Osvienčim a dnešok
Dvadsiateho šiesteho januára 1945 bol oslobodený nacistický vyhladzovací tábor Osvienčim-Brezinka, dnes symbol holokaustu. Do života mi vstúpil v marci 1942 a stal sa neoddeliteľnou súčasťou môjho ďalšieho bytia. Nasledujúce riadky sú mojou úvahou, ktorú vyvolala publikácia Normana Finkelsteina Průmysl holokaustu a nedávne výročie oslobodenia koncentračného tábora v Osvienčime. Potreba uverejniť moje myšlienky tak, ako ich cítim, je o to silnejšia, čím väčšie sú zábrany slovenských médií zverejňovať tie spoločenské postrehy, ktoré poukazujú na hrozivú podobnosť vtedajšej vražednej mašinérie s dnešnými udalosťami. Bohužiaľ, tie zábrany sa dnes stali takmer pravidlom. Tak ako vtedy, aj dnes sa vraždenie eufemisticky pomenúva vznešenými cieľmi. S nepretržitým záujmom sledujem literatúru reflektujúcu holokaust a spoločenské i politické procesy, ktoré vyvolal. Keď som si prečítala knihu Normana Finkelsteina Průmysl holokaustu, ktorá sa zameriava predovšetkým na zneužívanie tzv. Wiedergutmachung (odškodnenia) a reštitúcie obetí holokaustu, opätovne som si uvedomila, že dejinné udalosti sa od nepamäti interpretujú podľa záujmov zainteresovaných. Využívajú a zneužívajú sa dodnes. Ak však ide o posudzovanie novodobých dejín, a navyše jednotlivcov či skupín, ktoré boli súčasťou týchto udalostí, je priam povinnosťou súpútnikov reagovať na ne. Vierohodnosť informácií závisí vo veľkej miere od spôsobu ich podania. Či je vyvážené z hľadiska pozitív či negatív, či je analytické, či poukazuje na zásadné príčiny a následky. Najmä ak ide o stále aktuálny celospoločenský problém. V našom prípade súvisí predovšetkým s osudom Židov a Rómov počas druhej svetovej vojny a s jeho pretrvávajúcimi dôsledkami. Podmienky v prvej polovici 20. storočia umožnili, že sa k moci dostala politická strana, ktorá mala v programe rasovú nenávisť a aj ju začala dôsledne realizovať. Počnúc rokom 1933, keď Vatikán uzavrel konkordát s Hitlerom, de facto všetky štáty uznali hitlerovský režim a od začiatku mu robili ústupky. V roku 1935, v tom roku, kedy boli prijaté norimberské zákony, uzavrelo Anglicko s Nemeckom pakt o námorníctve. V roku 1936 Ríša obsadila Porýnie bez odporu Francúzska a v tom istom roku sa konala olympiáda v Berlíne. V roku 1938 prišlo k Mníchovskej dohode a v roku 1939 k paktu medzi Hitlerom a Stalinom. Ďalšie skutočnosti dopomohli Hitlerovi vzmáhať sa a rozpínať sa. Spoločný postup a solidarita proti viditeľnému zlu zlyhala. Prvý raz v dejinách ľudstva došlo k priemyselnému vyvražďovaniu miliónov ľudí. Použili sa na to všetky vedecké, technické a organizačné výdobytky doby. V súvislosti s holokaustom sa používa výraz „jedinečnosť“. To slovo prirodzene vyvoláva pocit niečoho pozitívneho, krásneho. Hrôzostrašné umieranie miliónov nemluvniat, detí, mladých ľudí, starcov a stareniek ale bolo tiež „jedinečné“. Žiaľ, podmienky modernity, v ktorých sa udialo to zlo, sa nielenže nevytratili, ale v našom súčasnom globalizovanom svete dostali v niektorých aspektoch širší rozmer. Masové vraždenia označované rôznymi vznešene znejúcimi prívlastkami neprestali a cyklón B nahradili omnoho účinnejšie ničivé prostriedky. Vrátim sa k otázke, ktorú kriticky rozoberá Norman Finkelstein, k odškodňovaciemu procesu obetí, ktorý sa stal politickým nástrojom. Kde sú tí, ktorých sa to priamo dotýka? I ten vojak bez šarže, nehovoriac o generalite, po vyhratej či prehratej vojne dostane nejakú rentu. Porazená krajina platí reparácie, víťaz diktuje podmienky. Kam zaradiť tých šesť miliónov zavraždených Židov a tých niekoľko tisíc preživších? Po krátko trvajúcej povojnovej eufórii sa rozmohla agresivita. Studená vojna a bipolárny svet, toto všetko ovplyvnilo každé rozhodnutie a konanie ako na jednej, tak na druhej strane Berlínskeho múru. Dúfam, že si bol N. Finkelstein pri písaní svojej publikácie vedomý toho, že aj rozhodnutie Bonnu o tzv. Wiedergutmachung bolo predovšetkým politickým gestom a jeho paragrafy a realizácia sú tým od začiatku poznačené. Finkelsteinovo dokazovanie zneužívania holokaustu židovskou komunitou v USA a v Izraeli ako židovskom štáte je popisné a jednostranne kritické. Veľmi negatívne sa vyjadruje proti viac-menej známym osobnostiam i jednotlivým židovským organizáciám v USA. Spôsob, akým používa výrazy lož, výmysel, nepoctivý zámer – bez hlbšieho a širšieho dokazovania čitateľovi, ktorému sú pomery židovskej komunity v USA a jej priameho či sprostredkovaného vplyvu na politiku Izraela menej známe – vyvoláva rozpačitosť. Škoda, že sa zameral len na kritiku bez náznaku riešenia, bez spôsobu, ako zamedziť negatívam, ktoré uvádza. Určite by publikácia získala na vierohodnosti, nevyvolala by pochybnosti a nevraživosť. Som dnes 82 ročná starena. Ako sedemnásťročná som sa stala Häftling Nummer 1890, väzeň číslo 1890. Až na dvoch súrodencov, celá moja rozvetvená rodina zahynula v plynových komorách koncentračného tábora Treblinka. Môj život sa naoko nelíši od života ostatných spoluobčanov. Pritom celé moje bytie je do dnešného dňa determinované Osvienčimom. Enormná túžba po slobode slova a po roku 1989 možnosť verejne pertraktovať a konfrontovať svoje postoje viedli nás, bývalých väzňov z Osvienčimu, k tomu, že sme sa obrátili na politickú reprezentáciu už zjednoteného Nemecka a požadovali satisfakciu za naše utrpenie. Naša korešpondencia sa začala v roku 1993. Jej priebeh, výsledky, ale hlavne argumentácia nesvedčili o objektívnom postoji politikov k neblahej minulosti krajiny, ktorú reprezentovali. Celé naše rokovania som zhrnula do jedného článku, ktorý mal byť – ale nikdy nebol – uverejnený v istom nemeckom týždenníku. Reportér časopisu prišiel za mnou a za pánom Bachnárom do Viedne. Pózovali sme pred jeho kamerou, ja s vytetovaným číslom... Neuverejnený článok z roku 1995 predstavuje nielen moju skúsenosť s tzv. Wiedergutmachung a môže byť samozrejme posudzovaný z rôznych uhlov. Rozmýšľam, či by Norman G. Finkelstein aj moje „šprajcovanie“ sa a bezvýsledné naťahovanie s politickou reprezentáciou Nemecka považoval za znevažovanie židovského utrpenia. Neostáva mi nič iné, len na záver konštatovať, že obete nacizmu sú obeťami po druhýkrát: tentoraz ako pešiaci v diplomatickej hre na šachovnici momentálne zainteresovaných politických strán. P.S. V roku 1998 sa podarilo židovskej organizácii Claims Conference získať od Nemecka i pre nás z bývalého „Ostbloku“ minimálne odškodné.
