Reklama
Reklama

Politicky málo korektne, ale racionálne kriticky o politike dnešných Spojených štátov (3)

(Na podnet pripravovanej obrannej zmluvy USA - SR)
Počet zobrazení: 913

Prvá časť:
Politicky málo korektne, ale racionálne kriticky o politike dnešných Spojených štátov (1)

2. časť
Politicky málo korektne, ale racionálne kriticky o politike dnešných Spojených štátov (2)


III.

Dlhodobo sa rozpadajúca spoločnosť  sa „šírením kadejakého ohňa a síry“ len ďalej rozdeľuje

Obraz „Ameriky“ je pod vplyvom masívnej manipulatívnej propagandy pre mnoho ľudí stále príťažlivý. V realite však ide o štát, ktorý sa už dávnejšie stal obeťou ziskuchtivosti svojich nenásytných elít, ktoré ho devastujú politicky, ekonomicky, kultúrne i morálne. Sociálno-ekonomicky „rozkvitajúcou“ americkou spoločnosťou otriasla Veľká hospodárska kríza, ktorá prepukla na newyorskej burze. Aby sa takáto kríza už nezopakovala, prijali sa mnohé opatrenia, ale postupne ich sily bezohľadne idúce po zisku odbúravali. V podmienkach neoliberálnej globalizácie v 21. storočí z nich už takmer nič neplatilo, čo sa stalo aj jednou z príčin ďalšej veľkej finančno-ekonomickej krízy (systémovej, štrukturálnej) v roku 2008, ktorá sa rozšírila zase do veľkej časti sveta.

Makroekonomickým znakom USA je aj ich kolosálny štátny dlh, ktorý neustále narastá. Washington sa ho snaží eliminovať aj tým, že zneužíva postavenie dolára ako svetovej rezervnej meny. Už dávnejšie sa síce hovorí o tom, že éra dolára sa končí, ale z rôznych dôvodov to nie je také jednoduché. Napriek veľkým problémom amerických financií i hospodárstva to v blízkom čase nebude, aj keď potenciálnych zrýchľujúcich katalyzátorov tohto procesu existuje niekoľko. Čo však s tým, keď niekedy možno nadobudnúť dojem, že aj časť vedúcich predstaviteľov Európskej centrálnej banky sa viac ako krachu eura bojí krachu dolára... Na druhej strane však vidieť rastúci strach amerických ekonomických kruhov z rastu čínskej ekonomiky a z globálneho pôsobenia jüanu.

USA dobre „zarobili“ na oboch svetových vojnách. V druhej svetovej vojne (až do roku 1947) v rámci Lend-Lease (Zákona o pôžičke a prenájme) poskytli rôzny materiál celkom 38 štátom. Okolo splácania týchto záväzkov vzniklo viacero problémov. Dlh ZSSR splatila Moskva až po vzniku RF v auguste 2006, Veľká Británia tak urobila v decembri 2006. Osud splatenia čínskeho dlhu je nejasný a USA ho mohli požadovať len od Taiwanu.

Marshallov plán po druhej svetovej vojne sa stal základom ekonomického vplyvu USA na 16 štátov v Európe a Turecko. Podľa niektorých názorov sa za vznikom NATO skrýval aj záujem USA podriadiť si touto cestou štáty, ktoré dostali v jeho rámci pomoc. Z 10 zakladajúcich členských štátov paktu v Európe boli do plánu zapojené všetky.

Úpadok vplyvu „angažovaných“ USA vo svete podľa N. Chomského sa začal už potom, ako vznikla ČĽR a pokračoval v dôsledku vietnamskej vojny. Táto vojna vyvolala veľký odpor, ktorý viedol aj k určitému morálnemu zlomu v tradičnej „americkej“ spoločnosti.

Narastanie patologických prvkov v politike priniesla aféra Watergate. Doplníme, že to bol škandál, ktorý vypukol po násilnom vniknutí pracovníkov aparátu republikánskeho prezidenta R. Nixona do sídla Demokratickej strany v komplexe Watergate vo Washingtone v roku 1972. V miestnostiach mali nainštalovať odpočúvacie zariadenia, čo maskovali tak, aby to vyzeralo na prácu lupičov. Po odhalení akcie médiami sa R. Nixon dostal pod tlak a v auguste 1974 radšej odstúpil predtým, ako by sa s ním začal proces odvolávania. S politickými škandálmi sa neskôr už akoby pretrhlo vrece (asi najväčší bol Irán-Contras R. Reagana v 80. rokoch) a hovoriť o demokracii v USA, kde je klamstvo a podvod v politike bežnou záležitosťou, vyžaduje veľmi veľkú zdržanlivosť.

Na úpadku USA sa podpísal aj ich stále klesajúci podiel na svetovej ekonomike. Výrobu veľkej časti produktov, ktoré boli pred polstoročím pýchou Ameriky, v honbe za ziskom premiestnili do štátov, kde bola lacnejšia pracovná sila i suroviny. 

Úpadok USA sa zrýchlil v tomto storočí. 90. roky minulého storočia po rozpade bipolarity v medzinárodných vzťahoch sa niesli ešte v duchu falošného globálneho triumfalizmu (impertinentne a len v zátvorke doplníme, že v niečom sa podobal stavu organizmu po vypití nekvalitnej samohonky). Po nástupe G. Busha jr. do Bieleho domu, ktorý svojou politikou spôsobil aj mnohé ekonomické problémy, táto eufória postupne vyprchala a začali sa množiť rôzne spory so starými aj silnými „spojencami“.

S nevôľou sa Washington začal pozerať na viaceré aktivity EÚ a báť sa slabnúceho vzťahu niektorých štátov k NATO. V Ázii USA stratili silného „spojenca“ Pakistan a v posledných rokoch už nevedia, čo robiť s erdoganovským Tureckom.

Vlani vyvolal vlnu kritiky v radoch „spojencov“, najmä v EÚ, spôsob rýchleho odchodu – úteku USA z Afganistanu (o. i. tam zanechali veľa moderných zbraní a vojenského materiálu, ktorý sa dostal do rúk Talibanu) a jeho možné následky. Paríž sa zase rozhneval na vytvorenie paktu AUKUS, ktorý prekazil veľkú objednávku francúzskych ponoriek pre Austráliu.

Kritika sa dotýka aj pôsobenia médií hlavného prúdu, ktoré sa tiež dostávajú v dôsledku finančnej závislosti do vleku rôznych záujmových skupín, a to čo prezentujú, je často až úbohé a s informovanosťou to nesúvisí. Spôsobuje to aj honba za senzáciami, pri ktorých si niektorí novinári zo zúfalstva, že nič „neodhalili“, začínajú vymýšľať. To, ako pôsobili médiá hlavného prúdu v podmienkach kampane pred prezidentskými voľbami v roku 2020, má tiež ďaleko od novinárskej etiky. 

Podobne upadá aj výkladná skriňa americkej kultúry – filmy z Hollywoodu. Stále majú vysokú technickú a formálno-estetickú úroveň i schopnosti zaujať, ale s ich obsahom to je horšie. Nie sú už „umeleckou skratkou“ špecificky vystihujúcou realitu (česť vzácnym výnimkám), ale sa prevracajú do novodobých rozprávok, v ktorých sa americká spoločnosť i svet podávajú v deformovanom obraze. Neraz sú založené len na tom, čo skrslo v hlavách scenáristov a režisérov a zaoberajú sa sugestívne niečím, čo vôbec neexistuje, ale snažia sa to podať ako „pravé orechové“. Hoci dnes sa hollywoodska produkcia šíri viac ako v minulosti, len málokedy je ešte skutočným umením a pôsobí predovšetkým v prospech podávania neexistujúceho obrazu „Ameriky“, na ktorom majú záujem jej elity.

Je len zákonité, že zložitá americká spoločnosť sa v týchto procesoch stala mimoriadne protirečivou entitou. Nachádzajú sa v nej skupiny od náboženských tmárov, ktorí niekedy akoby žili ešte v minulých storočiach, cez širokú škálu konzervatívnych i liberálnych kruhov až po neľútostných kritikov toho, na čom USA dnes stoja. Doplníme aj existenciu sklonu Američanov súdiť sa za čokoľvek, čo má neraz úplne scestné až zvrhlé podoby. Médiá to radi rozpitvávajú, čo potom vyvoláva ďalšie pokusy napodobňovať tieto excesy.

Dlho existoval americký sen, spojený so spokojným bielym mužom vzorne sa starajúcim o svoju rodinu, ktorý časť spoločnosti skutočne zažila. 20. storočie sa často označuje aj za storočie USA, keď z hľadiska medzinárodných vzťahov prešli cestu od regionálnej veľmoci po superveľmoc, ktorá na konci storočia zostala vo svete jediná. O 21. storočí sa však už hovorí ako o ázijskom, resp. čínskom storočí. No USA sa nevzdávajú pokusov zachovať „Ameriku“ ako najväčšiu vo svete aj s jej hegemónnym postavením. Čas však už pre tento model nepracuje a prispieva k tomu aj reálpolitika USA.

K pôsobeniu americkej spoločnosti a kruhov žijúcich v západných i „nezápadných“ štátoch podľa jej vzoru sa v druhej polovici 20. storočia pridružilo masívne šírenie sociálno-patologických procesov, ktoré dnes ohrozujú celú západnú civilizáciu a v niektorých ohľadoch i svet. Len stručne poukážeme na to, že v USA dlhodobo dochádza k rastu násilia a kriminality. Špecifickým fenoménom sa stali „šialení strelci“, ktorí útočia kdekoľvek. Ide aj o štát, v ktorom je v prepočte na množstvo obyvateľov najviac ľudí vo väzení. Väzenstvo sa stalo preto stalo aj výnosným obchodom a vznikajú mnohé súkromné (neštátne) väznice.

Mohli by sme pokračovať vymenovávaním množstva sociálno-ekonomických problémov, chudobou a biedou i inou frustráciou širokých vrstiev obyvateľstva. V súvislosti s demografickým vývojom (USA majú vyše 331 miliónov obyvateľov) sa poukazuje na to, že od 50. rokov klesá podiel „bieleho“ obyvateľstva. Zápasí sa aj s problémom nelegálnej migrácie, najmä zo Strednej a Južnej Ameriky.

Viaceré problémy sa vyhrotili v posledných rokoch. Katalyzátorom urýchlenia sa stala politika D. Trumpa. Prvýkrát v dejinách USA došlo k tomu, že výsledky volieb vyvolali masové nepokoje s násilnosťami. Okrem toho sa v podmienkach upadajúcej, rozvrátenej a rozdelenej spoločnosti začali prejavovať nové problémy, ktoré súvisia s deformovanou snahou na „americký“ spôsob riešiť dôsledky problémov s dávnymi historickými koreňmi (otroctvo, rasizmus voči černochom a i.). Atmosféru života spoločnosti otravuje aj koronakríza a rozdielne názory na to, ako ju riešiť. Stále však, či už pri riešení koronakrízy, ale aj v iných oblastiach života spoločnosti pôsobí v prvom rade mediálna a finančná sila vládnucich politických a hospodárskych elít, ktoré sú tiež nejednotné. Vedú medzi sebou neľútostný boj o moc, ktorú chcú využiť na zvyšovanie svojich ziskov doma i vo svete. Zároveň sa hromadí potenciál veľkých sociálnych nepokojov frustrovaného obyvateľstva, ktoré je nespokojné so svojim sociálno-ekonomickým stavom. 

Doplníme aj čosi, čo je starým bonmotom – „Amerika“ je krajinou neobmedzených možností. Horšie je však, že sa to dnes prejavuje oveľa viac v horších ako v dobrých podobách. 
 

Záverom – niekoľko dôvodov prečo odmietnuť podpísanie dohody o obrannej spolupráci s USA

Sme si vedomí, že všetky veci, o ktorých píšeme, sú všeobecne známe a uvádzajú sa často. Napriek tomu ich opakovanie nepovažujeme za hádzanie hrachu na stenu. Vzhľadom na to, čo sa deje, ako pôsobia vládne sily nielen na Slovensku, ale aj v EÚ a najmä v USA a ako to interpretujú sprofanované médiá hlavného prúdu, treba to znovu a stále opakovať.

V súvislosti so zámerom nepodarenej slovenskej vlády podpísať dohodu o obrannej spolupráci s USA, treba zdôrazniť, že USA sa stali mimoriadne sebeckým štátom, ktorý neváha pri prekonávaní svojich sociálno-ekonomických i politických ťažkostí zneužívať všetko. Neštíti sa pritom nechať v „štichu“ ani svojich spojencov. No a hanebnou záležitosťou je aj spôsob, akým sa návrh dohody pripravil a obhajuje.

Viacerí odporcovia dohody už uviedli mnoho objektívnych argumentov o jej nebezpečenstve pre Slovensko, najmä v právnej a politickej oblasti, s ktorými súhlasíme a podporujeme ich. Mimoriadne cenné, nadčasové je vyjadrenie generálnej prokuratúry pod vedením  M. Žilinku, ktorý vystupuje ako právnik so štátnickým rozhľadom.

Na koniec nášho textu, za dĺžku ktorého sa čitateľom ospravedlňujeme, zhrnieme naše dôvody na odmietnutie dohody.

Po prvé, dohoda sa má uzavrieť v čase washingtonskej posadnutosti kritikou Číny a Ruska. Pri všetkej úcte k našej vlasti, využiť nás v mediálno-politickom ťažení proti Číne nie je efektívne (aj keď zmanipulovaní jednotlivci v slovenských médiách to iste radi urobia). Iná je však situácia vo vzťahu k Rusku. Slovenské územie sa dá, žiaľ, využiť aj ako tylový (logistický) priestor pri útoku na Rusko. Z ruského hľadiska územie Slovenska samo osebe má len okrajový význam. Ak sa však u nás rozmiestnia zbrane a systémy USA, jeho nebezpečenstvo pre Rusko sa zvýši a nie je vylúčené, že v prípade konfliktu sa môže stať terčom útokov, ku ktorým by ináč nedošlo.

Po druhé, dohoda sa má uzavrieť v čase, keď Washington napriek problémom udržiava mimo svojho územia najviac vojakov zo všetkých štátov sveta. V poslednom čase vidíme, že ak si USA z akéhokoľvek dôvodu zaumienia, že doplnia ešte ďalšie sily, alebo popresúvajú tie súčasné, robia to len s ohľadom na výhody pre seba. A mimoriadne sa pri tom potešia, ak natrafia na submisívne vládnuce elity štátov, ktoré im aj na svoju škodu vyjdú v ústrety.

Po tretie, dohoda sa má uzavrieť v čase, keď Washington evidentne nedokáže znižovať narastajúce napätie v spoločnosti. Ako ukazujú dejiny, k postupom, ktoré sa v takejto situácii dajú využiť, patrí prenesenie pozornosti spoločnosti na ohrozenie zvonku. Možno napriek agresívnym rečiam sa elity USA v skutočnosti nechcú pustiť do otvoreného ozbrojeného konfliktu s ČĽR alebo RF a už vonkoncom nie s obomi naraz. Rast napätia vo svete im však môže prospieť, lebo budú môcť šíriť výmysly o hrozbách pre USA a zvyšovať výdavky na vojenské účely, ktoré budú splácať mnohé budúce generácie. Moc je však bezohľadná a ako déjà vu sa nám javí pôsobenie vojensko-priemyselno-finančného komplexu USA a s ním spojených (i skrytých) síl v akejsi podobe Madame de Pompadour a jej kréda „po nás potopa“.

Prijatie tejto dohody bezpečnosť Slovenska, ktoré je členským štátom NATO, nijako nemôže zvýšiť. Dopustiť rozťahovanie sa ozbrojených síl USA, ktoré je mimo právnych a bezpečnostných noriem v „štandardných“ dohodách, nie je potrebné a ťažko ho bez lokajskej poníženosti odôvodniť a podporiť. Práve naopak, treba urobiť všetko preto, aby sa mu zabránilo.

Celkom nakoniec, realita v USA nie je potešujúca. Obraz, ktorý do sveta šíria, je len virtuálny, prikrášlený, deformovaný a veriť mu a bezpodmienečne ho podporovať je znakom chabého (i úplatného) ducha. Netreba však zabúdať, že USA ako upadajúci a slabnúci štát sú na seba veľmi háklivé a občas tým, ktorí ich kritizujú, to aj radi „vrátia aj s úrokmi“.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama