Pokusy, omyly a ľudia
V súčasnosti je v niektorých societách na pretrase inovovaný zákon o vysokých školách, ktorý, ako sú mnohí učitelia a študenti presvedčení, sa dotkne veľkého počtu vysokých škôl, ale aj veľkého počtu pedagógov a študentov. Zámer je podľa nich jednoznačný: nastavením nových – najmä pre mnohé vysoké školy iného ako TECHNICKÉHO zamerania likvidačných – kritérií na akreditáciu fakúlt, a teda škôl, znížiť počet vysokých škôl na Slovensku na mieru únosnú na rozmery našej malej krajiny. Zámer nie neracionálny. Podaktorí z nás sa ešte dobre pamätáme, ako sme bili na poplach, keď na Slovensku vznikali stále nové a nové vysoké školy, takže nejakú malo pomaly každé okresné mesto. Darmo odborníci z existujúcich škôl s aspoň akým-takým (aj medzinárodným) kreditom bili na poplach a žiadali, aby sa financie nalievané do nových škôl nevídaných mien zato len so slovne inovovanými študijnými programami využili na skvalitnenie podmienok a štúdia na existujúcich univerzitách a vysokých školách. V lepšom prípade ich nikto nebral do úvahy, v horšom ich obvinili z obáv z konkurencie. A tak máme škôl ako maku. Napokon ich počet potichu ocenili aj mnohí pôvodne protestujúci pedagógovia. Nové školy im totiž dali nové miesta, čím si zvýšili príjmy, a mnohým dali aj mimoriadne profesúry – aby im mohli robiť garantov odborov. Spokojní boli aj rodičia. Vysoké školy kúsok od bydliska ich detí znížili náklady na štúdium. A ne-protestovali ani študenti. Najmä potom, keď sa aj u nás zaviedla novinka odkukaná zo zahraničia umožňujúca získať titul za tri roky – bakalárske štúdium. Aj keď rovnako ako mnohé iné odkukané novinky, zavedená bez aplikovania na naše pomery. Navyše s ignorovaním faktu, že to, čo je náplňou bakalárskeho štúdia v zahraničí, u nás viac či menej zabezpečovali stredné odborné školy. A to naše bakalárske štúdium, bez ohľadu na to, že ukončené záverečnými skúškami, bez úprav študijných programov neposkytne to, čo bakalárske štúdium poskytnúť má. Napriek tomu sa uchádzači o štúdium na nové vysoké školy len tak hrnuli a školy aj vzhľadom na existenčné podmienky, a teda podliehanie trhovým mechanizmom prijímali hocikoho, aj bez výberu. A prepad pokračoval. Ako mi totiž povedal jeden vysokoškolský učiteľ, zákony trhu nútia školy, aby robili také bakalárske programy, na ktorých by aj stále slabší a horší študenti vydržali. Inými slovami, ak chcú, aby ich škola (tie so značným historickým renomé nevynímajúc) nezmizla vďaka nezáujmu študentov vzdelávať sa z povrchu zemského, ustavične znižujú latku náročnosti. A tak sa stane, že študent na prírodovedeckej fakulte nevie dosadiť do vzorca, či je pyšný na to, že nerozumie termínom, ktoré mal ovládať prinajmenšom v druhom ročníku strednej školy. Až priveľkému percentu študentov sa nechce učiť a v škole sú len „uprataní“, prípadne presvedčení, že ju „nejako“ ukončia aj bez práce na sebe. A popri internom štúdiu z nich pracuje také veľké percento na plný úväzok, až sa natíska otázka – ako kvalitne sa učia... Otázka, či potrebujeme práve takto pripravených „odborníkov“ je azda zbytočná. Žiaľ, ako sa u nás bez rozmyslu pod rôznymi zámienkami povoľoval vznik ďalších a ďalších vysokých škôl (zväčša však s tými istými vyučujúcimi, ktorí učili na už existujúcich školách), rovnakým spôsobom sa, ako sa zdá, bude ich počet likvidovať. Väčšina učiteľov všetkých tých škôl, ktorí majú profesúru, takže môžu byť garantmi odborov (a bez toho tie odbory nemajú nárok na existenciu), totiž presiahla povolenú hranicu, keď ešte môžu učiť. A primnohí noví