI financuje svoje aktivity? – Najmä z príspevkov našich členov alebo sympatizantov. AI sa deklaruje ako organizácia apolitická, nestranná a nezávislá, a preto zo zásady neprijímame peniaze od vlád ani agentúr, ktoré sú vládami financované. Naša činnosť nesmeruje k presadzovaniu politiky jednotlivých strán či vlád, ale k dodržiavaniu všeobecných ľudských práv. Aký je základný rozdiel medzi AI a nadáciami či organizáciami, ktoré majú vo svojom programe boj za ľudské práva? – Nemôžem hovoriť za iné organizácie. Nestrannosť a nezaujatosť AI zaručuje práve skutočnosť, že je apolitická. Nevyjadruje sa k režimom, vyvíja svoju činnosť v celom svete a nesústreďuje sa len na vybrané krajiny. Zároveň má dlhoročnú tradíciu, a to jej v mnohom zaručuje všeobecnú dôveru. Napriek deklarovanej apolitickosti musí presadzovanie dodržiavania VDĽP narážať v jednotlivých krajinách sveta na mnohé ťažkosti vyplývajúce práve z politických, náboženských a zvykových dôvodov. – Tradičný prístup AI je zasadzovať sa o jednotlivcov, pri ktorých existuje podozrenie, že sú porušované ich základné ľudské práva. Ide zväčša o tú kategóriu ľudí, ktorých označujeme pojmom „väzeň svedomia“. AI si takého človeka takzvane adoptuje, čo v praxi znamená asi to, že členovia a sympatizanti našej organizácie z celého sveta posielajú listy – v dnešnej dobe už skôr maily alebo faxy – na podporu nespravodlivo väzneného, mučeného alebo odsúdeného človeka. Pred niekoľkými rokmi sa AI rozhodla venovať aj širokoplošnejším kampaniam, pri ktorých úspešnosť alebo merateľnosť úspešnosti nie je taká jednoznačná a jej úspech sa nedá očakávať v priebehu niekoľkých rokov. Jednou z nich je už prebiehajúca kampaň Zastavme násilie na ženách. Ide o typický príklad kampane, kde nedokážeme exaktne posúdiť, ako konkrétne pozitívne ovplyvnila osud konkrétnej ženy. Domnievame sa však, že aj celosvetovo vyvíjaný tlak v širších otázkach má veľký význam. Popri tom nezabúdame ani na prípady konkrétnych ľudí, na ktorých stále pracujeme. Keď si už spomenul otázku práv žien, je to azda typická problematika, ktorej riešenie naráža v praxi na celý rad náboženských, zvykových, sociologických a iných problémov. Jeden z bodov VDĽP považuje za porušenie ľudských práv napríklad aj nedobrovoľné vstúpenie do manželstva. V mnohých krajinách sveta sú však práve sobáše uzatvárané bez ohľadu na vôľu nastávajúcich manželov. Z toho priamo vyplýva celý rad ďalších nedobrovoľných životných krokov. – Vzhľadom na to, že ľudské práva sú univerzálne a platné pre všetkých, nezameriavame sa na konkrétnu krajinu alebo región. Vyvíjame činnosť v prospech všetkých ľudí, ktorých práva sa porušujú. Pokiaľ ide o problémy s javmi, ktoré vychádzajú alebo údajne vychádzajú z tradícií či zo zaužívanej kultúry, v realite je to mnohokrát tak, že jednotlivec porušujúci práva iných či páchajúci pritom fyzické násilie, sa na tradície veľmi často len vyhovára a využíva ich na ospravedlnenie vlastnej slabosti, pohodlnosti alebo dokonca zlej vôle. Ak je násilné správanie bežný spoločenský jav, ako napríklad trest smrti alebo dokonca trest smrti ukameňovaním, usilujeme sa to zmeniť napríklad prostredníctvom trvalo prebiehajúcich kampaní. V súvislosti s postavením žien je to okrem kampane Stop násiliu na ženách do istej miery