Kyjevské návštevy a nová „koalícia ochotných“...

Počet zobrazení: 2351

Chýba už iba jeden muž v bohatom zozname návštevníkov Kyjeva. Nie je ním nik iný než Joe Biden, americký prezident a vraj stále aj najmocnejší muž sveta. Prečo zatiaľ zostal doma? /Že by ho manželka Jill na takú nebezpečnú cestu nechcela pustiť?/. Ale veď letieť nedobytným lietadlom Air Force One, ktoré je chránené aj proti možnému raketovému útoku a z jeho paluby môže ako najvyšší veliteľ rozpútať akýkoľvek útok proti akejkoľvek neposlušnej krajine, v tom problém byť nemôže. Lenže ak by do Kyjeva zavítal, mohlo by to znamenať dve veci: buď ešte ďalšie zvýšenie podpory kyjevskej vláde alebo symbolické vyhlásenie víťazstva Ukrajiny nad Ruskom. /Treba dodať, že Biden nie je v Kyjeve neznámou osobou. Mesto navštívil ako viceprezident niekoľko ráz a v roku 2015, teda rok po zvrhnutí prezidenta Viktora Janukovyča, a to nielen za pomoci amerických dolárov, predniesol v tamojšom parlamente vraj „oslnivý prejav“, no v podtexte išlo vlastne o tvrdý útok voči Rusku... A navyše v Kyjeve sa neskôr objavil jeho syn Hunter, aby v plynovo-ropnej spoločnosti Burisma zarobil peknú sumu. Ale vtedy bol prezidentom známy oligarcha Petro Porošenko/.

To prvé, teda mohutná podpora Kyjevu, sa pravdaže deje: veď proti Rusku sa teraz spojilo štyridsať štátov sveta a dá sa hovoriť o novej tzv. koalícii ochotných./V čase amerického útoku na Irak sa hovorilo  takejto koalícii 32 štátov vrátane Slovenska, keď George Bush junior zavelil k masívnemu k útoku na Irak na základe falošného obvinenia Husajna z vlastníctva zbraní hromadného ničenia/.

Teraz sa koalícia zložená z tridsiatich štátov NATO plus desiatich, ktoré pribehli Severoatlantickému paktu na pomoc, pokúša o niečo podobné: vytlačiť Rusko zo zabratých ukrajinských území s väčšinovým ruským obyvateľstvom, ktoré si za vlády Kyjeva prežilo svoje, ale o tom sa vtedajšia západná propaganda akosi nezmieňovala...

Ale aj tak ide o dosť podstatný rozdiel.

Kým vo vojne proti Iraku išlo aj o tzv. „regime change“, teda zmenu režimu, v prípade Ruska ako úhlavného nepriateľa USA a celého Západu, možno trochu s výnimkou Nemecka, sa tento projekt zatiaľ v tichosti umlčal, alebo odkladá. Všetko je možné. A tak sa pozorovatelia medzinárodnej scény mohli dozvedieť, a pred časom to zdôraznil aj sám Biden vo Varšave, že v prípade Ruska nejde o zmenu režimu, aj keď dodal, že nechápe, prečo je ten muž v Kremli ešte stále pri moci...

austin_zelensky_blinken.jpg
Foto: U.S. Department of State / Flickr

Zatiaľ najjasnejšie vyložil karty na stôl minister obrany Lloyd Austin počas nedávnej spoločnej návštevy Kyjeva s ministrom zahraničia Antonym Blinkenom, na snímke hore s Volodymyrom Zelenským. Austin dostal noty určite priamo od prezidenta Bidena v spolupráci s  Blinkenom a jeho úradu, ktorý ako taký len realizuje prezidentovu politiku, no k nej má čo povedať predovšetkým riaditeľ tajnej služby CIA. Teraz je ním bývalý diplomat a ešte predtým veľvyslanec USA v Moskve William Burns. Už vo chvíli, keď sa oznámilo , že novým šéfom tajnej služby sa stane bývalý veľvyslanec USA v Rusku, výber bol zrejmý. Minulosť šéfov tajnej služby nám totiž veľa napovie. V prípade Burnsa to bolo takmer na sto percent jasné a jeho schvaľovanie v Kongrese bolo iba formalitou. No povedzte, kto mohol byť lepším kandidátom než Burns, ktorý roky pôsobil v Moskve, vie po rusky, stretával sa s Rusmi, aj so samotným Putinom, možno, že tiež videl do jeho hlbokej duše, ako to svojho času vyhlasoval George Bush junior. Byť veľvyslancom v Rusku bolo najlepšou kvalifikáciou stať sa šéfom CIA.

Bol to jasný signál, komu sa bude venovať najviac pozornosti, teda Rusku. Ale bolo dosť prekvapujúce, že práve Burns už ako riaditeľ CIA navštívil Moskvu a rokoval s tajomníkom ruskej Rady bezpečnosti Nikolajom Petruševom, no ani to „nepomohlo“, aby sa Moskva o pár týždňov neskôr neodhodlala na  ozbrojený zásah proti Ukrajine.

Ale, a to si treba pamätať: americký veľvyslanec v Moskve sa stal riaditeľom CIA. Teda, dal sa zreteľne predvídať absolútne hlavný cieľ americkej zahraničnej politiky. A tak nebolo jasné, že práve tento muž, teda Burns, chýbal na nedávnej návšteve v Kyjeve. Bol by významne posilnil dvojicu Blinken – Austin. /Ak do niektorej krajiny zavíta takáto trojica... minister zahraničia, minister obrany a riaditeľ tajnej služby, tak to už ide naozaj do tuhého/.

Ale  klávesnica na počítači naraz na chvíľu postála: ak by bol v delegácii aj riaditeľ CIA, to by sa mohlo všelijako vysvetľovať. /Pravdaže, on tam napokon aj byť mohol, len v najprísnejšom utajení a na tajných rokovaniach s prezidentom Volodymyrom Zelenskym sa mohol na chvíľu ukázať.../

Ktovie.

Ak by sa však ukázal na dennom svetle, ako dvaja spomínaní, dalo by sa z toho veľmi veľa vyčítať. Aj keď si môžeme byť na sto percent istí, že slová, ktoré predniesol Llyod Austin na tlačovej konferencii odobril riaditeľ CIA.

Veď takáto veta.

„Cieľom USA je oslabiť Rusko tak, aby v budúcnosti už nemalo kapacitu na podobný útok, aký vo februári začalo voči Ukrajine.“

Najskôr mohol vzniknúť dojem, že ide o nejakú absolut vodku, teda o akúsi úplne novú americkú koncepciu voči Rusku. Stačí sa však obzrieť do minulosti a zistíme, že táto tzv. nová politika na oslabenie Ruska má svoje korene v celých dejinách americkej zahraničnej politiky krátko od druhej svetovej vojny, v ktorej obe krajiny fungovali ako spojenci vo vojne proti nemeckému nacizmu.

Takže Mr. Lloyd nepovedal v Kyjeve nič nové. Ak si vetu rozoberieme a sústredíme sa na jej prvú polovicu, tak americký koncept vyznieva úplne jasne. Cieľom USA je oslabiť Rusko, a či by sa na to použila ako zámienka najmä jeho terajšia intervencia na Ukrajine alebo nie, podstata zostáva rovnaká. Od konca druhej svetovej vojny a hneď v začiatkoch vojny studenej bolo cieľom americkej politiky oslabiť vtedajší Sovietsky zväz a s ním aj celé spoločenstvo socialistických štátov vrátane Československa. Treba uznať, že plán sa naplno vydaril.

Žijeme predsa v inej realite.

Ale ešte k Austinovej vete o oslabení Ruska. Teda nič nového pod slnkom a tento koncept sa tiahne dejinami US zahraničnej politiky.

Joe Biden krátko po víťazstve v prezidentských voľbách predstavil svoj projekt zahraničnej politiky. Chcel sa sústrediť najmä na tri body: obnovenie postavenia NATO, ktoré bolo podľa jeho slov za prezidenta Trumpa oslabené. Potom stiahnutie US vojsk po dvadsiatich rokoch neúspešného boja s Talibanom z Afganistanu. A  efektívnejšie reagovať na vzmáhajúce sa postavenie Číny.

To mali byť tri priority jeho prezidentovania v oblasti zahraničnej politiky.

S Moskvou chcel mať predvídateľné vzťahy, aj keď v rozhovore pre televíznu stanicu CBC vyhlásil, že Rusko zostáva pre USA najväčšou bezpečnostnou hrozbou. Ešte počas jeho stretnutia s Vladimírom Putinom v Ženeve sa zdalo, že sa napäté vzťahy medzi oboma krajiny akosi „utrasú“ a pôjdu regulovateľnou cestou. Krátko potom sa však prezident „blysol“ výrokom v televízii ABC, keď na otázku moderátora, či si o Putinovi myslí, že je „killerom“, teda zabijakom, odpovedal, že áno. Nasledovali ďalšie vyhlásenia podobného druhu, ktoré Biden napokon vyšperkoval počas návštevy v Poľsku, keď ruské vojská boli už na území Ukrajiny, že nechápe prečo je ten „chlapík“, teda Putin, v Moskve ešte stále pri moci... Aj keď potom jeho hovorkyňa výrok miernila a dodala, že išlo v podstate o akési prerieknutie, teraz s odstupom krátkeho času sa zdá, že Biden znovu vytiahol „starú“ koncepciu ,ktorú Američania použili v Afganistane, v Iraku, v Líbyi, /v Sýrii im to nevyšlo/, teda, že americké vedenie a osobne sám prezident si v podstate želajú v Moskve „regime change“, teda zmenu režimu.

Je možné, že Putina „špeciálna vojenská operácia“ dosť oslabila /možno, že sa nám to iba zdá/, lenže ak k tomu pridáme vetu, ktorú predniesol pred novinármi v Kyjeve Lloyd Austin, že cieľom US politiky je oslabenie Ruska, tak nám mozaika pred očami pekne krásne do seba zapadne.

Joe Biden sa teda zatiaľ do Kyjeva nechystá, lebo ukrajinská vojenská výhra nad ruskými vojakmi je viac či menej zbožným želaním, i keď kyjevská armáda je posilnená dodávkami nových zbraní aj od „koalície ochotných“, no prezident by do Kyjeva vstúpil zrejme až v prípade ukrajinského víťazstva...

Ale to by sa už začala písať iná kapitola...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984