Kentaur v pasci čítaniek

Motto: „Pravda je vždy útecha. Iba čert má rád lži.“ J. Updike

Je zrejmé, že s každým či takmer s každým povolaním sa spája aj určitá typická predmetná skutočnosť či symbol. K chirurgovi sa primýšľa zvyčajne skalpel, k železničnému výpravcovi červená čapica a červeno-zelený terč na paličke, k policajtovi obušok, k pekárovi biela okrúhla čapica, k rybárovi sieť a člnok, k murárovi kelňa a vodováha, k tesárovi dláto, k obuvníkovi šidlo, ku krajčírovi nožnice – ale krajčírov už vari ani niet, dnes už toto remeslo majú v rukách väčšinou ženy, ak ho vôbec niekto ešte má v rukách... Čo možno pridať k učiteľovi slovenčiny? Každému učiteľovi bez rozdielu azda notes na známky, ale čo so slovenčinármi?

Viktorovi Murkovi po určitom čase jeho pedagogického pôsobenia začali byť podozrivé určité texty v gymnaziálnych čítankách. Rukami mu prešlo nielen niekoľko generácií študentov, ale aj čítaniek, tých najhrubších kníh medzi všetkými učebnicami, ktoré sa na stredných školách používajú. V mysli sa mu v týchto súvislostiach vynárala aj hmlistá spomienka z ktoréhosi ročníka základnej školy, keď nezvyčajný ruch prinieslo hlasné čítanie z nejakej prózy osvedčeného Petra Jilemnického o udatnom Jankovi Giertlim, ktorý z posledných síl bežal oznámiť partizánom ich ohrozenie nemeckými vojakmi. Po ťažkej ceste hustým snehom jeho vysilenie autor charakterizoval aj slovami „strasie sa, strcká sa“. Tento text práve čítal Mišo Chlebovič a po tom, ako sa mu pri týchto slovách zatriasol hlas, triedou sa ozval šum a posmešný smiech a mala veru pani učiteľka čo robiť, aby triedu utíšila.

Vo Viktorovom rodnom kraji to druhé sloveso, použité vtedy často citovaným autorom, označuje najhrubšie označenie činnosti, o ktorej mali Viktor s Mišom dosť hmlisté predstavy, hoci dobre vedeli, že je to škaredé slovo o tom, čo robieva muž so ženou v posteli. Vtedy si mysleli, že len v posteli, možno si to Mišo myslí dodnes, lebo sa neoženil, je starým mládencom. Ale nie takým klasickým, čo nedbá príliš o svoj zovňajšok, oblieka sa len pracovne, a podobne. Mišo sa vzorne staral o dom po rodičoch, sám si pral, varil, mal vždy vyupratované, používal spreje a dezodoranty a Viktor vedel, že to nie je náhoda, keď k nemu občas zašiel, aby mu jeho dávny spolužiak niečo zmajstroval z dreva či z kovu. Mišo bol taký všeumelec, len to s tým Jankom Giertlim, unaveným od ťažkého behu snehom do hôr, pochopil nejako príliš po svojom a Viktor mal pocit, že keby náhodou zaspomínal na túto dávnu epizódku, začervenal by sa vari ešte i teraz, po toľkých rokoch.

Gymnazisti však už vo svojich čítankách nečítali o malom a udatnom Jankovi. A keď sa predrali náročnou húštinou učiva od Ptahhotepovho ponaučenia a Eposu o Gilgamešovi až k našim vysokocteným romantikom, mal Viktor čo robiť, aby pri čítaní či prednese ohnivej básne Sama Chalupku Kráľohoľská utíšil v triede ruch a smiech, keď sa dostali až k strofe, kde boli verše – Boh do krivdy hromom, / a junák guľami. Nepomohli veľmi k nastoleniu náležitej vážnosti ani jeho úprimné upozornenia na to, aký to bol náš Samo statočný človek, keď išiel bojovať do Poľska za svätú vec revolučných myšlienok ujarmeného bratského slovanského národa a utrpel tam aj zranenie. Škereniu, vzájomnému podpichovaniu v laviciach, najmä medzi chlapcami, nebolo možné po tejto básni do konca hodiny zabrániť. Nechcel sa tej básni vyhýbať, pretože právom považoval vrch Kráľovu hoľu za významný pre našu literatúru a nielen pre literatúru. Vždy tŕpol, ako to dopadne, keď prichádzal na rad autor na hodinách inak osvedčeného a nepriestrelného textu Mor ho! Tam nič nehrozilo, tam sa mohol rozohniť, ako sa patrí. Ale Kráľohoľská? Tá báseň sa mu stala bezmála postrachom.

O nič lepšie to nebolo ani pri búrlivákovi Jankovi Kráľovi. V žiadnom prípade nebolo možné obísť báseň Orol vták, už názov vyvolal úškrn na mladých tvárach. Ale práve v tejto básni sa dva razy vyskytujú verše, v ktorých básnik opakuje „A tvoj vták v krutom boji“ a „A tvoj vták ďalej letí“, čo v triedach vyvolávalo neovládnuteľnú vravu, vzruch a výbuchy smiechu. Niektoré dievčatá sa ešte dokázali začervenať, ale najmenej polovica sa už pridala k mladoňom-posmešníkom. Pri prvých stretnutiach s týmito čítankovými textami zostával Viktor zaskočený, lebo podcenil ich vlastné predstihové čítanie. Spoľahol sa na to, že sa také texty do nich v nových časoch už nedostanú, keďže v čase minulého režimu sa museli študenti viac krotiť, orol-vták sa tam rovnako vyskytujúci bol predovšetkým symbol búrliváctva a romantického samotárstva. V nových časoch však zábrany padli a s vtákom Janka Kráľa to už bola iná káva...

Trápenie pokračovalo aj v ďalšom ročníku hneď v úvode, keď bujarý smiech vyvolalo čítanie úryvku z Kubániho Mendíka, kde sa dvaja sušickí mendíci pri čistení nožov navzájom povzbudzujú, aby lepšie šúchali. V tejto situácii, bojujúc s podstatne vyspelejšou erotickou predstavivosťou svojich študentov, s akou asi vyberači textov nepočítali – nepočítali?! – sa pokúsil vložiť vážny moment, poukazujúc na to, o akého spisovateľa sme nezmyselne prišli, keď ho pri hre v karty prepichol nožom jeho vlastný švagor – dobrodruh Antalík. Hoci táto smutná perlička zo života či jeho záveru nášho Ľudovíta poväčšinou nezabrala, používal ju v snahe upokojiť situáciu vo fáze práce s čítankovým textom až dovtedy, kým mu raz jeden študent, výzorom pripomínajúci spolužiaka z lavice základnej školy Miša, nepoložil otázku, ktorá ho takmer šokovala – „A čo hrali, pán profesor? Oko, šnapsa či mariáš?“ V návale hnevu zabudol aj na to, že existuje zásluhou slovenskej literárno-biografickej vedy odpoveď aj na takúto všetečnú otázku!

O nič lepšie to nebolo ani na ďalších hodinách, keď sa žiaci podobného typu silou-mocou snažili dozvedieť, aké etymologické súvislosti sú spojené s názvom obce Jonáša Záborského Chujava. Vôbec ich nezaujímalo, čo všetko súviselo s dňami škaredými, nieto peknými. Odbil ich slovami neveľmi presvedčivými o národnom hriešnictve tohto autora a o svojom skvelom zážitku z prečítania jeho famóznej Faustiády v českom preklade, ku ktorému sa dostal počas vojenčenia. V ďalšom priebehu druhého ročníka sa zdalo, že nijaké nástrahy, nijaké pasce vo vybraných textoch nehrozia. Šidlo sa nečakane a prekvapujúco vykľulo z vreca až pri neobyčajne seriózne a dôstojne pôsobiacej Elene Maróthy-Šoltésovej. Hneď prvá veta úryvku z dojímavej prózy o jej mŕtvych deťoch zasa privolala nepatričný vzruch, keď na svoju mamu volá jej „zlatý vtáčik“, synček Ivanko. Nepomohli veru triede jeho slová o nej, ako sa dôstojne vyrovnala s tým najhorším, čo môže postihnúť ženu-matku. A to ho ešte čakali texty, v ktorých sa všelikto prihováral Kukučínovej Dorici, padanie lyrického hrdinu V. Beniaka na riť, nepostávanie Pisára Gráča, nehovoriac o jadrnej reči Holdena Caulfielda či pohlavnej zažiadanosti Pichandovcov, ale to už boli predsa len iní študenti ako tí, čo svoju gymnaziálnu kariéru len začínali. Veru iní!

Autor je učiteľ