aj kampaň za zrušenie trestu smrti. Niekedy nejde o boj za práva jednotlivca, ale o úsilie zmeniť spoločenskú situáciu, ktorá je vo svojej podstate násilná. Mnohé z foriem násilia alebo nátlaku na slobodu osobného myslenia a konania vyplývajú z náboženstva alebo z istých kultúrnych súradníc, ktoré sa nedajú meniť zo dňa na deň. Ak sa v danej spoločnosti považujú za „normálne“, ťažko presvedčíme ich zástancov o opaku. – Iste, humanizácia spoločnosti je veľmi komplexná problematika. Náboženstvá a tradície v nej zohrávajú veľkú úlohu. V mnohých prípadoch sa však rôzne formy násilia náboženstvom alebo politickou potrebou len zakrývajú. Dobrým príkladom je osud japonských obetí sexuálneho otroctva. Pred druhou svetovou vojnou a počas nej napríklad japonská armáda inštitucionalizovala znásilňovanie, pričom obete – väčšinou unesené a brutálne zneužívané – nazývali pojmom ženy – utešiteľky. Sexuálne násilie je častým sprievodným javom všetkých vojenských konfliktov, tento prípad je však o to závažnejší, že brutálne sexuálne násilie bolo legalizované a ani po desaťročiach od skončenia vojny tieto ženy nielenže ani najmenším spôsobom neodškodnili, ale japonská vláda za to dodnes nepreberá nijakú zodpovednosť. Pritom tie zločiny navždy zničili život viac ako dvestotisíc ženám, ktoré, hoci boli obeťami, ostali z hľadiska spoločnosti, ktorá im odoprela ľudskú dôstojnosť, morálne nečisté. Takto sa násilie a hrubé šliapanie po ľudskej dôstojnosti nielenže postupne legitimizuje, ale napokon sa z neho môže stať aj to, čo často nazývame aj zvyky a tradície. Akým spôsobom sa AI môže o jednotlivých prípadoch porušovania ľudských práv dozvedieť? – Tých spôsobov je naozaj veľa. Do krajín, ktoré sú pracovníkom AI otvorené, posielame našich výskumníkov, ktorí priamo na mieste zisťujú alebo overujú správy, ktoré sa k nám dostali. Druhou kategóriou sú takzvané zatvorené krajiny, kam našich pracovníkov nevpustili nikdy alebo sa tam nedostali v posledných rokoch. Samozrejme, v takom prípade sú možnosti výskumu komplikované. Predsa však existujú. Patria k nim napríklad informácie od utečencov, od príbuzných obetí alebo informácie, ktoré získavame spoluprácou s inými organizáciami, ktoré majú do krajiny, kam nepustia nás, vstup povolený alebo ktoré tamojšie politické režimy nepovažujú za nebezpečné. Spomínal si kategóriu väzeň svedomia, ktorá sa dá z rôznych uhlov pohľadu takisto interpretovať rôzne. Aká je jej definícia? – Väzni svedomia sú často ľudia, ktorí sú uväznení bez súdu, bez prístupu k advokátovi či dokonca bez udania dôvodu. To sú najhoršie prípady. Nie vždy je to však tak. Stáva sa, že obvinený je postavený pred súd, ale ten nie je spravodlivý. Existujú rôzne kategórie toho, čo sa môže stať. Zväčša ide o zinscenované procesy, obvinený je postavený pred súd, ale nemá prístup k právnikovi alebo jeho právnik nemá prístup k informáciám, alebo je to celé iným spôsobom zmanipulované. Aj o týchto prípadoch sa AI dozvedá z rôznych zdrojov. Často sa stáva, že sa s AI skontaktujú samotné obete a naši výskumníci následne overujú, či sú ich informácie pravdivé. Predpokladám, že konkrétna krajina alebo armáda nemá záujem informovať svet o tom, čo sa deje za stenami väzenia a robí všetko pre to, aby sa spoza tých stien nijaký hlas von nedostal. – Áno, typickým príkladom je americká vojenská základňa na Guantáname. V súvislosti s ňou platí embargo vlády USA a na základňu sa nedá dostať nijakým spôsobom. S AI veľmi často spolupracujú ľudia, ktorí boli odsúdení, po prepustení. V súvislosti s Guantánamom ide o Davida Hicksa z Austrálie, ktorého odsúdila vojenská komisia. Jeho prípad je ukážkou neobjektívnosti rozsudku, pretože nestál pred súdom, ale pred vojenskou komisiou, ktorá k nemu od začiatku pristupovala ako k vinnému a nedala mu možnosť dokázať svoju nevinu. Sľúbili mu len to, že ak sa prizná, bude si môcť trest odpykať v Austrálii. Jeho priznanie bolo teda vynútené a on sa priznal pod nátlakom. Rozhodnutia vojenskej komisie bez prítomnosti súdu sú navyše aj v samotných USA protiprávne. Kampaň za zrušenie Guantánama je jednou z aktuálnych kampaní a aj na Slovensku usporiadala AI niekoľko protestných akcií. Aký majú dosah? – Jedenásteho januára 2008 uplynulo šesť rokov od privezenia prvých väzňov na základňu Guantánamo. Pri tej príležitosti sme zorganizovali verejnú akciu pred veľvyslanectvom USA v Bratislave, kde sme vytvorili veľkú tortu so sviečkami ako symbol smutných šiestych narodenín. Predstaviteľov veľvyslanectva sme vopred kontaktovali, o akcii sme ich informovali a žiadali o dialóg. Na list sme však nedostali žiadnu odpoveď a rovnako ako aj v minulých rokoch sa s nami odmietli stretnúť. Ako vnímaš podporu činnosti AI slovenskou verejnosťou? Aký ohlas majú prebiehajúce kampane? – V porovnaní so susednými krajinami je podľa mňa na Slovensku vo sfére, ktorú nazývame občianska spoločnosť, vo všeobecnosti veľmi zlá situácia. Myslím však, že aj u nás sa už v porovnaní s deväťdesiatymi rokmi situácia trochu mení. Vtedy sa mi zdalo, že celkový ľahostajný postoj k osudom neznámych ľudí bol do veľkej miery determinovaný ekonomickou situáciou alebo prikladaním prvoradého významu hospodárstvu a finančnej situácii. Dnes je záujem o niečo väčší, ale väčšina z nás dokáže tieto problémy vnímať len cez prizmu politiky, ekonomiky a jednoznačného zaradenia do akéhosi prúdu. Preto sa možno aj náš štatút apolitickej organizácie stretáva s neporozumením. Môžu sa najvyšší predstavitelia AI stretnúť a priamo vplývať na významného svetového politika? – Naši predstavitelia sa usilujú rokovať aj s politikmi, ktorí niekedy sú, inokedy zasa nie sú ochotní. Ako príklad môže poslúžiť vyhlásenie súčasného slovenského premiéra Róberta Fica, ktorý nás nazval krikľúňmi, keď sme ho pred jeho cestou do Číny žiadali, aby s predstaviteľmi vlády hovoril aj o ľudských právach. Dá sa však povedať, že za vyše štyridsať rokov činnosti AI bolo stretnutí a kontaktov dosť na to, aby bolo náš hlas silno počuť. Ale za oveľa dôležitejšie považujeme sprostredkovanie informácií verejnosti, pretože je bežnou praxou, že situácia postihnutého človeka sa výrazne zmení práve vo chvíli, keď sa o jeho osud začnú zaujímať médiá a ich prostredníctvom aj verejnosť. Spomínal si, že za roky svojej činnosti zaznamenala AI veľké úspechy. Dalo by sa povedať, že niektoré javy trvalo zmenila? – Ťažko na to odpovedať, ale formuloval by som to asi tak, že najdôležitejším úspechom je skutočnosť, že sa ľudské práva dostali do povedomia širokých más; že sa ich rešpektovanie dnes už vníma ako nutná súčasť civilizácie a humanistického princípu. Tým spôsobom sa postupne darí meniť aj niektoré nepriaznivé javy. Pokiaľ ide o jednotlivcov, môžeme hovoriť o desiatkach tisícov zachránených alebo oslobodených. Práve jednotlivé prípady sú súčasťou procesu, vďaka ktorému sa na celom svete darí upozorňovať na dôležitosť rešpektovania dôstojnosti človeka bez ohľadu na krajinu, náboženstvo, sociálny pôvod alebo politické presvedčenie. Môžeš uviesť prípad nejakého nedávneho konkrétneho úspechu? – Nie je to ojedinelý prípad, ale spomeniem napríklad prepustenie novinárky Jennifer Latheefovej, ktorú v roku 2005 na Maledivách obvinili z terorizmu za to, že na protivládnej demonštrácii protestovala proti väzneniu, mučeniu a politickým represiám. Odsúdili ju na desať rokov väzenia, z ktorých si aj vďaka tlaku členov a sympatizantov AI odsedela „len“ desať mesiacov. Iným veľkým úspechom je prepustenie bieloruského profesora Jurija Bandaževského. Do konfliktu s vládou prišiel preto, že jej predstaviteľov obvinil z čiastočného podielu na černobyľskej katastrofe. S veľkou nevôľou sa vnímali aj jeho vedecké poznatky, že radiácia priamo ovplyvňuje zdravie detí. Uväznili ho za údajné prijímanie úplatkov. Pôvodne ho odsúdili na osem rokov odňatia slobody. Po štyroch rokoch ho prepustili na slobodu a hoci bieloruská vláda to zdôvodňovala amnestiou, ktorú udelila pri príležitosti osláv skončenia druhej svetovej vojny, je isté, že Bandaževskému pomohla aj dlhotrvajúca celosvetová kampaň AI a posielanie listov v jeho prospech. Mnohí ďalší väzni svedomia po prepustení potvrdili, že podmienky vo väzení či správanie dozorcov sa radikálne zmenili, keď sa o ich prípad začala zaujímať medzinárodná verejnosť. Všetkých, samozrejme, neprepustili hneď, ale veľmi často ich prestali mučiť a umožnili im aj prístup k právnikovi či rodine. AI začala na Slovensku pracovať v roku 1994. Čo považuješ za jej najväčší úspech? – Sme medzinárodná organizácia a všetky sekcie a štruktúry pracujú paralelne na spoločných kampaniach a spoločných prípadoch. Ťažko preto hovoriť o vyslovene slovenskom úspechu. Na Slovensku však existuje špecifická spoločensko-politická klíma a vzhľadom na nízku angažovanosť verejnosti a nezáujem o situáciu v mnohých vojenskými akciami postihnutých krajinách sveta považujeme za úspech aj to, čo možno v iných krajinách vôbec nemusíme riešiť. Úspechom je nepochybne aj víťazstvo AI v súdnom spore s políciou. Dostavilo sa po tom, ako nám v roku 2004 polícia zábranami a zaparkovanými služobnými autami znemožnila riadne ohlásenú demonštráciu pred bieloruským veľvyslanectvom. Akcia smerovala práve proti väzneniu už spomínaného bieloruského profesora Jurija Bandaževského. Najvyšší súd jednoznačne rozhodol, že polícia nemôže svojvoľne brániť demonštráciám a protestným zhromaždeniam, čo má vplyv nielen na fungovanie AI, ale podľa mňa aj celospoločenský dosah. Nejde pritom len o morálne víťazstvo. Podobná situácia sa odvtedy neopakovala a pre mnohých členov policajného zboru bola táto situácia zároveň ponaučením, že zákony nemôžu len tak ohýbať. Na Slovensku je to zrejme veľmi aktuálny problém. Koľko členov má slovenská AI? – Máme vyše sto oficiálne registrovaných členov, z ktorých sú približne dvadsiati aktivisti. Zamestnancov máme v súčasnosti štyroch. Koľko pobočiek AI je na Slovensku a aké aktivity vyvíjajú? – Zatiaľ sú v Bratislave a vo Vranove nad Topľou, ale vznikajú ďalšie. Vranovská skupina vznikla vyslovene z nadšenia niekoľkých ľudí. Naše aktivity korešpondujú s aktivitami, ktoré prebiehajú paralelne v rozličných kútoch sveta. Zväčša organizujeme verejné podujatia spojené s informovaním verejnosti, semináre a workshopy, vydávame tlačové správy k aktuálnym problémom, usilujeme sa oslovovať oficiálnych predstaviteľov v prípadoch, keď má aj Slovensko vplyv na konkrétnu situáciu, hudobné koncerty, stretnutia pri rôznych výročiach spojené s protestnými akciami, ale pôsobíme čím ďalej tým vo väčšej miere aj na internete. Veľmi bežnou praxou AI sú tzv. listové akcie. Jednotlivci z celého sveta sa zapájajú do písania a posielania listov predstaviteľom krajín, v ktorých vieme o prípadoch porušovania ľudských práv. Pri príležitosti Medzinárodného dňa ľudských práv organizujeme každoročne Maratón písania listov na podporu jednotlivcov, ktorým hrozí porušovanie ich ľudské práv. Aké možnosti na realizáciu sa v AI otvárajú pre tých, ktorých otázka dodržiavania ľudských práv zaujíma a chceli by sa aktívne zapojiť do činnosti AI? – Taký záujemca by nás celkom na začiatku mohol podporiť najmä tým, že by sa stal členom, pretože náš hlas je tým silnejší, čím je nás viac. Člen AI robí toľko, koľko môže, koľko mu umožňuje jeho časová situácia, možnosti a schopnosti. Najprv môže písať listy alebo môže vo svojom okolí zbierať podpisy, zapojiť sa do práce skupín, ale aj sa zapojiť alebo dokonca zorganizovať verejnú akciu. Naši členovia prispievajú k zmene rôznymi spôsobmi, no všetkých spájajú spoločné hodnoty a ciele. Nie sú podpisové akcie zvyčajne len hádzaním hrachu o stenu? – Nie. Možno to tak vyzerá, pretože k ľuďom sa dnes často dostávajú rôzne petície, ale naše podpisové akcie, petície aj ustavičné posielanie listov sa naozaj často stretnú s úspechom. Okrem toho nikdy nemôžeme vedieť, koho naša kampaň osloví a aké úsilie sa môže na základe toho vyvinúť. Motto Amnesty International znie: „Lepšie zapáliť sviečku, ako preklínať tmu.“ Pred rokom 1989 bola v našej spoločnosti pomerne hlboko zakorenená predstava, že AI sa prednostne venuje otázkam nedodržiavania ľudských práv v krajinách tzv. východného bloku. Ako sa táto predstava zmenila? – Vzhľadom na generáciu, z ktorej pochádzam, nedokážem tento rozdiel veľmi posúdiť. AI, pravdaže, nikdy nesústredila svoju pozornosť len na komunistické krajiny. Rovnako intenzívne sa zaujímala aj o dodržiavanie ľudských práv v oblastiach postihovaných vojnami, občianskymi konfliktami, teda najmä v Latinskej Amerike, Ázii či v Afrike, a to sa nezmenilo. Na adresu AI sa vtedy aj dnes sypalo mnoho výčitiek. Často počúvame, že sme neobjektívni, tendenční, že sledujeme niečie záujmy. V súčasnosti sú horúce témy najmä takzvaná vojna proti terorizmu či izraelsko-palestínsky konflikt. Výčitky vždy prichádzajú z oboch strán. Sú skupiny alebo jednotlivci, ktoré AI obviňujú z protiamerikanizmu, sú aj takí, ktorí nás, naopak, obviňujú z proamerických tendencií. Z palestínskych radov niekedy počúvame, že sme voči nim zaujatí a presne z toho istého nás obviňuje často aj druhá strana. Domnievam sa, že práve kritika a výčitky prichádzajúce z oboch strán sú – zdanlivo paradoxne – jednoznačným dôkazom objektivity a apolitickosti, ktorej sa držíme za všetkých okolností, pretože neuprednostňujeme žiadnu skupinu. Samozrejme, kritika je rovnako dôležitá ako pozitívne ohodnotenie práce. Bohužiaľ, často sa zakladá výlučne na emóciách a takisto sa veľmi často využíva samoúčelne na podkopávanie dobrého kreditu našej organizácie ako organizácie nestrannej. A tým aj na relativizovanie niečoho natoľko dôležitého, ako je všeobecné dodržiavanie ľudských práv. Politickí reprezentanti jednotlivých krajín však môžu vždy argumentovať, že istými tvrdými opatreniami bránia bezpečnosť svojej krajiny a že tí, ktorých postihujú, ju naozaj ohrozujú. Z takéhoto pohľadu môžu vnímať aj činnosť AI ako podkopávanie svojich záujmov. – Ak hovoríme o porušovaní ľudských práv, neprihliadame na to, koho tým môžeme nahnevať, a nejde nám ani o dokazovanie neviny ľudí, ktorých zločiny boli dokázané. Situáciu neposudzujeme z hľadiska politického kontextu. Mnohí sa domnievajú, že pod pojmom ochrana ľudských práv sa myslí len na tých, ktorí nespáchali kriminálny čin alebo nepoužili násilie. V prípade nespravodlivo zadržiavaných a odsúdených ľudí robíme všetko pre to, aby ich trest zrušili. V prípade ľudí, ktorým vinu dokázali, sa nezasadzujeme za ich prepustenie, ale trváme na tom, že aj oni musia mať možnosť na spravodlivý súd a na tom, aby sa na nich neuplatňovalo násilie odporujúce základným ľudským právam, teda najmä rôzne formy mučenia. AI zásadne vystupuje aj proti trestu smrti, ktorý odporuje základným princípom humanity. Za všetky uvediem aspoň exemplárny prípad s bývalým irackým diktátorom Saddámom Husajnom. V období jeho vlády patrila AI k najčastejším kritikom porušovania ľudských práv zo strany jeho režimu, ale od momentu, ako ho uväznili a postavili pred súd, AI otvorene kritizovala nielen priebeh súdu, ale aj rozhodnutie o jeho poprave, napriek tomu, že sme nikdy netvrdili, že je nevinný. Existujú aj iné ako etické dôvody, pre ktoré AI bojuje za zrušenie trestu smrti? – Proti smrti ako forme trestu stojí, samozrejme, aj veľké množstvo pragmatických dôvodov. Začať môžeme justičnými omylmi, ktoré sa vždy diali (a dejú sa aj v 21. storočí) a pokračovať jeho neefektívnosťou voči kriminalite. Krajiny, ktoré uplatňujú tento nehumánny prostriedok, nevykazujú nižšiu úroveň násilnej trestnej činnosti, skôr naopak. V krajinách, kde sa trest smrti prestal uplatňovať, sa kriminalita nezvýšila. Ak povyšujeme trest smrti na legálny prostriedok v tzv. slobodných krajinách, legitimizujeme tým trest smrti aj v krajinách, ktoré nazývame neslobodnými. Netreba asi zdôrazňovať, že rozsudok trestu smrti bežne uplatňujú rôzni diktátori voči svojim politickým odporcom alebo inak nepohodlným ľuďom. V prípade politických osobností to v spoločnosti navyše vyvoláva len ďalšie napätie a možné násilie. Medzi aktuálne kampane AI patrí aj kampaň Ľudské práva v Číne. V súvislosti s organizáciou olympijských hier sa vraj zdvihla nová vlna zatýkania tzv. väzňov svedomia. – Novinári, ľudsko-právni aktivisti alebo tzv. internetoví disidenti sa v Číne zatýkajú, zadržiavajú alebo posielajú do pracovných táborov. Nárast počtu zatknutí sa dá jednoznačne spojiť s prípravou na olympijské hry. Čínsky režim chce pred začatím tohto významného športového podujatia nespokojnú atmosféru v krajine „normalizovať“. Je to jednoznačne v príkrom rozpore so sľubmi čínskych predstaviteľov, ktoré štedro rozdávali, keď sa uchádzali o organizovanie olympiády. Máme dôkazy o tom, že týchto ľudí zatýkajú bez udania dôvodu, bez dôkazov o spáchaní zločinu. Po zatknutí ich často nepostavia pred súd a do tzv. pracovných táborov ich posielajú len na základe rozhodnutia policajného zástupcu alebo lokálneho politika. Pracovné tábory sú známe svojimi neľudskými podmienkami, ľudia v nich celkom bežne trávia dlhé roky bez možnosti na odvolanie, bez možnosti návštevy príbuzných alebo kontaktovania právnika. Za takých okolností sa na nich môže páchať násilie všetkého druhu. Začiatok nového tisícročia sa nesie v duchu „boja proti terorizmu“. Ako to vplýva na aktivity AI? – Charakter činnosti AI sa nezmenil, rovnako ako sa neprestalo s mučením či zadržiavaním osôb bez spravodlivého súdu. Neprestalo sa s porušovaním ľudských práv. Zmenilo sa však to, že v tzv. vojne proti terorizmu sa tieto prostriedky využívajú v nebývalej miere, a na túto situáciu treba reagovať. K našim dlhodobým kampaniam patrí aj kampaň Spravodlivosť vo vojne proti terorizmu. Mučenie terorizmus nezastavuje, mučenie je teror. V čom tkvie špecifikum nedodržiavania ľudských práv vo vojne proti terorizmu? – V ospravedlňovaní teroristických metód jednej strany a v nerešpektovaní univerzálnosti ľudských práv strany druhej. Obhajcovia takýchto metód ospravedlňujú svoje konanie konaním druhej strany a presviedčajú svet o tom, že na riešenie problému neexistujú iné prostriedky. Ale v súčasnosti už na základe smutných prípadov z praxe vieme, že opak je pravdou a že práve šliapanie po ľudských právach hrá do kariet fundamentalistom. Navyše, človeka nemožno pripraviť o základné ľudské práva len na základe podozrenia z terorizmu. Odmietaním univerzálnosti ľudských práv automaticky prijímame rétoriku, argumentáciu a spôsoby tých, proti ktorým sa bránime. Zmenilo sa vnímanie AI po roku 2001? – Nemyslím si, že sa zásadne zmenilo. Pre určité skupiny ľudí vo vrcholovej politike môže byť dnes AI väčšmi nepohodlná, najmä v krajinách, kde to pred rokom 2001 tak nebolo. Na druhej strane však otvorené priznanie skutočnosti, že aj tzv. slobodné krajiny sa dopúšťajú porušovania ľudských práv, zvýšilo povedomie o tejto problematike. Práve preto si myslím, že sme na dobrej ceste nápravy, i keď si to ešte bude vyžadovať veľmi veľa úsilia. Dúfam, že sa o to bude zasadzovať čím ďalej tým viac ľudí, ktorí žijú v priaznivých podmienkach, a teda na to majú aj viac možností. Je obrovské privilégium žiť v spoločnosti, ktorá rešpektuje naše práva, a myslím si, že toto privilégium treba využiť aj v prospech takých, ktorí podobné šťastie nemajú. Aké kampane chystá AI aktuálne v najbližšom období? – Vzhľadom na čínsky Nový rok a v súvislosti s blížiacimi sa olympijskými hrami chystáme na začiatok februára začiatok kampane Za ľudské práva v Číne. Ôsmeho marca bude verejná akcia pri príležitosti Medzinárodného dňa žien. Podrobnosti, rovnako ako možnosť zapojiť sa do týchto i ďalších aktivít, sú uverejnené na našej webovej stránke www. amnesty.sk.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984