nemajú vzhľadom na poddimenzovanosť učiteľského stavu podmienky na to, aby si mohli zvyšovať kvalifikáciu. Nielen profesúra, ale aj kvalifikácia nižších kalibrov je teda pre nich v nedohľadne. Jeden kedysi nádejný doktorand, ktorý na renomovanej vysokej škole robí približne tri ďalšie zamestnania, mi na otázku, či mu na napísanie práce a prípravu na skúšku škola nemôže poskytnúť študijné voľno odpovedal: A kto by za mňa učil, veď už teraz nás tých pár, čo sme to vydržali, ledva pokrýva všetko, čo treba. Ak chce ich odbor získať akreditáciu, musí on aj všetci ostatní namiesto sústredenia na pedagogickú a vedeckú činnosť viesť papierovú vojnu, ktorá má akreditačnú komisiu presvedčiť o ich práve na existenciu. Pritom komisia je iba poradný, nie rozhodovací orgán, takže škola môže mať utrum, aj napriek jej priaznivému hodnoteniu. Vedomie, že aj na Slovensku by počet (a najmä kvalita) vysokých škôl mohol byť primeraný (á) počtu obyvateľov, je celkom uľavujúce. Ale iba za predpokladu, že rozhodnutie o tom, ktoré školy a prečo zostanú, sa nebude, ako mnohé iné rozhodnutia pri reformách, robiť mechanicky. Teda bez zmapovania existujúceho stavu, bez prípravy modelových situácií, aby sa VOPRED vedelo, ako zasiahnu tých, ktorých sa dotknú, bez aspoň hypotetického zhodnotenia dôsledkov. A že ak toto všetko bude naplnené, sa bude robiť naozaj nestranne a nestranícky, naozaj len a len s ohľadom na prospech zvýšenia kvality vzdelania mladých ľudí. Je jasné, že to bude znamenať pritvrdenie kritérií. Ale ak sa vytvorili plošne a ak sa ani pri ich uplatňovaní neprihliadalo na špecifiká jednotlivých škôl (z najvyšších miest údajne zaznelo, že sa o svoju existenciu má triasť aj Univerzita Komenského), hrozí, že aj pri tomto pokuse budú ako laboratórne zvieratá znova slúžiť ľudia.V súčasnosti je v niektorých societách na pretrase inovovaný zákon o vysokých školách, ktorý, ako sú mnohí učitelia a študenti presvedčení, sa dotkne počtu vysokých škôl aj počtu pedagógov a študentov. Zámer je podľa nich jednoznačný: nastavením nových – najmä pre mnohé vysoké školy iného ako TECHNICKÉHO zamerania likvidačných – kritérií na akreditáciu fakúlt, a teda škôl, znížiť počet vysokých škôl na Slovensku na mieru únosnú na rozmery našej malej krajiny. Zámer nie neracionálny. Podaktorí z nás sa ešte dobre pamätáme, ako sme bili na poplach, keď na Slovensku vznikali stále nové a nové vysoké školy, takže nejakú malo pomaly každé okresné mesto. Darmo odborníci z existujúcich škôl s aspoň akým-takým (aj medzinárodným) kreditom bili na poplach a žiadali, aby sa financie nalievané do nových škôl nevídaných mien zato len so slovne inovovanými študijnými programami využili na skvalitnenie podmienok a štúdia na existujúcich univerzitách a vysokých školách. V lepšom prípade ich nikto nebral do úvahy, v horšom ich obvinili z obáv z konkurencie. A tak máme škôl ako maku. Napokon ich počet potichu ocenili aj mnohí pôvodne protestujúci pedagógovia. Nové školy im totiž dali nové miesta, čím si zvýšili príjmy, a mnohým dali aj mimoriadne profesúry – aby im mohli robiť garantov odborov. Spokojní boli aj rodičia. Vysoké školy kúsok od bydliska ich detí znížili náklady na štúdium. A ne-protestovali ani študenti. Najmä potom, keď sa aj u nás zaviedla novinka odkukaná zo zahraničia umožňujúca získať titul za tri roky – bakalárske štúdium. Aj keď rovnako ako mnohé iné odkukané novinky, zavedená bez aplikovania na naše pomery. Navyše s ignorovaním faktu, že to, čo je náplňou bakalárskeho štúdia v zahraničí, u nás viac či menej zabezpečovali stredné odborné školy. A to naše bakalárske štúdium, bez ohľadu na to, že ukončené záverečnými skúškami, bez úprav študijných programov neposkytne to, čo bakalárske štúdium poskytnúť má. Napriek tomu sa uchádzači o štúdium na nové vysoké školy len tak hrnuli a školy aj vzhľadom na existenčné podmienky, a teda podliehanie trhovým mechanizmom prijímali hocikoho, aj bez výberu. A prepad pokračoval. Ako mi totiž povedal jeden vysokoškolský učiteľ, zákony trhu nútia školy, aby robili také bakalárske programy, na ktorých by aj stále slabší a horší študenti vydržali. Inými slovami, ak chcú, aby ich škola (tie so značným historickým renomé nevynímajúc) nezmizla vďaka nezáujmu študentov vzdelávať sa z povrchu zemského, ustavične znižujú latku náročnosti. A tak sa stane, že študent na prírodovedeckej fakulte nevie dosadiť do vzorca, či je pyšný na to, že nerozumie termínom, ktoré mal ovládať prinajmenšom v druhom ročníku strednej školy. Až priveľkému percentu študentov sa nechce učiť a v škole sú len „uprataní“, prípadne presvedčení, že ju „nejako“ ukončia aj bez práce na sebe. A popri internom štúdiu z nich pracuje také veľké percento na plný úväzok, až sa natíska otázka – ako kvalitne sa učia... Otázka, či potrebujeme práve takto pripravených „odborníkov“ je azda zbytočná. Žiaľ, ako sa u nás bez rozmyslu pod rôznymi zámienkami povoľoval vznik ďalších a ďalších vysokých škôl (zväčša však s tými istými vyučujúcimi, ktorí učili na už existujúcich školách), rovnakým spôsobom sa, ako sa zdá, bude ich počet likvidovať. Väčšina učiteľov všetkých tých škôl, ktorí majú profesúru, takže môžu byť garantmi odborov (a bez toho tie odbory nemajú nárok na existenciu), totiž presiahla povolenú hranicu, keď ešte môžu učiť. A primnohí noví nemajú vzhľadom na poddimenzovanosť učiteľského stavu podmienky na to, aby si mohli zvyšovať kvalifikáciu. Nielen profesúra, ale aj kvalifikácia nižších kalibrov je teda pre nich v nedohľadne. Jeden kedysi nádejný doktorand, ktorý na renomovanej vysokej škole robí približne tri ďalšie zamestnania, mi na otázku, či mu na napísanie práce a prípravu na skúšku škola nemôže poskytnúť študijné voľno odpovedal: A kto by za mňa učil, veď už teraz nás tých pár, čo sme to vydržali, ledva pokrýva všetko, čo treba. Ak chce ich odbor získať akreditáciu, musí on aj všetci ostatní namiesto sústredenia na pedagogickú a vedeckú činnosť viesť papierovú vojnu, ktorá má akreditačnú komisiu presvedčiť o ich práve na existenciu. Pritom komisia je iba poradný, nie rozhodovací orgán, takže škola môže mať utrum, aj napriek jej priaznivému hodnoteniu. Vedomie, že aj na Slovensku by počet (a najmä kvalita) vysokých škôl mohol byť primeraný (á) počtu obyvateľov, je celkom uľavujúce. Ale iba za predpokladu, že rozhodnutie o tom, ktoré školy a prečo zostanú, sa nebude, ako mnohé iné rozhodnutia pri reformách, robiť mechanicky. Teda bez zmapovania existujúceho stavu, bez prípravy modelových situácií, aby sa VOPRED vedelo, ako zasiahnu tých, ktorých sa dotknú, bez aspoň hypotetického zhodnotenia dôsledkov. A že ak toto všetko bude naplnené, sa bude robiť naozaj nestranne a nestranícky, naozaj len a len s ohľadom na prospech zvýšenia kvality vzdelania mladých ľudí. Je jasné, že to bude znamenať pritvrdenie kritérií. Ale ak sa vytvorili plošne a ak sa ani pri ich uplatňovaní neprihliadalo na špecifiká jednotlivých škôl (z najvyšších miest údajne zaznelo, že sa o svoju existenciu má triasť aj Univerzita Komenského), hrozí, že aj pri tomto pokuse budú ako laboratórne zvieratá znova slúžiť ľudia.
