Z veľkonočnej Bratislavy priamo do plynovej komory (I.)

S Ľudovítom Sabadošom o poslednom transporte politických väzňov do Mauthausenu
Počet zobrazení: 1968

V SLOVE sme sa niekoľkokrát venovali prvému transportu politických väzňov z Bratislavy do Mauthausenu. Konvoj nákladných áut so Slovákmi rozstrieľalo 19. februára 1945 pri Melku spojenecké letectvo. Mylne si mysleli, že ide o presun vojsk. Zo Slovenska potom vypravili do tohto koncentračného tábora v Hornom Rakúsku štyri vlakové súpravy. O osude posledného transportu, ktorý nacisti vyslali opäť z Bratislavy, však médiá dosiaľ prinášali iba lakonickú vetu, že všetkých povraždili ihneď po príchode Mauthausenu a že sa nezachovali ani ich zoznam. Ľudovít Sabadoš mal medzi obeťami strýka Valéra Kubániho, a tak sa po odchode do dôchodku sám pustil do bádania. Znie to neuveriteľne, ale za 77 rokov sa nik z historikov o túto tému serióznejšie nezaujímal!

ludovit_sabados_s_tetou_a_strykom_v_bratislave_2.jpgĽudovít Sabadoš prišiel na svet 19. júna 1937 v matkinom rodisku Gáň pri Seredi. S rodičmi však býval v susednej dedine Kajal, odkiaľ pochádzal jeho otec, tiež Ľudovít. Tá Prvou viedenskou arbitrážou pripadla Maďarsku, hoci tam žilo aj veľa Slovákov. Na jeseň 1940 musel otec napriek tomu, že mal slovenské občianstvo, narukovať do Horthyovej armády, čakala ho cesta na východný front. Matka Margita mala podstúpiť vážnu operáciu, a tak poprosila sestru Alžbetu, vydatú na Valéra Kubániho, aby trojročného synčeka zobrala k sebe. To sa aj udialo za dramatických okolností pri nelegálnom prekročení hraníc.

Ľudovít Sabadoš s tetou a strýkom v Bratislave.

Ľudovít teda vyrastal v Bratislave u manželov Kubániovcov, ktorých považoval za svojich druhých rodičov. „Mal som dve mamy a dvoch otcov,“ spomína si. Aj po tragickej smrti strýka Valéra býval po vojne u tety v Avione. Po absolvovaní chemickej priemyslovku a základnej vojenskej služby vyštudoval dôstojnícku školu a pracoval vo Výskumnom ústave inžinierskych stavieb. Celý život si popri zamestnaní na ministerstvách stavebníctva a kultúry dopĺňal vzdelanie, v roku 1987 získal titul Vedecko-technický pracovník.

Začiatkom 70. rokov si postavil v Rači rodinný dom, v ktorom dochoval svojich „prvých“ rodičov, tetu Alžbetu i krstnú – ďalšiu matkinu sestru Helenu, ktorá pôsobila v SNP ako zdravotná sestra. Po novembri 1989 Ľudovít Sabadoš súkromne podnikal až do nástupu do dôchodku v roku 2014. Dnes býva v Devínskej Novej Vsi. Na priečelie svojej vilky namontoval pamätnú tabuľu venovanú Valérovi Kubánimu.

valer_kubani_2.jpgValér Vlastimil Kubáni sa narodil 23. marca 1913 na Myjave do starej evanjelickej učiteľskej rodiny, ktorej korene siahajú do Slovenských, dnes Horných Zahorian v okrese Rimavská Sobota. Jeho predkami boli národný buditeľ Samuel Kubáni a jeho syn Ľudovít, priekopník realizmu a historického románu v našej literatúre. Matka bola zase prostredníctvom banskobystrickej intelektuálnej rodiny Malinovcov spriaznená s významným účastníkom protifašistického odboja, brigádnym generálom Jánom Imrom.

Po absolvovaní do výchovného ústavu v Modre Valér pracoval v Bratislave ako odborný učiteľ, no naďalej sa venoval aj volejbalu a atletike, v roku 1940 sa stal reprezentantom Slovenska vo vrhu guľou. Po vypuknutí vojny ho aktivovali do armády. Pôsobil na ministerstve obrany, kde sa zapojil do ilegálnej činnosti.

 

 

+++

Po potlačení Povstania sa začalo v Bratislave masívne zatýkanie účastníkov ilegálneho protifašistického hnutia. Medzi nimi aj vášho strýka, ktorého ste považovali za svojho druhého otca. Ako naňho gestapo prišlo?

Valér Kubáni sa na ministerstve národnej obrany zapojil do činnosti ilegálnej vojenskej skupiny. Na jej čele stáli náčelník generálneho štábu plk. Ján Krnáč a plk. Viliam Talský. Bol o tom prinajmenšom informovaný minister obrany generál Ferdinand Čatloš. Chystali vojenské prevzatie moci a súčasne podporovali prípravu celonárodného Povstania. To síce neviem doložiť, no prepojenie tejto skupiny na iné odbojová zložky áno. Napríklad na známu Flóru, vedenú Květoslavou Viestovou, manželkou brata povstaleckého generála Rudolfa Viesta – Dušana, na Všesloviansku protinacistickú skupinu, Justíciu či ilegálnu skupinu Blumentál.

Po vypuknutí SNP sa niekoľkí, vrátane strýka, chceli na ňom osobne zúčastniť. No dostal sa len do Zlatých Moraviec. Vzhľadom na prebiehajúce boje bolo pokračovanie jeho cesty už nemožné. Tak sa vrátil do Bratislavy, no aj po vytlačení Povstania do hôr významným spôsobom materiálne podporoval partizánov. V tom mu pomáhala aj moja teta Alžbeta, priateľmi nazývaná Boženka. Pamätám sa, ako k nám do poldruhaizbovom byte v Avione chodili na noc-dve cudzí muži. Boli to rozliční ilegálni pracovníci či zbehlíci zo zajateckých táborov. Z nich Srbi si na uja po vojne spomenuli, v denníku Čas uverejnili ďakovný list. Netušili, že už nie je nažive. Teta často chodievala s odkazmi kade-tade a mňa brávala so sebou, aby bola nenápadnejšia.

ludovit_sabados_2.jpg

Ľudovít Sabadoš.

Ako to bolo s tou rozsiahlou raziou?

Do konca roku 1944 zodpovedalo za zatýkanie a väznenie v Justičnom paláci v Bratislave vtedajšie ministerstvo pravosúdia pod vedením Štefana Tisu, vzdialenejšieho príbuzného prezidenta, ktorý bol súčasne predsedom vlády. Začiatkom nového roka schválil plnú právomoc na gestapo a situácia sa zhoršila. Zatýkanie rozbehli po tom, čo sa nacisti dostali do Čatlošovho trezoru, kde našli kompromitujúce dokumenty. Generál Čatloš bol vtedy už v Sovietskom zväze.

Strýka zradili jeho najbližší kolegovia, poznám ich mená. Dávali mu za vinu všetko možné i nemožné. Aj prepad muničného skladu v Trnave alebo to, že počúval zahraničné rozhlasové vysielanie, čo mal vlastne v náplni práce. Sledoval priebeh povstaleckých bojov a spolu s inými dôležitými informáciami ich odovzdával domácemu odboju. Medzi udavačmi sa objavil aj jeden vrcholový športovec, s ktorým mali nevybavené účty z predchádzajúceho obdobia.

Aktivista Flóry JUDr. Karol Vagač, hlavný prokurátor slovenského pravosúdia, protestoval u Štefana Tisu, že by bolo podľa platného práva v rozpore so suverenitou slovenského štátu odovzdať Nemcom politických väzňov, z ktorých navyše väčšina ešte nebola odsúdená. Premiér však zareagoval: „Vyserte sa na suverenitu! Robte, čo vám prikáže gestapo!

Podobné stanovisko zaujal Čatlošov následník, minister obrany Štefan Haššík, k prevedeniu dôstojníkov spod slovenskej vojenskej prokuratúry pod kuratelu gestapákov. Tí z pomsty zatkli Vagačovho brata Júliusa, úradníka v Slovenskej národnej banke. Tiež ho zaradili do druhého bratislavského transportu.

Karol Vagač sa zachránil tým, že potom, ako odbojári oslobodili z nitrianskej väzníce komunistických funkcionárov Viliama Širokého a Júliusa Ďuriša, spolu s dr. Júliusom Viktorym a Antonom Kostolanským začiatkom februára 1945 ušiel z Justičného paláca. To vohnalo Nemcov do nepríčetnosti. Údajne sa pripravoval útek všetkých žalárovaných v Bratislave, no Široký rozhodol, že takú akciu treba odložiť o dva-tri dni. To sa stalo pre mnohých osudné... Inak, o Kostolanskom, ktorý sa po vojne stal riaditeľom bratislavskej tlačiarne Pravdy a Rudého práva, sa tvrdí, že udal ostatných ôsmich tlačiarov, ktorí vydávali ilegálnu komunistickú tlač a boli väzňami tohto osudného transportu.

Po Kubániho prišli esesáci ráno 5. februára 1945. Ako vyzeralo jeho zatknutie?

Strýko zastával funkciu veliteľa hlásnej služby Leonard 2, v rámci ktorej na kopcoch Malých Karpát rozmiestnili pozorovacie hlásky. Jedna z nich stála až do začiatku 90. rokov na okraji Horského parku. Strážili aj strategický železničný tunel pri Pražskej ulici. Mali za úlohu hlásiť smer letu spojeneckého letectva a vydávať náletové poplachy, ktoré od leta 1943 bývali čoraz častejšie.

Veliteľstvo sídlilo v kasárňach na Uršulínskej ulici, dnes táto budova slúži ako gymnázium. Keď tam vtrhlo gestapo, službukonajúci na bráne stihol telefonicky varovať strýka v kancelárii na poschodí. Ten duchaplne zavolal domov tete, ktorá ihneď schovala dve nelegálne držané pištole pod hromadu zemiakov v špajzi. Mne okolo krku prehodila pás nábojov a navliekla mi modrý námornícky kabátik. To už gestapo búchalo na dvere. Mohlo byť deväť hodín ráno. Zahnali nás do kuchyne a zamerali sa na obývačku. Hľadali do štvrtej poobede, no neviem, čo našli. V pamäti sa mi utkvela krutosť, ktorá z gestapákov vyžarovala. V ten deň som dospel o niekoľko rokov.

Vášho strýka na štyri týždne zavreli vo väznici Justičného paláca. Mohla sa teta s ním vtedy stretnúť?

Kdeže, no chodieval som s ňou do jedného činžiaka na Šoltésovej ulici, na druhé poschodie. Odtiaľ bol výhľad na dvor, kde mali väzni každé ráno rozcvičku. Existovala akási regulácia medzi rodinami, aby sme tam neboli naraz všetci, čo by bývalo podozrivé. Teta ma brávala aj k vysokému múru Hurbanovských kasární v slepej uličke oproti Dvom levom, teraz je to Dobrovského ulica. Tam sme do dohodnutej pivnice odkladali civilné oblečenie pre zbehov z blízkych kasární a likvidovali odložené rovnošaty, čo umožňovalo ľahší spôsob zapojenia do SNP. Pokiaľ ide o strýka, občas preberala jeho zakrvavenú bielizeň. Neklamný dôkaz, že ho pri výsluchoch bili. Tak sme mu vymenili aj uniformu, v ktorej ho zatkli, za civilné šaty.

Ujo tetu prostredníctvom lístočka požiadal, aby mu priniesla Kralickú Bibliu s venovaním od jeho mamy. Bola v nej pečiatka s ujovým menom a adresou, preto nám ju po vojne jeden z oslobodených väzňov doniesol. Vraj ju strýko držal aj v plynovej komore. Zrejme mu to nejaký pobožný Nemec povolil. Doteraz ju prechovávam ako to najcennejšie, čo mi po ňom zostalo.

Boli ste pri Justičnom paláci na Bielu sobotu 31. marca, keď odtiaľ deportovali politických väzňov. Ako si spomínate na tú atmosféru?

Dotknuté rodiny dostali pred veľkonočnými sviatkami echo, že väzňov budú v sobotu podvečer transportovať. Pred zadným vchodom Justičného paláca na Chorvátskej ulici sa zišlo množstvo ľudí. Mal som vtedy iba šesť rokov, no pamätám si na rastúce napätie. Boli sme už v operačnom pásme Červenej armády, sovietske stíhačky lietali nad Bratislavou. Ešte sa nebombardovalo, no boje o hlavné mesto boli na spadnutie. Sovietske predsunuté hliadky sa blížili k okrajovým štvrtiam Bratislavy.

Esesáci začali väzňov „ládovať“ do dvoch nákladiakov. Tí si navzájom pomáhali pri nastupovaní. Pokúšali sme sa im hodiť balíčky na cestu. Nemci chceli proti ľuďom tvrdo zasiahnuť, no moc neuspeli, bolo nás tam veľa. Všetko však prebehlo veľmi rýchlo. Tam som uja videl naposledy. Ešte sme síce s tetou bežali na železničnú stanicu, no esesáci pred ňou vytvoril koridor a ďalej nás nepustili.

Dodatočne ste sa však dozvedeli, ako to tam vyzeralo, nie?

Áno, na hlavnú stanicu ich zobrali zozadu cez Jaskov rad, kde bola bránička vedúca k úplne poslednej koľaji číslo 22. Tam pristavili súpravu s jedným z dvoch pancierovaných vlakov, ktoré mali pôvodne brániť Bratislavu, aj s dvoma dobytčákmi pre politických väzňov. Pripojili k nim osobné vozne, ktoré postupne naplnili utekajúce nemecké rodiny a ľudácki prominenti. Vlak sa pohol až pred polnocou. Keď však vošiel do tunela, Sovieti začali okolie bombardovať. „Hrdinovia“ gestapáci sa rozutekali. Keby to väzni vedeli, možno by sa pokúsili o hromadný útek. Keby...

Vlak sa vrátil na stanicu, opäť k nemu dajaké vagóny pridali. Až po polnoci, teda 1. apríla, na Veľkonočnú nedeľu, sa pohol na západ. Išlo o jednu z posledných súprav, ktorá stihli prejsť cez Červený most na Železnej Studienke a tri mosty v okolí Devínskej Novej Vsi. Potom ich Nemci všetky vyhodili do povetria.

Tušili ste, že strýka vezú do koncentračného tábora tak ako iné transporty s politickými delikventami?

O nijakých predchádzajúcich transportoch sme nemali ani potuchy. Ani od železničiarov sme sa nič nedozvedeli, hoci to dobre vedeli, však mali rozpis, vlak smeroval na Viedeň.

mautthausen_hlavne_nadvorie_s_barkmi_fotografia_po_druhej_svetovej_vojne_2.jpg

Mauthausen, hlavné nádvorie s barakmi, snímka z obdobia po II. svetovej vojne.

Takže sa dostali do Viedne?

Nie, cez Devínsku Novú Ves a rieku Moravu prišli ráno do Gänsendorfu. Tam vlakvedúcemu oznámili, že železničný zvršok smerom na rakúsku metropolu je poškodený, preto sa musela celá súprava obrátiť. Chvíľu to trvalo. Väzňom tam dali pitnú vodu a do každého vagóna jednu štangľu salámy pochybnej kvality, zrejme z konského mäsa a otrúb. Skúšal som, aké salámy sa vtedy v ríši vyrábali, a zistil som, že na jedného pasažiera vyšli tri krúžky! Doteraz je mi záhadou, ako si ju rozdelili, lebo ostré nože pri sebe určite nemohli mať.

Vlak teda nasmerovali na sever a vari cez most pri Záhorskej Vsi sa vrátil na Slovensko...

Podľa zápisov celkovo štyrikrát prekročil hranice medzi Slovenskom a treťou ríšou, resp. protektorátom. Za Brodským opäť prešiel Moravu a cez Lanžhot dorazil v popoludňajších hodinách do Břeclavi.

Tam gestapo z dobytčieho vagóna vytiahlo päť osôb. Prečo práve ich?

Na to nik nemá odpoveď. Išlo o významné osobnosti: výtvarníka a publicistu Štefana Bednára, dve sestry povstaleckého generála Rudolfa Viesta – Annu Hrušovskú a Oľgu Kraftovú aj s manželom, profesorom Ferdinandom Kraftom, a o Viestovho švagra Jozefa Tomeška, kníhkupcu zo Zvolena. Ktovie, možno Nemci uvažovali, že ich vymenia za svojich v zajatí. Uväznili ich v Kounických kolejích v Brne. Napokon sa všetci piati dočkali oslobodenia. Ako jediní z transportu...

Ostatní pokračovali cez Znojmo a Jihlavu do Českých Budějovíc. Tam sa hlásili až 4. apríla. Z Bratislavy, ktorú akurát v ten deň oslobodila Červená armáda, to bolo vyše 260 kilometrov. Prečo im to trvalo tak dlho?

Pravdepodobne cestovali iba v noci, lebo sa nachádzali v operačných pásmach leteckých síl Červenej armády aj západných Spojencov. Strýkovi sa podarilo z Budějovíc poslať prostredníctvom neznámeho Čecha malý „ťahák, v ktorom píše, že spojenecké lietadlá rozbombardovali tamojšiu stanicu a poškodili železničné spojenie na Dolné Dvořiště. Z toho mi vypláva, že sa deportovaní vydali na stokilometrový pochod do Ríše, dnes Rakúska.

Vysilení po strastiplnej ceste urobili každý deň maximálne 25 kilometrov. Ak ich dovtedy registrovali 120, tak sa im „stratilo“ sedem osôb. Podľa esesáckych sprievodcov, zväčša karpatských Nemcov, sa nik nepokúsil o útek. Jednoducho tých, čo nevládali, nemilosrdne odbachli. Do Mauthausenu dorazilo podvečer 7. apríla 113 väzňov.

Kto všetko bol medzi nimi?

Väzni z predchádzajúcich transportov podávali po vojne kusé a rozporuplné informácie. Napríklad doktor Sergej Panov z Holíča, ktorý pracoval v dezinfekčnom komande, tvrdil, že prišli už začiatkom februára. Kapitán Rudolf Hrach videl, ako vyčerpaní prichádzajú, viacerých poznal ako spoluväzňov z Justičného paláca. Podľa neho však dorazili peši z Viedne. Ľudí z druhého bratislavského transportu nepustili esesáci k ostatným, vzápätí ich zlikvidovali. Potom sa spustili reči typu jedna baba povedala... Vychádza mi, že tam bolo 83 Slovákov, ich mená sa postupne spresňovali. Zvyšných 30 tvorili najmä občania Sovietskeho zväzu a dvaja Francúzi.

pamatna_tabula_pri_hlavnej_brane_mauthausenu_venovana_ceskym_a_slovenskym_obetiam_nemeckeho_nacizmu_2.jpg

Pamätná tabuľa pri hlavnej bráne Mauthausenu, venovaná českým a slovenským obetiam nemeckého nacizmu.

Na rozdiel od prvého transportu v tomto boli aj ženy. Koľko ste ich napočítali?

Sedem. Okrem spomínaných dvoch Viestových sestier, ktoré sa zachránili vďaka vysadnutiu v Břeclavi, jedna česká parašutistka (meno sa nepodarilo dohľadať) a štyri dievčatá zo ZSSR. Žiaľ, neviem, ako sa volali. Vyvinul som veľké úsilie, aby som do tohto vniesol viac svetla, no relevantné dokumenty chýbajú. Aj keď mi vyšiel v ústrety inštitút Mauthausen Memorial, Veľvyslanectvo Ruskej federácie v Bratislave, aj archívy bezpečnostných služieb a vojenstva v Prahe a Paríži, nezistil som to.

Zostavil som pracovný zoznam 27 sovietskych občanov, ktorých v tých dňoch zavraždili v Mauthausene, no nedokážem určiť, kto z nich patril do bratislavského transportu. Zistil som aj mená štyroch Francúzov, no v „našom“ transporte boli iba dvaja. Vzápätí rovnakým spôsobom – Cyklónom B – zlikvidovali nacisti transport KL 3, vypravený 7. apríla z Brna. Aj po nich zostali len hromady popola, ktoré v kovových sudoch vyviezli na skládku.

(Pokračovanie)

Foto: Martin Krno a archív Ľudovíta Sabadoša.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984