Reklama
Reklama

Holokaust odsudzujeme, ale nacistické reminiscencie tolerujeme

Počet zobrazení: 1614

Pri príležitosti Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu (27. január – pozn. red.) aj veľa našich politikov zverejnilo na sociálnych sieťach svoj jednoznačný postoj. Počnúc prezidentkou Čaputovou, cez premiéra Hegera, predsedu parlamentu Kollára, ministrov, poslancov Pellegriniho, Valášeka a ďalších, vyslali jasný odkaz, že tieto udalosti nesmieme zabudnúť. Minister obrany Jaroslav Naď na svojom facebookovom profile správne uviedol, že o túto tragédiu sa pričinili „dezinformácie a šírenie strachu“.

O dezinformáciách v súvislosti s týmto pamätným dňom písal vo svojom blogu v The Times of Israel aj Efraim Zuroff, významný lovec nacistov Centra Simona Wiesenthala a riaditeľ Izraelskej kancelárie strediska pre záležitosti východnej Európy. Zuroff hovorí, že samotné popieranie holokaustu je v západnej Európe už na okraji spoločnosti. Upozorňuje ale, že súčasnou výzvou je najmä prekrúcanie holokaustu najmä vo východoeurópskych, postsovietskych krajinách, kde „nové demokracie začali falošne porovnávať komunistické a nacistické režimy a popierali úlohu, ktorú zohrali v genocíde“. Podľa Zuroffa: „Skreslená verzia pripisuje prakticky všetky zločiny nemeckým a rakúskym nacistom a propaguje novinársku kačicu rovnocennosti medzi komunistickými zločinmi a nacistickými zverstvami s cieľom poukázať na utrpenie ich občanov a odvrátiť pozornosť od ich vlastných zločinov. Skutočnosť, že tento alternatívny príbeh sponzorujú, financujú a propagujú miestne vlády, ho robí ešte nebezpečnejším a ťažšie sa s ním bojuje.“ Zuroff správne poukazuje na plazivú eróziu zásadného negatívneho prístupu k nacizmu, ktorá sa prejavuje najmä v pobaltských krajinách a na Ukrajine. V týchto krajinách pod pláštikom obhajoby boja za národnú svojbytnosť dochádza k obhajovaniu spolupráce s nacistickým Nemeckom. V historickom pohľade na svoju minulosť sa v týchto krajinách aj oficiálne prezentuje existencia vojenských jednotiek, bojujúcich po boku nacistického Nemecka, len ako boj proti sovietskej nadvláde a odhliada sa od skutočnosti, že tieto národné jednotky SS boli objektívne súčasťou nacistickej vojnovej mašinérie. Uvedené procesy falšovania histórie sú ale v demokratickej Európe viac-menej ignorované a tieto nacistické reminiscencie nevyvolávajú žiadnu negatívnu oficiálnu odozvu.

Príkladom opísaného prístupu bola napríklad účasť lotyšského ministra obrany Artisa Pabriksa na bratislavskom GLOBSEC-u v roku 2020. Ten sa len pár dní pred návštevou Slovenska zúčastnil na  pietnej spomienke na hrdinov bitky u More, kde  sa podľa oficiálnej stránky Lotyšského ministerstva obrany „uskutočnila jedna z najtvrdších bitiek medzi sovietskou armádou a vojakmi lotyšskej légie, ktorí boli povolaní do nemeckej armády. Vojaci lotyšskej légie, bojujúci vo svojej krajine proti desaťnásobnej prevahe, na dva týždne zastavili postup sovietskej armády na Rigu.“ Táto akcia ale v skutočnosti nemala charakter pietnej spomienky na padlých vojakov, ale bola oslavou hrdinných lotyšských bojovníkov, príslušníkov dobrovoľníckej lotyšskej divízie SS (19. Waffen Grenadier Division der SS), ktorá v septembri 1944 dokázala pozastaviť postup Červenej armády v smere na Rigu. Vojaci lotyšskej divízie SS možno mali na prvom mieste svoju predstavu o slobodnom Lotyšsku, objektívne ale stáli na strane fašizmu. V dobe, keď na Slovensku prebiehalo Slovenské národné povstanie, oni bojovali proti Červenej armáde a pozastavili jej postup do Európy. Oslavovať to by malo byť zo slovenského pohľadu neprijateľné, ale ako sa ukazuje, nie je. Organizátor týchto osláv navštívi Slovensko, ale nikomu to nevadí a nikto sa voči tomu neohradí.

Podobné tendencie sú aj na Ukrajine, ktorá deklaruje svoj záujem o integráciu do Európy. Súčasne sa ale v jej historickej reflexii obhajujú procesy a udalosti, ktoré sú priamo proti duchu európskych hodnôt. Ukrajina si prešla dramatickým historickým vývojom a je prirodzené, že prehodnocuje veľa zaužívaných prístupov k vlastnej histórii. Často ale toto prehodnocovanie histórie stráca kritický aspekt. Ako príklad možno uviesť osobnosť Stepana Banderu, ktorý je objektívne významnou osobnosťou ukrajinských dejín a je prirodzené, že sa mu venuje veľká pozornosť. Jedna vec je ale kritické hodnotenie, ocenenie zásluh a odmietnutie negatív v jeho činnosti. Druhá vec je, že tu sa aj na oficiálnej úrovni táto osobnosť skôr adoruje, pričom jej pôsobenie má aj nepopierateľné negatívne stránky, ktoré sa dotýkali aj histórie Poľska a Československa. Podľa historika Vladimíra Vjatrovičova: „V životopise Stepana Banderu nie je nič, za čo by sa mala Ukrajina hanbiť.“ Keď toto hodnotenie osobnosti Banderu ponúka ukrajinské Centrum pre strategickú komunikáciu a informačnú bezpečnosť, ktoré pôsobí pod ministerstvom kultúry, nemali by sme byť ľahostajní.

pochod_bandera_2015.jpg

Pochod na počesť 106. výročia narodenia Stepana Banderu, Kyjev, 1. januára 2015.
Foto: Wikimedia.org

Podobne aj v prípade, keď na stránkach ukrajinského portálu Historická pravda bol v roku 2018 publikovaný článok historika Romana Ponomarenka, podľa ktorého bol vznik ukrajinskej divízie SS Halič (Galicia) „civilizačnou voľbou“ (!) a vytvorenie tejto jednotky bolo jedinou možnosťou, ako vytvoriť ukrajinský štát. Autor uvažuje, že vytvorenie národných jednotiek SS „vlastne znamenalo, že nacisti po víťazstve uznali práva týchto národov na budúcnosť.“ Nacisti tak začali považovať Ukrajincov za samostatný národ, „bojujúci na rovnakej úrovni ako všetky európske národy za spoločnú budúcnosť... a... v národných otázkach zostala zásadovosť nacistického myslenia neochvejná až do samého konca vojny.“ Takúto neuveriteľnú obhajobu nacizmu neponúka okrajové, konšpiračné médium, ale mainstreamový portál, ktorý je dcérskym projektom Ukrajinskej Pravdy. Podobných príkladov by sa našlo ďaleko viac, ale tieto sú pre našu potrebu stačia.

Neznamená to, samozrejme, že Ukrajina je fašistická krajina. Nie je. Ukrajina bojuje o svoju existenciu a podobu a hľadá svoju historickú identitu. Je ale pravdou, že na Ukrajine sa nacistické tendencie objavujú a sú tolerované. Ignorujú ich aj európske krajiny vrátane Slovenska. Skôr je preto otázkou, prečo sa k týmto negatívnym aspektom, ktoré sa týkajú aj našej histórie a sú v priamom rozpore v našou historickou tradíciou, nevyjadrujeme. Divízia SS Halič sa priamo zapojila do potlačovania SNP a my sa tvárime, že sa nás jej adorácia na Ukrajine netýka! Prečo nemôžeme našim partnerom v pobaltských krajinách, ale aj na Ukrajine dať jasne najavo, že rešpektujeme ich historické špecifiká, ako aj odlišné pohľady na mnohé udalosti, ale odmietame obhajobu nacizmu? Mali by sme sa jednoznačne vymedzovať proti glorifikácii spolupráce s fašistami, pretože to ide jednoznačne proti duchu povojnového vývoja v Európe. Je smutné, že často je táto pronacistická reminiscencia tolerovaná najmä preto, lebo je formulovaná ako protiruská, respektíve protisovietska, a to je pre niektoré kruhy to najdôležitejšie. 

Myslím si, že práve toto mal Efraim Zuroff na mysli, pretože holokaust a nacizmus sú spojené nádoby. Skutočná úcta k obetiam holokaustu sa neprejavuje statusom na facebooku, ale odmietaním nacizmu vo všetkých jeho prejavoch, aj keď to nemusí byť vždy politicky pohodlné. Takéto zásadové postoje ale u našich politikov nevidíme.  

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama