Reklama
Reklama

Spor o slovenské dejiny

Počet zobrazení: 15330

V atmosfére narastajúcej hystérie, paranoje a udavačstva, ktorá môže byť potenciálne veľmi nebezpečná, sa vyhrocuje aj dávny spor historikov. Tentoraz však nemá iba ideologickú podobu boja „čechoslovakistov“ s „nacionalistami“, ale prerastá do praktík denunciantstva, ktoré ohrozujú nezávislosť a slobodu vedeckého bádania.

Istý Miroslav Lacko poslal list dekanovi Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, v ktorom ho vyzýva, aby okamžite odvolal z funkcie vedúceho Katedry slovenských dejín profesora Martina Homzu. Hlavný dôvod vás posadí. Za vinu sa mu kladie, že je signatárom otvoreného listu poslancom NR SR proti vojenskej zmluve s USA, ktorý je vraj „v priamom rozpore so štátnymi záujmami Slovenskej republiky“. Keďže som iniciátorom tohto dokumentu, pripomínam, že ho podpísali viacerí profesori dotyčnej univerzity ako Etela Farkašová, Emil Višňovský, Jozef Lysý alebo František Gahér, ktorý je dokonca bývalým rektorom UK. List podpísali aj bývalý podpredseda Ústavného súdu SR Eduard Barány, emeritný sudca Ústavného súdu SR Ján Drgonec či viceprezidentka Konfederácie odborových zväzov SR Monika Uhlerová. Ďalej medzi signatármi nájdete popredných hercov Máriu Kráľovičovú a Juraja Sarvaša, významných umelcov, ako je hudobný skladateľ Vladimír Godár či výtvarník Ivan Popovič, známych spisovateľov, ako je Jozef Banáš či Gabriela Rothmayerová atď.

rekonstrukcia_slovenskych_dejin.jpgHovoriť o týchto osobnostiach ako o „popredných šíriteľoch ruskej propagandy a predstaviteľoch dezinformačnej scény“ môže len absolútne nekultúrny človek, ktorý dotyčným nesiaha po päty. V neposlednom rade ide o brutálny zásah do ľudských práv profesora Homzu, ktorý, samozrejme, môže zaujímať občianske postoje, aké v demokratickej spoločnosti uzná za vhodné. Lacko vo svojom osobnom zúfalstve zachádza tak ďaleko, že zo všeobecnej obľúbenosti Martina Homzu medzi študentmi usudzuje, že ich svojimi politickými názormi indoktrinuje, čo je skutočne smiešne. Napokon, jeden z jeho argumentov na odvolanie vedúceho katedry je aj to, že napísal „pozitívny posudok na ideologický manifest politika Eduarda Chmelára“, čím má na mysli moju odbornú monografiu Rekonštrukcia slovenských dejín, ktorá sa stala v uplynulom roku jednou z najpredávanejších kníh na Slovensku. Takéto osočovanie si už naozaj vyprosím. Na rozdiel od tohto pána som riadne habilitovaným docentom slovenských dejín s vyše 25-ročnou vedeckou aktivitou v odbore. Ozrejmime si preto skutočný dôvod tohto vskutku nízkeho správania: Miroslav Lacko sa v roku 2019 neúspešne uchádzal o zamestnanie na dotyčnej fakulte a zatrpkol z toho. To je celé.

 

Konflikt, ktorý trvá celé storočie

Na tomto príklade chcem však vysvetliť dôsledky vážnejšieho a zásadnejšieho sporu, ako sú nejaké osobné animozity. Ten konflikt trvá prakticky už celé storočie. V roku 1923 prepukol na Slovensku spor, ktorý vyvolala kniha českého historika Václava Chaloupeckého Staré Slovensko. Profesor Chaloupecký bol najväčšou autoritou spomedzi historikov na medzivojnovom Slovensku. Sám tvrdil, že jeho hlavnou motiváciou príchodu do Bratislavy bolo rozvíjať historiografiu Slovenska a túto snahu mu nemožno uprieť. Napokon, jeho Středověké listy ze Slovenska (1937) sú dodnes hodnotné, sám z nich čerpám a som rád, že sú ozdobou mojej knižnice. Problémom bolo, že nedostatok slovenských historikov tak trochu zneužíval. Profesor Matúš Kučera (ktorý si ho však nemohol pamätať) tvrdil, že učil v podstate české dejiny a na konci prednášky povedal obľúbenú formulku „i taky tak bylo na Slovensku“.

Chaloupecký dokázateľne bagatelizoval a skresľoval význam slovenských udalostí. V spomínanej knihe z roku 1923 tvrdil, že stredné a severné Slovensko bolo až do 13. storočia neosídlené a zaľudnilo sa až neskôr pod vplyvom niekoľkých kolonizačných vĺn. Proti tejto téze sa postavil mladý slovenský historik Daniel Rapant, ktorý jeho mylné názory postupne vyvracal. Vlastne, neboli len mylné, ale aj lživé, pretože Chaloupecký dokázateľne ignoroval niektoré písomné pramene a neskôr aj množiace sa archeologické dôkazy. Ešte väčší spor sa rozhorel medzi ním a Milanom Hodžom. Začalo sa to zdanlivo banálnou pletkou, keď Hodža trval na tom, aby sa Pavol Jozef Šafárik písal v slovenskom prepise, a nie Pavel Šafařík, čo sa Chaloupeckého dotklo. Konflikt vyvrcholil po vydaní Chaloupeckého práce Martinská deklarace a její politické osudy (1928), v ktorej sa absolútne škandalóznym spôsobom vyjadril o dovtedy najvýznamnejšom politickom vystúpení Slovákov, že nemá nijaký význam a Slováci majú len minimálnu kultúru. To Hodža ako priamy účastník martinského zhromaždenia a signatár Deklarácie Slovenskej národnej rady nemohol strpieť a na slávnostiach v Martine v auguste 1928 ho verejne napadol.

So závermi Václava Chaloupeckého, ktorý vnímal české a slovenské dejiny ako jeden celok, nemôžem súhlasiť, musím však vyjadriť uznanie najmä za to, čo dokázal za prvé tri roky svojho pôsobenia na Slovensku. Predovšetkým v jeho spornej práci Staré Slovensko nachádzam pozoruhodný cieľ, s ktorým som písal aj svoju knihu Rekonštrukcia slovenských dejín: „...ukázati a dokázati existenci Slovenska, jakožto zvláštní individuality geografické a historické." Problém tohto prístupu spočíval v tom, že sa usiloval dokázať individuálnosť slovenského vývoja od maďarského, zároveň však v rozpore s historickou realitou konštruoval našu závislosť na českom prostredí až do podoby fikcie o „československej kultúre“. Proti tomuto výkladu sa postavila generácia slovenských historikov na čele s Danielom Rapantom.

 

Snaha o „zaľudnenie“ slovenských dejín

Pokračovateľom tejto línie bola generácia okolo profesora Marsinu, ktorá sa usilovala „zaľudniť slovenské dejiny“. Neviem, kto je pôvodným autorom tohto výroku, ja som ho po prvýkrát počul od profesora Matúša Kučeru. Ako študent som jeho prednášky hltal, vedel vykladať slovenské dejiny nesmierne pútavo ako rozprávky – neskôr som však zistil, že to rozprávky do istej miery boli a Kučera si najmä v závere svojho pôsobenia nerobil prílišné starosti s faktami. Marsina patril spolu s ním do skupiny 30 slovenských historikov, ktorí obhajovali používanie termínu „starí Slováci“. Na rozdiel od Kučeru alebo niektorých neoľudáckych historikov sa však nikdy neuchyľoval k mystifikácii, Marsina bol vždy vedecky presný a všetko mal podložené. On sám však tento termín používal skôr – už v osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď ešte Kučera v duchu čechoslovakistickej koncepcie hovoril o Veľkej Morave ako o „prvom spoločnom štáte Čechov a Slovákov“, Marsina písal o starých Slovákoch. Pomáhal mu v tom aj významný maďarský historik Jenő Szűcs (o ktorého práce sa opieram aj ja), ktorý tvrdil, že ak sa má používať termín „starí Maďari“ musí sa hovoriť aj o „starých Slovákoch“. Tieto pojmy však historiografia neprijala.

Laik by mal vedieť, že súčasná obec historikov je (podobne ako spisovatelia, umelci a rôzne iné profesijné skupiny) ostro rozdelená a spolitizovaná. Nedávno zosnulý profesor Marsina mal veľmi jasné, vyargumentované názory, s ktorými som nie vždy súhlasil, ale politizácii sa na rozdiel od extrémov v oboch skupinách striktne vyhýbal. Vždy ho však trápilo, že Slováci majú v porovnaní s Poliakmi, Maďarmi alebo Čechmi najnižšie národné vedomie a napriek tomu sú často paušálne označovaní za nacionalistov. Vždy mu záležalo na hľadaní hlbšieho zmyslu slovenských dejín, trval však na tom, že to musí byť proces a vypestovaná tradícia.

V tomto smere sa cítim byť pokračovateľom tejto línie filozofie slovenských dejín. Odmietam extrémny nacionalizmus, pretože obhajoba vojnových zločincov, odmietanie najslávnejšieho a najhrdinskejšieho činu našej histórie (SNP) a odpojenie od spoločných všeľudských hodnôt nie je vlastenectvo, ale fašizmus. No rovnako odmietam aj vykorenený nihilizmus, vyznačujúci sa bagatelizovaním všetkého slovenského, ktorý je len druhou stranou mince toho istého komplexu. Je naozaj smutné, že po takmer sto rokoch, keď veľký slovenský štátnik Milan Hodža obraňoval štátoprávny význam Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918, ktorý je rovnocenný a pre nás dôležitejší ako vyhlásenie Národného výboru česko-slovenského z 28. októbra toho istého roka v Prahe – zvíťazila v politike Dostálova čechoslovakistická koncepcia a NR SR povýšila české udalosti nad slovenský podiel na vzniku republiky do podoby absurdnej oslavy štátneho sviatku zaniknutého štátu. Ešte stále nemáme elementárnu úctu k vlastným dejinám. Pri práci na knihe Rekonštrukcia slovenských dejín som sa stretával so šokujúcou ignoranciou podielu slovenského etnika na histórii Uhorského kráľovstva či zásluhách Slovákov na budovaní habsburskej monarchie. Ešte stále si musíme obhájiť svoju účasť na európskych dejinách, pretože úbohá nie je iba nacionalistická úzkoprsosť, ale aj malomeštiacke ignorantstvo, ktoré zaslepene poklonkuje nadnárodnej moci, ale nie je schopné vybadať náš špecifický prínos k civilizácii.

 

Nejde o vedecký spor, ale o zlomyseľnosť a žiarlivosť

Tento spor sa v plnej miere obnovil v uplynulom roku, keď sa časť historickej obce ostro ohradila voči mojej novej knihe ešte predtým, ako ju vôbec čítali. Monografia Rekonštrukcia slovenských dejín mapuje formovanie slovenskej identity pred vznikom národného hnutia, teda dosť zanedbanú kapitolu našej histórie, preto ma zarazil ten zúrivý odpor. Na jeho čele nestáli nejaké vedecké kapacity, ale pre mňa neznáma slovenská archeologička, žijúca dlhodobo v Prahe, Hana Chorvátová. Táto pani tvrdila, že som si všetko vymyslel a že Slovensko vraj založil Masaryk... Nemusíte čítať moju knihu s množstvom pramenných odkazov a poznámok, aby ste pochopili, že táto pani rozpráva také nezmysly, že by mala vrátiť diplom. Preto ma neprekvapilo, keď tá istá osoba zaútočila v časopise .týždeň na novú knihu Martina Homzu Murices Novae a obvinila ho z „nacionalistického výkladu dejín“. Jej článok som si pozorne prečítal, ale niekoho, kto tvrdí, že Nitrianske kniežatstvo nemuselo existovať, nemôžem brať vážne. Navyše, žánrovú inováciu knihy na rozdiel od Hany Chorvátovej vítam, lebo umožňuje to, čo v slovenskej historiografii dlhodobo absentuje – premýšľanie a dialóg o našich dejinách. Tú knihu nemôžete čítať ako dogmatický inkvizítor, ktorý v nej hľadá chyby, ale ako človek s otvorenou mysľou, ktorý v nej nachádza nové podnety. Po tejto stránke je vskutku priekopnícka, svieža a vôbec mi neprekáža, že s viacerými závermi autora nesúhlasím.

S profesorom Homzom sa okrem toho rozchádzam v pohľade na niektoré stránky moderných dejín, najmä s jeho hodnotením ľudákov. Ale ako náš najvýznamnejší odborník na stredoveké dejiny je nespochybniteľnou kapacitou, na rozdiel od Hany Chorvátovej, ktorá sa snaží históriu politicky znásilňovať. Musím konštatovať, že kým spory Václava Chaloupeckého s Danielom Rapantom alebo Dušana Kováča s Richardom Marsinom mali nejakú vedeckú úroveň, dnes ide o veľmi nízke až malicherné hádky. Snažím sa pochopiť, v čom to väzí. Jeden z najvýznamnejších historikov 20. storočia Ľubomír Lipták sa mi raz na obede v prestávke vedeckej konferencie zdôveril, aké obrovské problémy mal s tým, aby ho slovenská historická obec akceptovala – hoci mal za sebou významné práce, stále ho brali tak, že je absolventom žurnalistiky v Prahe, nie vyštudovaným historikom. No ani absolvovanie histórie vám nemuselo zaručiť uznanie. Náš najúspešnejší autor historických kníh Pavel Dvořák sa mi neraz sťažoval, že ho akademici medzi seba nikdy neprijali, pretože „úspech sa neodpúšťa“. Čiastočne som to zažil sám – keď sa predalo 10 000 výtlačkov mojej monografie a narazil som na diskusiu liberálnych historikov, ktorí sa komerčným úspechom mojej knihy pokúšali spochybniť jej obsah.

Povedzme si to na rovinu – slovenskí historici sú nezdravo žiarliví. Držia sa svojich vžitých dogiem často z iracionálnych dôvodov a brzdia tak napredovanie výskumu v mnohých oblastiach. Kým malichernosť ako ľudská slabosť sa dá tolerovať, nemali by sme akceptovať vytrácanie vzájomnej úcty a profesionálneho rešpektu z odboru, a už vôbec by sme nemali znášať zlomyseľnosť. A tá sa vkráda do našej historiografie čoraz nebezpečnejším spôsobom.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama