Vlastenectvo nie je triedny boj

Literárny týždenník odmietol uverejniť v plnom rozsahu moju odpoveď na nenávistné kádrovanie historikov, ktoré v tomto periodiku rozpútal profesor Kučera. Namiesto toho uverejnil úvodník Drahoslava Machalu, v ktorom osobné útoky nadobudli ešte vulgárnejšie parametre.
Počet zobrazení: 2625
5_2CB-m.jpg

Literárny týždenník odmietol uverejniť v plnom rozsahu moju odpoveď na nenávistné kádrovanie historikov, ktoré v tomto periodiku rozpútal profesor Kučera. Namiesto toho uverejnil úvodník Drahoslava Machalu, v ktorom osobné útoky nadobudli ešte vulgárnejšie parametre. (Vejlupek s vymytým mozgom je len malou ukážkou slovníka človeka, ktorý ovplyvňuje rétoriku predsedu vlády.) Je paradoxné, že takéto praktiky používajú práve ľudia, ktorí sa sťažujú na nedostatok práva na odpoveď v slovenských médiách. No je tragické, ak sa takáto publicistická kultúra objavuje v novinách, ktoré pred dvadsiatimi rokmi dvíhali z prachu zástavu slobody a kultivovali verejnú diskusiu na Slovensku. Ďakujem redakcii týždenníka Slovo, že vytvorila priestor pre túto reakciu. Bolo to niekedy v roku 1991, keď som ako študent s veľkým záujmom počúval prednášky istého medievalistu. Ten pán profesor vedel naozaj zaujať, a to nielen odborným výkladom, ale aj rečníckym umením. Nezhodol som sa s ním len v jednej veci: Keď sa nás pokúšal presvedčiť, že túžba po vlastnom štáte je extrémistická a nacionalistická. Z jeho úst to nebolo nič nezvyčajné. Pán profesor bol v tom čase popredným predstaviteľom čechoslovakistickej koncepcie Veľkej Moravy a písal o nej ako o prvom spoločnom štáte Čechov a Slovákov, ako o „predstupni československej štátnosti“. (Pozri napríklad jeho knihu Slovensko v obrazoch. História. Bratislava, Osveta 1990.) Nie je podstatné, že to bol rovnaký výplod dobovej propagandy ako dnešné blúznenie o Veľkej Morave ako o „Veľkoslovenskej ríši“. Podstatné je, že ten pán profesor sa volal Matúš Kučera. Ten istý Matúš Kučera, ktorý dnes chrlí oheň a síru na všetkých, ktorí z rôznych dôvodov nepreferujú tzv. „národnú orientáciu“. Hovorím predovšetkým o jeho hone na bosorky v podobe článku Nechajme to histórii a historikom (LT č. 41-42/2007). Hneď na úvod si preto vyprosím, aby práve tento človek súdil ľudí, ktorí sa vraj stavali „do šíkov boja proti vznikajúcej slovenskej štátnosti“. V tom čase pred rozpadom federácie som ako študent nielenže podporoval, ale aj publicisticky obhajoval logiku nezávislej Slovenskej republiky, hoci pán profesor si ešte stále istil svoju čechoslovakistickú kariéru. Vyprosím si za svojich kolegov historikov, aby ich urážal a mentoroval, kto je lepší odborník, bez elementárneho rešpektu k výsledkom ich práce. Nazvať profesora Holeca (nášho popredného experta na 19. storočie) ideológom je nedôstojným výkrikom nenávisti zo suterénu stavovskej cti. Do tej istej kategórie patrí aj verejné osočovanie Dušana Kováča priamo pred televíznymi kamerami, čo slovenská historiografia zažila naposledy v päťdesiatych rokoch. Ani ja nesúhlasím s niektorými názormi Dušana Kováča (najmä s jeho podľa môjho názoru prehnaným dôrazom na česko-slovenské vzťahy do roku 1918), ale stavať ho do pozície kolaboranta a človeka, ktorý sa histórii nerozumie, je predovšetkým smutnou vizitkou tých, ktorí takéto nezmysly šíria. Zvlášť mi dvíha obočie, ak práve pán profesor Kučera dehonestujúco kádruje kolegov, koľkí z nich boli členmi KSČ. Isto si totiž spomenie na to, ktože to bol predsedom celozávodnej organizácie strany v historickom ústave v osemdesiatych rokoch... Pre mňa má jeho článok ešte jednu rovinu – osobnú, ktorá je tak trochu tragikomická. Pán profesor ma obvinil, vraj som vyhlásil, že Veľká Morava je mýtus. Prirodzene, že takú hlúposť som nemohol povedať ani len približne. Pán profesor teda buď klame, alebo rozširuje klebety, pričom neviem, ktorá z týchto dvoch možností je pre renomovaného vedca horšia. Napísal som, že mýtus o cyrilometodskom dedičstve nie je serióznym historickým výkladom našich dejín. (Bližšie pozri Filozofia slovenských dejín 1., Slovo č. 36/2007). A na tom trvám. Iste, pán profesor môže namietať, že sa nešpecializujem na stredoveké dejiny. (Zaoberám sa dejinami novinárstva a komunikácie.) No ani on nie je odborníkom na 20. storočie, a napriek tomu sa podpísal pod vyhlásenie, že Andrej Hlinka podporoval pluralitný systém. (Pričom ako kardinálny corpus delicti uvádza, že HSĽS sa zúčastňovala na voľbách a na príprave zákonov. Veď to spočiatku robil aj Hitler.) Preto pochybujem, že čítal nejaké články vodcu HSĽS. Neupieram mu právo na názor. Ocenil by som však, keby ho ani on neupieral iným. Ak navyše spochybňuje moje vymenovanie za docenta pre odbor slovenských dejín, neviem, či si uvedomuje, že tým neuráža ani tak mňa, ako skôr členov habilitačnej komisie, slovutných pánov profesorov Alexandra Ruttkaya a Jozefa Baďuríka, s ktorými inak on sám podpisuje rôzne provládne výzvy a vyzdvihuje ich „odbornú fundovanosť v profesionalite i v národnej orientácii“. Používanie tejto munície je trochu trápne. Pán profesor veľmi dobre vie, že dnes už nie je možné získať takéto tituly „za zásluhy“ ako za oných čias, že docent musí spĺňať striktne stanovené tabuľkové kritériá a prosím – aj tie moje sa dajú overiť v objemnom habilitačnom spise uloženom na FF UKF v Nitre. Bolo by korektné, keby vysokoškolský profesor nezneužíval svoju autoritu na direktívne odmietanie iných názorov. Titul nie je argument. Rovnako profesor Kučera nie je jediným odborníkom na dejiny Veľkej Moravy. Ak dnes spupne ignoruje námietky docenta Steinhübla, ktorý je minimálne rovnako fundovaný expert na toto obdobie, ak sa tvári, akoby názory ostatných kolegov medievalistov nedosahovali jeho neomylný majestát, potom to už nie je vedecký, ale osobný problém. Je viac ako smutné, aká atmosféra vládne medzi slovenskými historikmi. Nepoznám profesiu, kde by existoval taký nedostatok elementárnej úcty k práci a názorom kolegov ako práve v našej historiografii. Ťažko povedať, či je to stavovská márnomyseľnosť, prízemná závisť alebo iná osobnostná obmedzenosť, ktorá núti niektorých ľudí tak nenávistne kádrovať. Laická verejnosť je našťastie ušetrená hádok napríklad o tom, či je Pavel Dvořák vôbec historikom. To, že pre poznanie našich dejín urobil viac ako mnohí katedroví historici dokopy, učené hlavy vonkoncom nezaujíma. Rovnako je smiešne, ak niektorí nepovažujú za historika jedného z najväčších slovenských dejepiscov 20. storočia Ľubomíra Liptáka, lebo pôvodne vyštudoval žurnalistiku na Karlovej univerzite v Prahe. Profesor Kučera má tiež tendenciu akceptovať len tých kolegov, ktorí „dobre držia zástavu národnej historiografie“. A tak „veľa nádeje vkladá do skupiny mladých historikov“ (Letza, Lacka, Petranského, Homzu) a opomína, že je tu aj iná, prinajmenšom rovnako kvalitná skupina historikov, ako napr. Benko, Marušiak, Michela, Sabol, Zavacká ml. a iní. Agresívnu predstavu, že ak chcú byť jednotliví bádatelia „historikmi niektorého národného spoločenstva, tak by sa mali pridať na tú či onú stranu“ považujem z hľadiska slobody a nezávislosti kritického výskumu za šialenú, nebezpečnú a vo svojej podstate totalitárnu. Samotný nápad prinútiť historikov, aby písali o udalostiach našich dejín iba z jednej strany a v pozitívnom duchu, je škandalózny. Je toto ešte veda? Historik by sa mal predsa držať faktov a hľadať pravdu, nie alibi ako advokát zločinca. Treba si uvedomiť, že dejiny po roku 1918 sú ešte vždy tak trochu politikou, pretože zasahujú do obdobia, kedy sa vytvárali základy moderného a pluralitného politického systému s jeho neodmysliteľnou ideologickou tradíciou. Každý historik si tento pohľad odnáša so sebou – podstatné ale je, či dokáže vnímať všetky fakty alebo medzi nimi len ideologicky selektuje a prispôsobuje ich účelu, ktorý s vedou nemá veľa spoločného. Druhou príčinou je skutočnosť, že od historikov spoločnosť stále prehnane veľa očakáva. Médiá sa na nich obracajú ako na niekoho, kto im povie konečnú a neodvolateľnú pravdu, kto im objasní dejiny ako prírodné zákony. Žiaľ, takto to nefunguje. Historik nie je dvorným šašom politických záujmov alebo by ním aspoň nemal byť. Rozdielnym názorom sa nevyhneme, podstatné ale je, či sa dokážeme v tejto rôznorodosti rešpektovať alebo sa budeme napádať ranami pod pás. Fakt, že pán profesor Kučera nevyberane očierňuje serióznych historikov, ale nerobí mu problém podpisovať spoločné výzvy s popieračmi holokaustu (Mrva), s obdivovateľmi totalitárneho Slovenského štátu (Ďurica) a dokonca s ľuďmi, ktorí obhajujú konanie Adolfa Hitlera (Mulík), ho však v mojich očiach diskredituje aj ako vedeckú autoritu. Neviem totiž odlíšiť kredit historika od jeho občianskeho postoja k totalitárnym ideológiám. Len sa pýtam, prečo sa teda nevzťahuje ich ambícia „vnímať vlastné dejiny v súlade s kladným hodnotením“ aj na Slovenské národné povstanie? Pán profesor na záver svojho článku pre zainteresovaných prekvapujúco píše, že ma nepozná. A skutočne, v tejto polohe ho nespoznávam ani ja. Vlastenectvo nie je triedny boj. Nespočíva v ostrakizovaní celých skupín obyvateľstva a v určovaní, čí pohľad je správny. Vlastenecké ciele si vyžadujú integráciu jednotlivých komunít, nie ich vylučovanie. Som rád, že existuje tento štát. Ale štát, to nie je strana s jedným názorom. Nie je pre mňa cieľom, ale formou. Konjunkturalistické správanie ľudí, ktorí osem rokov mlčali a teraz nám vnucujú tie najbizarnejšie nacionalistické recidívy, nepovažujem za úprimné prejavy vlastenectva. Zámerné zvyšovanie konfrontácie nepovedie k potrebnému posilneniu patriotizmu, ale len a len k novej vlne vyhrocovania spoločenského napätia, k novej fáze studenej občianskej vojny. Slovensko je krajina, kde bola národná identita vždy len jednou z mnohých identít, kde vždy prebiehal zápas o hierarchiu identít, ktorými sa jednotlivec orientoval vo svete hodnôt. Na pozadí procesu globalizácie, ale aj regionalizácie musí štát hľadať iné formy súdržnosti, než boli tie, s ktorými si vystačil v 19. a 20. storočí. Nejde len o to, že národné povedomie sa musí stať kompatibilné s európskym povedomím, inak vyschne vo folkloristickej podobe. Moderný štát ašpirujúci na garanta vlastenectva sa musí stať akýmsi správcom síl súdržnosti spoločnosti. Pritom súdržnosť nemusí znamenať len solidaritu – spoločnosť môže držať pokope aj konflikt, ak štát dokáže zabezpečiť, aby sa tieto konflikty stali produktívnou silou, aby z nich všetci účastníci z dlhodobej perspektívy získavali. Inými slovami, štát by mal byť jednou z foriem spravovania tohto konfliktu, subjektom jeho regulácie, a to tak, aby z neho získavali aj marginalizované skupiny. Skúsenosť ukazuje, že takéto štáty sú vždy v medzinárodnej konkurencii úspešnejšie. Vybudovať kvalitné školstvo, cieľavedome podporovať kultúru, vedu, výskum a informatizáciu spoločnosti, iniciovať podnetné intelektuálne diskusie, vytvárať podmienky pre schopných ľudí – to je oveľa náročnejšie ako preskakovať vatry, značkovať si územie obrovskými dvojkrížmi, prikrášľovať vlastnú minulosť a samoúčelne opakovať zaklínadlá národ, Slovák, hrdosť. Ale je to jediný spôsob, ako zo Slovákov urobiť – ak už to potrebujeme počuť – hrdý národ. Autor je vysokoškolský učiteľ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984