O sivých vlasoch
Tejto témy sa bojím. Pamätám si dosť presne, ako som si našla prvý šedivý vlas. Bola som s rodičmi v reštaurácii, bolo to už pred niekoľkými rokmi. Išla som na záchod, akoby nič. Umyla som si ruky, tak, ako nás to učili v škôlke. Že po použití vécé si máme umyť ruky, lebo ich máme plné bacilov. Ja si dokonca ešte aj zuby čistím tak, ako nás to naučili v škôlke. Pamätám si, že prišla akási pani, objednaná asi zo zdravotného strediska na tento účel. Mala so sebou maketu obrovských sadrových zubov a velikánsku zubnú kefku. Sedeli sme na koberci v tureckom sede, deti predškolského veku, a ona, zreteľne artikulujúc, nám vysvetľovala, že zúbky sa čistia najprv horný rad zhora nadol, potom spodný rad zdola nahor, a potom plochy zúbkov a pekne aj vzadu, kam sa kefka dostane ťažšie. Na môj dušu dodržujem tento návod doteraz, keď už by som sama mohla mať také dieťa. Presne tak, zhora nadol horný rad, zdola nahor spodný rad a zuby mám zdravé, mám tridsať rokov a iba jednu plombu. To vraj preto, že nám v tej škôlke dávali k desiatej aj tabletky s fluórom. Moja mama zase tvrdí, že to mám po nej. Že to sú gény. Ale moja mama nemá ešte ani teraz sivé vlasy. Moja mama, ktorá si pochvaľuje svoj turecký pôvod, si vlasy nikdy nefarbila. Vraj orientálci nešedivejú, hovorí a obzerá sa v zrkadle. Tak prečo som si potom už pred niekoľkými rokmi na vécé bratislavskej reštaurácie našla sivý vlas? Zaskočilo ma to, lebo sa mi zdá, že starnem skôr, ako som kedy bola dospelá. A myslím si, že v tom nie som sama. Že tento fenomén je vlastný celej mojej generácii. Nakoniec, pri víne v kaviarni o ňom neraz diskutujeme. Čo patrí k „dospelému životu“? Dajme tomu, že práca. Takzvaná finančná nezávislosť od rodičov. Aspoň taká, aby sme nemuseli chodiť za mamou a ocom, či by sme nemohli ísť do kina a či by nám nemohli na to kino prispieť. Ja som mala prvú prácu asi v pätnástich. Predávala som ruže v bratislavských staromestských uliciach. Pamätám sa, že na vtedy ešte celkom čerstvom Námestí slobody, ktoré všetci poznali ako Gotvalďák, stála dodávka s kufrom plným vedier s vodou, v ktorých boli ruže zabalené v celofáne. Dievčatá ako ja si tam prišli po ne, každá sme mali svoj revír vyznačený na oxeroxovanej mapke. Bolo prísne zakázané zablúdiť do revíru konkurencie, veď niektoré revíry boli výrazne výhodnejšie ako iné. Každá sme si mohli vziať ruží, koľko sme si trúfli predať, a tržbu sme niekedy večer mali priniesť opäť na Gotvalďák. Podrobnosti si už nepamätám, bolo to pred vyše polovicou môjho doterajšieho života. Predavačky boli rôzne, niektoré stavili na krátke nohavice a výstrihy, iné skôr na pohodlnú obuv. Bolo to v čase, keď som sama do kaviarní ešte zďaleka nechodila, keď tam, kde je dnes na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí McDonald, bola jedna z prvých talianskych reštaurácii; Pizza and co. sa, myslím, volala. Bola to jedna z najhorších prác, ktoré som za tých nasledujúcich už šestnásť rokov mala. Museli ste sa čašníka spýtať, či smiete zákazníkom ponúkať ruže, a potom vyrušovať dvojice v dôverných rozhovoroch. Prostredie kaviarní sa mi vtedy zdalo hriešne, musela som sa premáhať a na pomoc som si brala svoju prvú lásku. K jedným z mojich najkrajších spomienok na môj profesionálny život patrí spomienka na večer, keď sa v jednom z podnikov oslavovala svadba, personál podniku ma však na oslavu pustil a ja som na jeden „šup“ predala podnapitým svadobčanom všetky ruže, ktoré som mala (a ľutovala, že som ich nemala viac). V každom prípade sa tým dalo v tom čase dobre zarobiť. Kúpila som si kazetový prehrávač a biele sako, v butiku na Dunajskej. To sako som mala ešte nedávno, tak veľmi som na ňom lipla. Po predávaní ruží som nesčíselne veľakrát doučovala angličtinu a neskôr, oveľa neskôr, aj učila nemčinu. Po prvýkrát akéhosi chlapčeka, už sa nepamätám, ako som k tomu prišla, ktorý býval na samom konci Dúbravky, cesta k nemu mi trvala vyše hodiny a dostávala som tridsať korún na hodinu. To bolo akurát na to kino, v tom čase. Vraj to, že ma baví učiť, mám po starej mame, ktorá bola profesorkou na žilinskom gymnáziu a ktorá vraj učila veľmi rada. Učila som deti aj dospelých, chodila k nim aj oni chodili ku mne a moja „učiteľská kariéra“ vyvrcholila, keď som po práci učila nemčinu v jednej trenčianskej jazykovej škole. Viem, že učením sa ktovieako nezarába, ale po skúsenosti s predávaním ruží bolo učenie krásnou prácou. Naposledy som na to myslela, keď som kolegovi v práci pomohla a podujala sa mať na starosti týždeň medikov. „Učila“ som tentoraz psychiatriu, ale bavilo ma to stále rovnako. V každom prípade – tento atribút dospelosti skutočne spĺňam. Od predávania v trafike v Spojených štátoch na programe Work and Travel po moju prvú „skutočnú“ prácu v nemocnici som robila všetko možné. Napriek tomu sa stále nie a nie cítiť „dospelo“. Medzitým som si kúpila auto. Ďalší krok do dospelosti. Nedávno som sa dočítala, že muži majú radi ženy, ktoré dokážu samy odviezť auto do servisu. Pri kúpe auta mi síce pomáhal kamarát, ale asi pred dvoma týždňami som si to auto prvýkrát viezla do servisu. Sama. Platím dane. Podávam daňové priznanie. Rozmýšľam nad hypotékou. Deti. Začali sa mi postupne páčiť iní muži. Pamätám sa, že som sa kedysi – pri víne – zaprisahávala, že nikdy nechcem mať nič dočinenia s medikmi a lekármi. S kamarátkou sme tomu hovorili, že nemôžeme vystáť „normálnych ľudí“. Bol to náš terminus technicus. A potom so si všimla, že sa mi páčia muži, nie chlapci. Muži, ktorých by som ešte nedávno označila za ujkov. Muži, ktorí mali dokonca už pár sivých vlasov. A muž, s ktorým chcem mať práve dieťa, je lekár. Čo je ešte „horšie“, ja sama som lekárka. Niekedy, v istých situáciách, ma oslovujú pani doktorka. Nehovorí mi tak len môj otec. A ak, tak ako vtip, keď niekedy spím u rodičov a ráno ma víta Dobré ráno, pani doktorka. (Asi sám nemôže uveriť tomu, že jeho červík je „pani doktorka“.) Ale aj pacienti. Pacienti, o ktorých hovorím, že sú „moji“. Čo mám ešte robiť, aby som sa naozaj cítila dospelo? A my všetci, čo sa o tom rozprávame v kaviarňach pri víne. Máme firmy. Máme živnostenské listy a daňových poradcov. Máme autá, máme hypotéky, niektorí máme deti. A zrazu máme sivé vlasy. Akoby ešte skôr, ako sa to „celé začalo“, prichádza niečo, čím sa to má – predsa – končiť.
