Sonda do postoja ľavicových strán
k vojenskému konfliktu
na Ukrajine

Počet zobrazení: 4204

Konflikt na Ukrajine, objektívny dôsledok vnútorných rozporov súčasného kapitalizmu, vyostril spory nielen medzi kapitalistickými mocnosťami a ich spojencami, ale danému konfliktu sa podarilo veľmi úspešne prehĺbiť rozpory aj na strane politických oponentov kapitalizmu, na strane ľavicových politických síl.

Ako naznačuje názov, cieľom príspevku nie je podať vyčerpávajúci pohľad na stanoviská ľavicových strán k vojne na Ukrajine. Z vecného hľadiska sa príspevok sústreďuje len na dva vybrané okruhy problémov. Prvý okruh je venovaný skúmaniu argumentačného zdôvodnenia či už pozitívneho alebo negatívneho vzťahu ľavicových strán k vojenskej operácii na Ukrajine. Druhý okruh je venovaný otázke zodpovednosti za vojenský konflikt. Zvolené okruhy sa skúmajú len v stanoviskách niektorých ľavicových strán alebo hnutí.

V rámci ľavicových strán v širokom zmysle slova dnes môžeme nájsť dve vzájomne si odporujúce stanoviská ku konfliktu. Na jednej strane je stanovisko, ktoré odmieta akceptovať špeciálnu vojenskú operáciu Ruska na Ukrajine, považuje ju za akt agresie, ktorý musí ľavica odsúdiť. Napriek tomu, že som žiadne presné štatistické údaje nezbieral, je zjavné, že veľká väčšina ľavicových strán vojenskú operáciu odmieta. To sa týka aj našej politickej scény, kde sa mi nepodarilo nájsť politický subjekt, ktorý by súhlasil s vojenskou operáciou.

Podporu špeciálnej vojenskej operácii vyjadrilo podľa mne dostupných údajov len niekoľko ľavicových strán, ktoré sa mi podarilo nájsť, a preto je možné ich vymenovať. Asi nikoho neprekvapí, že s vojenskou operáciou súhlasí Komunistická strana Ruskej federácie, ako aj socialistická strana Spravodlivé Rusko. Okrem nich som našiel ešte stranu The Communists, ide o marxisticko-leninskú stranu Veľkej Británie a niektorých možno prekvapí, že súhlasné stanovisko k vojenskej operácii zaujíma tiež The Party of Communists USA
 

Vojnový konflikt na Ukrajine je potrebné odmietnuť

Veľká väčšina ľavicových strán sa vyjadruje proti ruskej vojenskej operácii na Ukrajine. Dôvody, pre ktoré strany nesúhlasia s vojenskou operáciou, sú rôzne. Medzi nimi sa často vyskytuje dôvod, že Rusko svojou vojenskou operáciou porušilo medzinárodné právo, iní vyzdvihujú potrebu odmietania vojny všeobecne a dôraz kladú na diplomatické riešenie dnešných konfliktov a ďalší zdôrazňujú, že vojenská operácia je prejavom ruského imperializmu, a preto je potrebné ju odmietnuť. Za špecificky ľavicový argument možno považovať názor tých, ktorí zdôrazňujú, že pracujúca trieda a jej politickí predstavitelia by mali bojovať nie za národné záujmy buržoázneho štátu, ale mali by viesť vojnu proti samotnému kapitalistickému systému.
 

Rusko porušilo medzinárodné právo

Uvedené stanovisko zastáva napríklad hnutie Socialisti.sk, v ktorom konštatuje: „Dnešné rozhodnutie Vladimíra Putina je obrovskou ranou princípom medzinárodného práva a bude mať mimoriadne destabilizačný dopad na bezpečnosť vo svet.“ Pozrime sa na tento dôvod bližšie.

Argument, že Rusko svojou vojenskou operáciou na Ukrajine porušilo medzinárodné právo, je z čisto formálneho hľadiska iste správny, ale z hľadiska reality dnešného sveta nepravdivý. Predsa nie je žiadnym tajomstvom, že po rozpade socialistického systému, USA spolu so svojimi spojencami nastolili vo svete svoje vlastné právo ako medzinárodné právo. O ktorú reálnu silu svetového práva sa malo Rusko oprieť pri domáhaní sa oprávnených bezpečnostných záujmov svojich občanov? Dnes je jednoznačným faktom, že ani OSN a ani jeho Bezpečnostná rada nie sú schopné zaručiť žiadnemu štátu dodržiavanie medzinárodného práva. Medzinárodné právo je dnes právom skupiny mocných štátov vedených Amerikou a každý, kto sa proti nim stavia, porušuje „medzinárodné právo“. Na uvedenom základe tvrdiť, že Rusko porušuje medzinárodné právo je nedorozumením, pretože v dnešnom svete toto právo nemá účinnú silu, lebo tu niet subjektu, ktorý by ho chránil a vynucoval. Faktom ale je, že Rusko porušuje dnešné všeobecné právo nastolené vo svete Amerikou a jej spojencami.
 

Spory je potrebné riešiť mierovou cestou

Niektoré strany, napríklad nemecká Die Linke alebo európske hnutie DiEM25 zdôrazňujú, že riešiť spory medzi štátmi vojnou je dnes neprípustné, a preto je nutné hľadať mierové formy riešenia. Z hľadiska ľavice je to iste správny názor, ale v istom zmysle prehliada nutnú podmienku mierového riešenia sporov a tou je súhlas všetkých zainteresovaných strán s mierovým riešením sporov.

V prípade sporu medzi Ruskom, USA a Severoatlantickým paktom to nebolo Rusko, ktoré odmietalo diplomatickú cestu riešenia bezpečnostných sporov. Rusko tridsať rokov viedlo diplomatické rokovania s USA a NATO a výsledok bol ten, že NATO svojou aktivitou rozširovania sa k ruským hraniciam len zvyšovalo bezpečnostnú hrozbu Ruska. Posledný návrh na diplomatické riešenie predložený Ruskom v decembri 2021 bol rázne odmietnutý ako zo strany USA, tak aj paktom NATO.

To isté sa týka aj sporu kyjevskej vlády a republík DNR a LNR, kde Rusko osem rokov podporovalo diplomatické riešenie konfliktu prostredníctvom Minských dohôd, ktoré predpokladali, že DNR a LNR ostanú súčasťou Ukrajiny. Vlády Ukrajiny osem rokov namiesto plnenia týchto dohôd viedli občiansku vojnu proti obyvateľom týchto republík a fakticky pripravovali konečné vojenské riešenie konfliktu.

Na základe uvedených faktov to nie je Rusko, ktoré odmietlo mierové rozhovory, ale pre ich odmietnutie druhou stranou bolo nútené pristúpiť k vojenskej obhajobe svojich záujmov. Ak by Rusko k danému kroku nepristúpilo a neustále by sa snažilo o mierové riešenie, ktoré však druhá strana odmieta, zákonite by to viedlo len k ďalšiemu zhoršovaniu bezpečnostnej situácie Ruska, t. j. bezpečnosti občanov Ruska, ako aj k zhoršovaniu života obyvateľov DNR a LNR. A preto odmietanie ruskej vojenskej operácie z titulu, že to odporuje princípu mierového riešenia je fakticky odmietaním uznať nutnosť plynúcu z reality súčasného sveta.
 

Vojenská operácie na Ukrajine je prejavom ruského imperializmu

Medzi ľavicovými stranami dnes prevláda zhoda v tom, že súčasný konflikt je prejavom rozporov medzi kapitalistickými mocnosťami. Rozdiely sa začínajú objavovať v jeho konkretizácii či aplikácii na ukrajinský prípad.

Pomerne rozšíreným názorom ľavice, ktorá odmieta vojenskú operáciu, je tvrdenie, že operácia je prejavom ruského imperializmu, teda snahy podriadiť si slabšie štáty svojim ekonomicko-politickým záujmom. Napríklad v stanovisku výkonného výboru Štvrtej internacionály sa konštatuje, že „Invázia na Ukrajinu je prejavom veľkoruského šovinizmu a imperialistickej politiky“. V podobnom duchu sa vyjadruje aj spoločné stanovisko skupín medzinárodnej komunistickej ľavice k vojne na Ukrajine uverejnené na webe International Communist Current ako aj Komunistická strana Veľkej Británie. V rovnakom  duchu sa vyjadruje napríklad aj Peter Weiss, predseda bývalej strany SDĽ. 

Ľavicové strany, ktoré akceptujú vojenskú operáciu na Ukrajine, aplikujú tézu o rozporoch kapitalistického sveta na ukrajinský konflikt iným spôsobom. Od strán odmietajúcich vojenskú operáciu sa odlišujú najmä tým, že súčasnú štruktúru kapitalistického sveta vnímajú nie abstraktne, ale v konkrétnych súvislostiach. Znamená to, že hoci v dnešnom svete všeobecne dominuje kapitalizmus, tak jeho hlavnou imperialistickou silou, ktorá si podriaďuje veľkú časť sveta svojim ekonomickým, vojenským, politickým ako aj kultúrnym záujmom a za žiadnych okolností sa nechce vzdať svojho dominantného postavenia. sú Spojené štáty americké. Je to politika USA, ktorá v dnešných podmienkach v plnej miere napĺňa podmienky imperialistickej sily, a túto svoju imperialistickú politiku uplatňuje proti Rusku už od čias rozpadu ZSSR. Kapitalistický systém v dnešnej podobe nie je systémom vzájomne nezávislých a suverénnych buržoáznych štátov, ale imperialistickým systémom, v ktorom si Spojené štáty americké na základe svojej ekonomickej, politickej a vojenskej sily podriadili veľkú časť kapitalistického sveta.

Ukrajina po prevrate na Majdane v roku 2014, nastúpila politiku aktívneho presadzovania záujmov amerického imperializmu a jeho spojencov proti Rusku, podnecovanou a podporovanou západnými mocnosťami politicky, materiálne aj vojensky. A tak bolo len otázkou času, kedy sa Ukrajina stane miestom otvorenej konfrontácie záujmov amerického imperializmu a záujmov Ruska. Preto viaceré ľavicové stanoviská napriek tomu, že odsudzujú vojenskú operáciu, chápu, že súčasný konflikt na Ukrajine nie je dôsledkom „imperialistickej politiky“ Ruska voči Ukrajine, ktorú by si Rusko chcelo podriadiť, ale dôsledkom konfliktu ruských a amerických záujmov, ktoré sa v dôsledku rôznych okolností dostali do priamej konfrontácie na území Ukrajiny.

Z uvedeného hľadiska obviňovanie Ruska z imperialistickej politiky nie je presvedčivé. Snaha Ruska o obranu svojich ekonomických, politických, vojenských ako ak aj kultúrnych záujmov dlhodobo atakovaných americkým imperializmom a jeho spojencami sa v postojoch časti ľavice neoprávnene premieňa na politiku imperializmu, teda na politiku zameranú na podriadenie si Ukrajiny.
 

Prečo Komunistická strana Ruskej federácie podporila vojenskú operáciu na Ukrajine

Stanovisko, že vojenská operácia Ruska nie je prejavom jeho imperialistickej politiky, ale prejavom obrany oprávnených záujmov Ruského štátu však nedáva priamu odpoveď na otázku, prečo Komunistická strana Ruskej federácie podporila vojenskú operáciu na Ukrajine.

Súdiac podľa viacerých stanovísk ľavicových strán by politické strany zastupujúce záujmy robotníckej triedy či pracujúcich nemali podporovať „národné“ záujmy kapitalistického štátu. Ľavicové strany sa v danom prípade opierajú o rôzne interpretácie známej Marxovej tézy obsiahnutej v Komunistickom manifeste, kde sa zdôrazňuje, že „Robotníci nemajú vlasť“. Buržoázny štát, v ktorom robotníci žijú nie je ich vlasťou, ale skôr macochou. Je vlasťou súkromných vlastníkov a následne aj národný záujem buržoázneho štátu, ktorý reprezentuje záujem buržoáznej triedy nie je identický s „národným“ záujmom pracujúcich.

V explicitnej podobe sa uvedený názor objavuje v stanovisku ICFI, (The International Committee of Fourth International, ICFI je relatívne samostatnou súčasťou Štvrtej internacionály a aj jeho stanovisko sa významne odlišuje od stanoviska Výkonného výboru Štvrtej internacionály) kde sa cituje časť textu z práce L. Trockého, War and the Fourth International: „Socialista“, ktorý obhajuje národnú obranu, je maloburžoázny reakcionár a slúži upadajúcemu kapitalizmu. Nezaväzovať sa národnému štátu v čase vojny a sledovať nie mapu vojny, ale mapu triedneho boja, je možné len pre stranu, ktorá už v čase mieru vyhlásila národnému štátu nezmieriteľnú vojnu.“ Ešte jednoznačnejšie sa vyjadruje Internacionalist Communist Tendecy, ktorej postoj veľmi presne vyjadruje heslo „NO WAR but the CLASS WAR (Žiadna vojna, ale triedna vojna).

Zo stanoviska Komunistickej strany RF je možné explicitne vyčítať, že ich podpora je odpoveďou na agresívnu politiku USA, ktorá prostredníctvom NATO ako aj podriadením si Ukrajiny svojim záujmom vytvorila kritickú bezpečnostnú hrozbu pre Rusko. Ak nazrieme do textu J. Belova, ktorý sa snaží o teoretické zdôvodnenie stanoviska ruských komunistov О спецоперации на Украине. И не только , zistíme, že strana si je plne vedomá nielen buržoáznej povahy ich štátu so silnými pozíciami oligarchov, ale si plne uvedomuje aj to, že to budú v prvom rade otcovia a synovia robotníckej triedy, a nie buržoázie, ktorí budú musieť obetovať svoje životy vo vojne na Ukrajine, rovnako sú si vedomí toho, že to bude opäť pracujúca trieda, ktorá bude musieť niesť na svojich pleciach ťažké bremeno odvetných ekonomických sankcií a napriek tomu podporili vojenskú operáciu na Ukrajine.

Otázkou je, prečo ruskí komunisti podporujú buržoázny národný záujem v protiklade k názorom mnohých ľavicových strán. Domnievam sa, že rozhodujúcu úlohu tu zohráva fakt, že dnešné Rusko sa tak či onak stále opiera o 74 rokov budovania sovietskej spoločnosti, pričom boj s fašizmom zohráva v jej dejinách nezmazateľnú stopu. Pre ruských komunistov dnešné Rusko, napriek svojej tridsaťročnej ceste ku kapitalizmu je ešte stále aj ich vlasťou, rovnako ako aj pre veľkú časť ruského národa. Veď podstatná časť materiálneho a duchovného bohatstva bola vybudovaná sovietskou spoločnosťou a nie je bezmenným kapitálom. Známy príbeh sedemdesiatročnej Anny Ivanovny z Charkovskej oblasti, ktorá v domnení, že vojaci, ktorí prichádzajú, sú ruskí vojaci, ich víta sovietskou zástavou sa stal nie len hitom internetu, ale súčasne ukazuje na stále existujúce korene sovietskeho patriotizmu.

Podpora ruských komunistov vojenskej operácii sa opiera nielen o „sovietsky patriotizmus“, ktorý nie je ochotný odovzdať materiálne bohatstvo Ruska patriace ruskému ľudu do rúk zahraničných síl, ale opiera sa aj o stále živý odpor k fašizmu. Na Ukrajine sa po štátnom prevrate obnova banderizmu postupne fakticky stala súčasťou štátnej politiky Ukrajiny. Ideológia banderovcov spolu s pravicovým nacionalizmom zameraným na pestovanie nenávisti k Rusom sa šírila nielen v kultúre a výchove, ale nadobudla silné pozície predovšetkým v armáde a silových zložkách Ukrajiny. Neonacistický oddiel Azov, ktorého príslušníci sa v našich a západných médiách oslavujú ako hrdinovia z Mariupolu, je nesporne určitým vrcholom neonacistického hnutia na Ukrajine.

V Európskej únii ako aj u nás hnutie neonacistov na Ukrajine (rovnako ako neonacisti v pobaltských krajinách) je značne bagatelizovanou otázkou. Tejto bagatelizácii nacizmu zodpovedá dlhodobá politika EÚ, ktorá sa rôznymi spôsobmi snaží znehodnocovať víťazstvo Červenej armády nad fašizmom, politika, ktorú nám nečakane pripomenula Čaputová tým, že bývalých ľudákov vyznamenala štátnym vyznamenaním. Jej snaha ospravedlniť svoj čin ako aj snaha prešetriť, ako k tomu mohlo prísť, nemôže zakryť prostý fakt, že v tej miere, v akej sa pre nás stáva Rusko nepriateľom číslo jeden, sa všetko, čo je proti nemu, považuje za pozitívne bez ohľadu na to, či ide o fašistov alebo nie. Komisia na posudzovanie návrhov na vyznamenanie iste vymenovaná prezidentkou sa jednoducho riadila touto dnes všeobecne presadzovanou politikou a tak jej navrhla vyznamenať ľudákov, veď aj oni bojovali proti Rusom. Okrem toho aj sama prezidentka zľahčuje ukrajinský neonacizmus a dokonca pozdrav banderovcov „Sláva Ukrajine“ sama oficiálne šíri do verejnosti.

So zľahčovaním ukrajinského neonacizmu sa však stretávame aj na strane ľavice. Nie je to tak dávno, čo P. Weiss zakladateľ SDĽ, v diskusnej relácii „Mier a bezpečnosť na východnej hranici EÚ, pohľad zľava“ tvrdil, že problém neonacistov na Ukrajine je „imidžový problém“, ktorý sa zneužíva na diskreditáciu Ukrajiny. Takže upálenie 47 ruských obyvateľov Odesy, zločin, ktorý nebol dodnes riadne vyšetrený a o ktorý sa nezaujíma ani EÚ, ako aj zločiny oddielu Azov, ktorých sa dopustil v čase tzv. antiteroristickej operácie na Donecku ako aj počas ôsmich rokov svojho pôsobenia na východe Ukrajiny, je „imidžový problém“ Ukrajiny.

Marxova téza, že „Robotníci nemajú vlasť“, sa vzťahuje na buržoázne štáty, ale pre buržoázne štáty, ktoré prešli v minulom storočí obdobím socializmu to v plnej miere nemôže platiť, pretože mnoho v oblasti materiálnej ako aj duchovnej kultúry je stále dedičstvom našej socialistickej éry. U nás to potvrdzujú aj rôzne sociologické prieskumy, ktoré ukazujú na stále živé spomienky na obdobie socializmu, ktoré pomáha udržiavať aj samotný kapitalizmus v tej miere, v akej sa zhoršujú životné podmienky pracujúcich.

Na záver k otázke súhlasu ruských komunistov s vojenskou operáciou je potrebné zdôrazniť, že ich súhlas má podmienenú povahu. Dokumentuje to ich politický návrh „Двадцать неотложных мер для преображения России“, ktorý požaduje, aby na zhoršujúce sa sociálno-ekonomické podmienky pracujúcich, spôsobené narastajúcim sporom medzi Ruskom a USA vláda reagovala systémovými zmenami, ktoré by smerovali k väčšej sociálnej spravodlivosti. Nejde o revolučný program premeny Ruska, ale o program „ľavicového patriotizmu“, ktorý okrem iného požaduje zníženie vplyvu zahraničného kapitálu na rozvoj Ruska, posilnenie domácej ekonomiky ako aj posilnenie sociálneho postavenia pracujúcich. V pozadí uvedeného programu je samozrejme predpoklad, že ak bude chcieť ruská vláda dôsledne naplniť program demilitarizácie a denacifikácie Ukrajiny, bude sa musieť doma opierať o podporu pracujúcich a politických strán bojujúcich za ich záujmy, ale tú si môže udržať, len ak bude robiť reálne kroky na zlepšenie ich sociálnej situácie.

Ruskí komunisti tak svojím spôsobom neprestávajú byť politickým protivníkom súčasnej buržoáznej vlády napriek ich podpore vojenskej operácie. Súhlasia nielen s „vojnou“, ale aktívne vedú aj „triednu vojnu“.
 

Putin je zodpovedný za vojnový konflikt na Ukrajine

V stanoviskách ľavice, ktoré odmietajú vojenský zásah Ruska na Ukrajine sa stretávame so široko akceptovanou tézou, že za napadnutie Ukrajiny je zodpovedný Putin. Je to stanovisko, s ktorým je možné sa stretnúť nielen medzi slovenskými ľavičiarmi, ale uvedený názor je široko akceptovaný aj medzi zahraničnou ľavicou.

Pri skúmaní daného názoru ma ako ľavičiara od počiatku prekvapovala zhoda tohto stanoviska so stanoviskom šíreným zo strany USA, Severoatlantickou alianciou, tak napríklad aj Čaputovou, ktorá po tom, ako OSN odsúdilo vojenský zásah na Ukrajine, konštatovala: „Globálne spoločenstvo má jasno v tom, kto vojnu začal a rozumie dôvodom, prečo ju musí čo najskôr ukončiť.“ Téza o zodpovednosti Putina za vojnový konflikt je pre pravicu veľmi výhodná, pretože jej umožňuje skryť vlastnú zodpovednosť za uvedený konflikt.

Konštatovanie Putinovej zodpovednosti na strane ľavice je dôsledkom jej odmietania Marxovej metódy historického materializmu. Neopiera sa o celkovú spoločenskú súvislosť, ktorá podmieňuje konanie každého človeka, ale v danom prípade vytrháva konanie človeka zo spoločenských súvislostí a premieňa ho na konanie izolovaného indivídua, opierajúceho sa výlučne o svoju vôľu.

Okrem toho dané stanovisko sa často dostáva do konfliktu s inými tvrdeniami, ktoré sú súčasťou celkového textu o Putinovej zodpovednosti. Vnútorný rozpor spočíva v tom, že súčasťou ľavicových stanovísk je takmer vždy aj odkaz na negatívnu úlohu rozširovania NATO, ktoré má v danej kríze svoj podiel, ale v závere sa negatívny podiel NATO na vojenskej operácii už neobjavuje a ako jediný zodpovedný tu ostáva len Putin či ruská vláda. Znamená to, že vyvodený záver nezodpovedá premisám, z ktorých bol urobený.

Vyššie naznačený rozpor nadobudol temer extrémnu podobu v ľavicovom stanovisku Medzinárodného výboru Štvrtej Internacionály, v ktorom sa na jednej strane explicitne konštatuje, že „Toto je vojna, ktorú US a NATO chceli, rozohrali, pripravili a podnietili“ a napriek tomu sa v závere tvrdí, že ani snaha US a NATO rozpútať vojnu neospravedlňuje rozhodnutie ruskej vlády.

Argument o Putinovej zodpovednosti za vojenský konflikt sa tak zjavne opiera o metódu vyčlenenia Putina z existujúcich ekonomicko-politických a vojenských súvislostí, v ktorých vykonáva svoju funkciu. Putinove rozhodnutie o začatí vojenskej operácie sa na základe jeho teoretického vyčlenenia z reálnych súvislostí javí ako jeho osobné rozhodnutie, ktoré závisí len od jeho vôle. Putin je, obrazne povedané, „vyzlečený“ z politickej funkcie a jeho rozhodnutie je premenené na jeho čisto osobné rozhodnutie. Uvedený postup odhliada nielen od ekonomických, politických a vojenských súvislostí, ale aj od dynamiky a zákonitej nutnosti ich pohybu. Reálny tlak aktivít USA a ich spojencov, ktorým je funkcia ruského prezidenta vystavená v dôsledku jeho povinnosti brániť záujmy štátu a ktorá má rozhodujúci vplyv na jeho rozhodnutia, je tu v podstate anulovaný.

Obviňovanie Putina, že je zodpovedný za vojenský konflikt, neberie do úvahy ani to, že Rusko sa snažilo svoje bezpečnostné záujmy dlhodobo riešiť diplomatickou cestou, cestou vzájomnej dohody rovnako, ako sa osem rokov snažilo mierovou cestou riešiť konflikt na východnej Ukrajine prostredníctvom Minských dohôd, ktoré nepredpokladali pričlenenie DNR a LNR k Rusku. K vojenskému riešeniu Rusko pristúpilo až po ráznom odmietnutí USA a NATO riešiť bezpečnostné požiadavky Ruska dohodou a odmietnutí Ukrajiny plniť Minské dohody.

Putin nenesie ako jediný zodpovednosť za vojenský konflikt na Ukrajine. Kto ďalší nesie na svojich pleciach zodpovednosť za konflikt, je všeobecne známe. Otázkou je, kto nesie rozhodujúcu zodpovednosť za konflikt. Argument tzv. prvého výstrelu nedáva odpoveď ani na povahu konfliktu a už vôbec nedáva odpoveď na otázku skutočných príčin daného konfliktu. „Prvý výstrel“ nie je príčinou konfliktu, ale len impulzom, ktorý uvoľňuje pohyb síl stojacich v danom konflikte proti sebe a násilím smerujúcim k vyriešeniu konfliktu. Objektívne dostupné fakty ukazujú jasne na pravdivosť tvrdenia ICFI, že to boli USA a NATO, ktoré konflikt chceli, pripravili a podnietili.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984