Reklama
Reklama

Vtedy na Východe

17. november 1989 je obyčajný neskorý jesenný deň. Do Stratenej Doliny sa pred vyše rokom dobrovoľne „stratil“ známy maliar. Žije v starej drevenici s duševne chorou ženou, ktorú prichýlil nedobrovoľne ako stratené ranené mača.
Počet zobrazení: 895

Politický román, v ktorom je hlavnou postavou Udalosť, inak nazývaná tiež nežná revolúcia. 17. november 1989 je obyčajný neskorý jesenný deň. Do Stratenej Doliny sa pred vyše rokom dobrovoľne „stratil“ známy maliar. Žije v starej drevenici s duševne chorou ženou, ktorú prichýlil nedobrovoľne ako stratené ranené mača. Udalosť sa nezadržateľne blíži, cíti ju maliar, ale cítia ju aj v Slobodnej Európe, aj v bratislavských redakciách, aj v redakcii mládežníckeho denníka, kde pracuje mladá novinárka Marta Schmiedtová, nadšená Gorbačovovou perestrojkou. Práve v ten deň, 17. novembra, sa vyberie do Stratenej Doliny, aby urobila rozhovor so zvláštnym rebelom, maliarom V. Nemlahom. Marta vie, že umelec po celý svoj život protestuje – ale jeho protest nie je totožný s disidentským protestom, známym zo Slobodnej Európy. Nemlahovi súdruhovia sa ho trochu boja, trochu sa mu vyhrážajú, ale nikdy nad ním nezískajú moc. A na druhej strane – on ich nikdy neopustí. Žije v ústraní a pozoruje. Prichádza k presvedčeniu, že krach je nevyhnutný. Duševne chorá žena, ktorá obýva s maliarom drevenicu, pracuje v miestnej baliarni farieb, ženy a ich majster registrujú Udalosť, ktorú im sprostredkuje televízia a spanilé jazdy umelcov. Očakávajú krajší život s Dubčekom na Hrade. V strehu je i šofér predsedu federálnej vlády, ktorý sa stáva svedkom nadväzovania kontaktov s rodiacou sa politickou opozíciou. Za dobrú službu povýši, stáva sa „očkom“ a komentuje, čo zažíva na predsedníctve vlády a neskôr ústredného výboru. V redakcii mládežníckeho denníka je Udalosť očakávaná, a predsa trochu nečakaná – šéfstvo, najprv zmätené, sa rýchlo zorientuje. Nad mnohými udalosťami visí otáznik – odpoveďou sú autentické dokumenty, ktoré má vo svojich „zvodkách“ Generál. Prichádzajú Vianoce, v dome pod Slavínom varia kapustnicu a Generál sumarizuje priebeh Udalosti. Od 17. novembra 1989 do 28. decembra 1989 sa zmenia v Československu (a na Východe) veľké dejiny. Absurdné divadlo dosiahne vrchol, keď komunistický parlament 28. decembra zvolí – bez jediného hlasu proti – svojho dovtedajšieho nepriateľa za prezidenta. Ako sa to mohlo stať? Kto absurdnú hru voľby inscenoval? A ako zasiahnu veľké dejiny do tých malých, do ľudských osudov pešiakov? Kto sú hrdinovia a kto sú porazení? To je téma románu G. Rothmayerovej Vtedy na Východe, z ktorého prinášame ukážku. Fikcia sa prepletá s konkrétnymi dejinnými udalosťami. Autentické dokumenty z preberania moci a obyčajné ľudské príbehy ľudí, ktorí žijú svoj život bez ohľadu na okolnosti, vytvárajú mozaiku veľkého celku, nazvaného Nežná revolúcia. (ÚRYVOK) Stratená Dolina December, tesne pred voľbou prezidenta Mrzne Zrnko múdrosti: Načo klamať, keď stačí povedať pravdu, aby ti rovnako neverili? Maupassant Divadlá zase hrajú, kiná premietajú, televízie vysielajú Budúca vysokoškoláčka Táňa už nebalí grafit a nenapúšťa acetón. Naplno sa venuje žurnalistike. Sedí U Kirchnerika v Stratenej Doline, pije kofolu a píše. V krčme je lomoz, pri výčape stojí Džeky Čierny blesk vo vyblýskaných kožených nohaviciach, čiernej prešívanej bunde, s tmavými okuliarmi na očiach. Lakeť si kúpe v mláke na bakelitovom pulte baru, cigaretu drží v prstoch ako ceruzku. Elegantne. V base sa naučil prehltnúť dym a púšťať ho ušami. Celý pritom očervenie, ale z uší mu naozaj vyrazia prúdiky. Stojí pri pulte s nohou vyloženou na stoličke, vystavuje na obdiv vybíjané kovbojské čižmy. Poslala mu ich tetka z Ameriky. Čižmičky majú okolo sáry nad členkom výšivku, špice okované. Džeky Čierny blesk je rýchly ako blesk. Táňa s ním chodila do deväťročenky, potom bol žižkovák. Krásny chlapec, v žižkováckej uniforme mútil hlavy dievčatám v doline. Lietal na motorke, a to sa mu stalo osudným. Pred maturitou havaroval. Hlavu mal na fašírku, otras mozgov. Nie jedného, všetkých, hovorieva Džeky. Na hlavu má vraj papiere, ale nikto ich nikdy nevidel. Džeky je prudký, ak sa mu niekto nepáči, dáva mu to okamžite najavo. „Chceš ju mať v riti?“ opýta sa s úsmevom a ukáže na okovanú čižmu. Na odpoveď obyčajne nečaká. Nasleduje blesková akcia. Preto je skúsený recidivista. Aj teraz je v podmienke. Vytiahne z vrecka prešívanej čiernej bundy na štvoro zložené noviny, zatrasie nimi ako kúzelník. Noviny sa roztvoria, on si pokrčený papier priloží k ústam a pobozká ho. Táňa dopíja kofolu, sleduje Džekyho. „No, čo je?“ vysunie Džeky bradu. „Kukáš, inteligentka?“ „To čo robíš?“ Aj keď bude novinárka, predsa len – bozkávať tlačiarenskú čerň jej pripadá čudné. Džeky si oblíže suché pery, do kútika prilepí cigaretu, prižmúri oko a pichne prstom do novín: „Vieš, čo tu píšu?“ Táňa spolužiaka pozná, neverí, že jej oznámi zvláštnu novinu, preto trochu opovržlivo nadvihne obočie. „Vieš, čo tu píšu?“ zvyšuje Džeky Čierny blesk hlas. Je nebezpečný, nemá rád nesúlad. Hľadí na Táňu hrozivo. Noha s okovanou čižmou pripravená. „No, neviem,“ povie Táňa zmierlivo. „Nevieš, čo tu píšu?“ „Neser sa,“ hnevá sa Táňa. „Tak vieš?!“ „Ty si úplný debil. Ako to mám vedieť?“ Džeky Čierny blesk si potiahne z cigarety, prehltne dym a fakt ho vypustí ušami. Zázrak. „No, čo? Čo píšu?“ pýta sa Táňa. „Pravdu!“ zvolá víťazne Džeky Čierny blesk. A znova pobozká noviny. Znova ich poskladá do vreckového formátu a odloží do vrecka bundy. Potom mu čosi napadne. „Počúvaj, a ty že tiež píšeš.“ Táňa prevráti oči. Dopije kofolu a vstáva. Džeky jej nohou v okovanej kovbojskej čižme prehradí cestu. „Nič v zlom,“ povie výhražne. Pani Vilma za pultom spozornie. Z točky tečie do nastaveného pohára prúd piva, pení sa. „Daj jej pokoj,“ napomenie krčmárka Džekyho. „Bo volám vébé.“ Ale Džeky sa nezľakne. „Na koho chcete volať vébé, na koho vy chcete volať vébé? Na Džekyho Čierneho Bleska?“ zvyšuje hlas a buchne do pultu s nastavanými poloplnými nedočapovanými pohármi piva. K mladíkovi okamžite priskočí krčmárkin muž a chytí ho pod krkom za bundu. Džeky z vrecka bleskurýchle vytiahne nôž. Zašermuje ním mužovi pred očami. Nemachruje, raz už v krčme chlapa dopichal. Tiež sa to začalo z ničoho – a Karol Frič dodnes pije na znovuzrodenie. Hrot noža prešiel jeho telom ako maslom – nič dôležité nezasiahol. Džeky strávil potom nejaký čas v blázinci, vraj ho liečili elektrošokmi. Pustia ti do tela dvestodvadsať, len ťa tak šmára, opisoval Džeky chlapom v krčme. Trepeš sa na posteli jak ryba na háčiku. A potom ležíš. Hotový. Baránok je potom proti tebe tiger. Z blázinca sa Džeky musel vrátiť do nápravnovýchovného ústavu, súd uznal, že je za svoj čin zodpovedný. Posedel si päť ostrých. Odvtedy sa ho všetci boja. „Janku, prestaň,“ dohovára mu pani Vilma. Pozná chlapca od decka. Vie, že bol neplaný, keby len nie tá nešťastná motorka. Jankova mama si môže oči vyplakať. „Čo vystrájaš, chceš ísť zase do basy?“ dodáva matersky krčmárka. Stane sa, čo doteraz nikdy. Džeky sa zázračne upokojí, prihladí si vrecko s novinami. „Džeky Čierny blesk už do basy nikdy nepôjde. Džekyho už komunisti zavierať nebudú. Džeky Čierny blesk bude amnestovaný. A bude rehabilitovaný.“ Krčma sa smeje, ale čerstvo pečenú žurnalistku, ktorá chcela byť vysokoškoláčkou, správa zaujme. „To si kde nabral?“ „Ha!“ povie významne Džeky. „Hovno rozumieš, čo?“ „Amnestia bude, to je isté,“ zapojí sa do debaty krčma. „Aj Husák dal amnestiu.“ „Čo Husák, Dubček dal amnestiu!“ „Ale, čo ti jebe? Jak mohol dať Dubček amnestiu, keď ju dal Husák?“ „Tebe jebe. Amnestiu dáva prezident. A bol Dubček prezident? Nebol!“ „Ale bude! Teraz bude. Teraz bude prezident Dubček!“ „Takého prezidenta sme ešte nemali. Najlepší!“ Na tom sa krčma zhodne, pripíjajú na budúceho prezidenta ľudu. Pani Vilma nestíha točiť pivo, chlapi ho zaprážajú rumom. Takmer zabudli na Džekyho povahu. „A Boh vás skára, keď mi teraz prídete do cesty!“ pripomenie sa sám. „Mňa už komunisti zavierať nebudú, všetkých vás podrežem! Mne už nikto život ničiť nebude!“ Šermuje pred očami celej krčmy zloženými novinami, kým mu ich Táňa nevytiahne z ruky. „Daj sem,“ prosí. Ale Džeky jej noviny nepožičia. Za oknom krčmy sneží, tento rok ešte aj Ježiško vie, aké majú byť Vianoce. Pri vchode do krčmy si z kapcov otrepáva sneh majster Nemlaha. Rozhliada sa, rozopína hnedý krátky kožuštek z barančiny, z hlavy zloží kožušinovú baranicu. V teple sa roztápajú hviezdičky, je z nich obyčajná voda. „A ten tu čo chce?“ vykríkne Džeky Čierny blesk. „Vodku,“ zahrmí spokojne Nemlaha. Zavesí si kožuch na rozkonárený hnedý vešiak plný vetroviek a kabátov. „Pre komunistov vodky niet!“ „Janku, ale už prestaň! Choď len pekne domov,“ dohovára mu zas krčmárka. „Aj o tebe tu píšu,“ buchne si Džeky Čierny blesk po vrecku a hľadí ostro Nemlahovi do tváre. „Krásne veci, krásne!“ Majster Nemlaha podíde k pultu, vezme si hrubý hranatý poldecák s čírou tekutinou, obráti ju do seba a ukáže repete. Krčmárka bez slova naleje. Chlapi stíchnu, čakajú. Ten chlap ich už dlho provokuje. Nič nemá, ale aj tak sa tvári ako pán. Serie v kadibúdke, voda v lavóri mu mrzne, ženu má škaredú, keby pozrela na mlieko, hneď skysne. Čo keď je mladá! Aj mladá zostarne a krajšia už nebude. Koľkokrát ich ten dourážal! Veru, dobre hovorí Janko, ten náš Džeky Čierny blesk, s komunistami by už raz mal byť koniec. Baby melú, že za komunistov nebolo zle, len keby do kostola dovolili chodiť. Zle nebolo, ale dobre tiež nie. Furt mali viac ako tí druhí, furt boli väčší páni. „Ty si veľká sviňa,“ pokyvuje hlavou Džeky a oči zavŕtava do Nemlahu. „Mňa zavierali, do mňa púšťali elektriku, a také hovädá nič. Vymiškovať ťa mali! Teba, nie mňa.“ „My sme si kedy potykali?“ zahučí temne majster Nemlaha. Z hlasu cítiť silu. Nebojácnosť. Odvahu. „Plano ci?“ odpovie Džeky, ale badať, že pred mohutným Nemlahom má rešpekt. Starý je, ale aký nebezpečný! Sviňa komunistická. Vypasená. Ale on sa nedá, nebojí sa. „Tebe plano?“ pokračuje Džeky. Je predsa rýchly ako blesk. „Hybaj von!“ vyzve hrdinsky o hlavu vyššieho Nemlahu. „Janku, no, už ic, ic. Máš dosť,“ tíši pani Vilma. „Pán Nemlaha, nevšímajte si ho, on nie je planý. On je iba na hlavu,“ šeptom hovorí majstrovi. Nemlaha sa ovládne, iba hrčavé päste strčí do vreciek nohavíc. Vydujú sa, akoby v nich ukrýval revolvery. „A čo tam píšu?“ opýta sa žurnalistka Táňa od svojho stola spoza prázdneho pohára od kofoly. Chcela už odísť, ale napokon sa rozhodla ďalej nasávať. Atmosféru, nie kofolu. Napíše báseň a pošle ju na véešemu, možno sa rozhodne byť umelkyňa, nie žurnalistka. Všetko sa uvidí. Doba je taká tehotná umením, myslí si. Tentoraz jej Džeky milostivo noviny podá a ona sa dozvedá. Bože, čo sa tá len nedozvie! Akýsi V. N., známy maliar a komunista, v detstve zneužil dievčatko. Nie dosť na tom, keď dievčatko vyrástlo, mal s ním decko. A to decko tento rok v zime na sánkovačke utrpelo ťažký úraz. Decko malo poranenú hlavu, napojili ho na umelú ventiláciu pľúc, ale jeho stav sa stabilizoval. Možno by bolo žilo, keby V. N., ktorého tiež volajú „majster“, nebol prisľúbil jeho obličky na transplantáciu. Decko dal previezť z okresnej nemocnice v Nových Zámkoch do Bratislavy, do Štátneho sanatória. Tam decko odpojili od prístrojov. Na príkaz súdruha V. N. Nešťastná žena A. M. nevie, kto dal jej decko zabiť. Ale V. N. je prefíkaný, predpokladá, že by sa to mohla dozvedieť. Preto ju teraz drží v zajatí, píše sa v tých novinách, ktoré Džeky Čierny blesk bozkával. Informácie sú zaručené, priamo od bývalej manželky zlosyna V. N. Táňa od vzrušenia pregĺga, úkosom hľadí na starého komunistu. Tak preto býva v drevenici bez vody, bez záchoda, bez všetkého! Chudera Angela, keby tá vedela! Prestala chodiť aj do roboty, vraj je chorá. Kdeže chorá, drží ju pod zámkom, beštia hnusná. No, to bude bomba, Táňa napíše, ako ona spoznala toho vyčúranca. Ako jej sľúbil protekciu, ale za tučný bakšiš. To on sa len tak tvári, že mu nič netreba. A v skutočnosti – zadarmo ani kura nehrabe, povedal jej, Táni. A ju chcel dokonca znásilniť! No, o znásilnení, o tom ešte porozmýšľa, ale celkom by sa hodilo. Nemlaha pije moskovskú vodku, štica vlasov mu padá do čela, opiera sa o pult a na Džekyho útoky už neodpovedá. „Ty sa ešte budeš modliť, aby si ťa pánboh vzal,“ predpovedá mu Džeky Čierny blesk. „S takými ako ty sa robí krátky proces. Nie bachári, naši si to s tebou vybavia. Ty sa budeš strašne modliť, to si píš.“ Majster Nemlaha pije vodku. Ráno si kúpil noviny. Všetky, ktoré v stánku majú. Aj tie, ktoré Džeky Čierny blesk bozkával. Nie, nemôže sa sťažovať. Novinár nevypísal jeho celé meno. Iba iniciálku. Iba profesiu. Iba znaky, podľa ktorých ho každý spozná. Ale on sa brániť nemôže – veď to nemusí byť o ňom, keď nie je priamo pomenovaný. Po takomto obvinení človeku veľa možností nezostáva. Alebo sa obesí hneď, alebo najprv zastrelí špinavého novinára a obesí sa až potom. Žiť s takými obvineniami sa nedá. Angela ako zvieratko vycítila jeho rozpoloženie. Krútila sa okolo neho a potichučky kňučala. Prikladala do pece polienka, drevo bolo mokré, čmudilo. Rozdúchavala oheň, fúkala z plných pľúc, od úst jej lietali slinky. „Musíš ísť domov,“ povedal jej Nemlaha prísne. „Zabalím ti veci, odprevadím ťa k vlaku. Pôjdeš.“ „Nem, nem, nem,“ protestovala prudko. „K mame pôjdeš, domov,“ vysvetľoval jej mäkšie. Už nehovorila, iba krútila hlavou. Nie a nie. A nie! Nevedel, čo má s ňou robiť, nevedel si s ňou rady. Priľnula k nemu a on ju už nedokázal chrániť. Určite tú špinu vylejú aj na jej úbohú dušu, ako si s ňou poradí? Proti vyvrhnutej špine sa nedá brániť, nikto nevidí pokazený žalúdok tých, ktorí grcajú. Každý vidí iba ogrcaného. Pošpineného od hlavy k pätám. Má zmysel hľadať toho, kto vyvrátil pokazený žalúdok? Dlhé roky žral krivdy, usadili sa mu v každej bunke organizmu. Revolúcia je klystír, revolúcia je sonda zavedená do žalúdka chorého organizmu. Mal by som to chápať, myslel si Nemlaha, mal by som to prijať. Mal by som uznať právo grcať tie smradľavé zvratky. Áno, aj na moju hlavu. Niekto predsa musí niesť zodpovednosť. Na niekoho bude treba ukázať prstom. Jedovatá slina stúpajúca z tlačiarenskej černe ho zasiahla. Nie slina, do krvného obehu pustená ihla, bola zapichnutá veľmi hlboko. Hrot s jedovatou dávkou cítil až pri srdci. Klamstvo vyvrátiš, ale pozliepané úlomky pravdy a lži nikdy. Majster od rána sedel pri stole a kreslil, potreboval sa vykresliť z tej hnusoty. Maďarka Angela kýchala, kašľala a prehadzovala sa pod kožuchom. Priložil do sporáka, uvaril jej lipový čaj s medom, podal aspirín a vybral sa do krčmy. Teraz stískal čeľuste, hranatý poldecák obopínal prstami, napil sa, vylial obsah moskovskej priamo do hrdla. A v tom okamihu Džeky Čierny blesk udrel. Nad Stratenou Dolinou krákali vrany. Autorka je spisovateľka Ukážka z najnovšieho románu Vtedy na Východe, ktorý práve vychádza vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama