Hlboký opozičný spánok
Pripomína to rozprávku o Šípovej Ruženke, ale takú trochu pozmenenú. Krásna princezná spala sto rokov a keď ju zobudil krásny princ, prebrala sa a žila šťastne až do smrti. V rozprávkach však nemá takú moc ako v našom svete. Slovenská pravicová opozícia pripomína Šípovú Ruženku len tým, že do spánku upadla vlastnou vinou. Občas sa síce preberie, ale iba na chvíľu a potom zasa upadá do „bezseba“. A dokonca nie je ani pekná, ani dobrá a milá, takže sa na svete stále nenašiel princ, ktorý by ju navždy prebral. A tak jedinou dobrou správou je, že tento koniec „opozičnej rozprávky“ zasa nie je taký smutný, ako by bol podobný koniec rozprávky o spiacej princeznej. Z dlhodobého hľadiska spiaca opozícia môže ohroziť demokratický vývoj krajiny, ale zdá sa, že spánok tej našej ľuďom zasa až tak veľmi neprekáža. Aby sme boli úprimní, keďže ľudia majú ešte v čerstvej pamäti, ako to vyzeralo, keď až príliš živo vládla, ani sa nemožno čudovať. KDH – súboj o ideologickú čistotu Počudovaniahodný je však spôsob, akým chcú z dlhého spánku prebrať opozíciu predstavitelia pravicových strán. Mikuláš Dzurinda môže (navonok) pokojne odmietať a verejne reagovať na útoky svojho podpredsedu, ale jeho stranícki kolegovia už urobili z vnútorného sporu vec verejnú, aj keď sa mu to nepáči. Aj Pavol Hrušovský môže opakovať slová o pevnosti a stabilite Kresťanskodemokratického hnutia, ale jeho (dnes už bývalí) stranícki kolegovia ju poriadne rozkývali, i keď je to predsedovi nemilé. A hoci tvrdenie, že pre jednu, a najmä pre druhú stranu je to začiatok konca, je predčasné, vynášaním vnútorných rozporov navonok a ich „riešením“ (ak sa hádky dvoch krídel vôbec dajú nazvať riešením, či aspoň pokusom oň) pred očami širokej verejnosti už nejedna strana odštartovala svoju cestu nadol. V jednej veci má M. Dzurinda absolútnu pravdu: pre voličov nie je horšieho signálu, ako keď strana začne prať svoju „špinavú bielizeň“ na verejnosti. Väčšinou to poukazuje na bezradnosť tých, ktorí tak konajú v úsilí dosiahnuť zmenu „konvenčnými“ vnútrostraníckymi metódami. Príkladom sú štyria poslanci KDH na čele s Vladimírom Palkom a Františkom Mikloškom. Môžeme veriť, že ich odchod je výsledkom dlhodobého vnútorného sporu, ktorý jednoducho nedokázali vyhrať. Dokonca im môžeme veriť aj to, že úspešnejší v tomto spore sú „ideológovia pragmatizmu“, ako podpredsedov Sabolovú, Fronca a Brocku nazval F. Mikloško. Len v jednom nemajú pravdu – že oni (odídenci) predstavujú „čistejšiu“ (morálnejšiu, ideologicky vernejšiu) alternatívu. To by minimálne páni Palko a Minárik nesmeli mať za sebou niekoľko rokov v mocenských pozíciách (V. Palko na centrálnej a P. Minárik na miestnej úrovni) a občania by s nimi nesmeli mať konkrétne skúsenosti. Nemusíme „obťažovať“ zvyšok Slovenska príbehmi z metropoly a rozoberať pôsobenie P. Minárika na poste bratislavského viceprimátora. Stačí pripomenúť prešľapy, ktoré len vo verejnom obstarávaní robilo vedenie Ministerstva vnútra v rokoch poslednej Dzurindovej vlády a vehemenciu, s akou V. Palko obhajoval svojho mladého šéfa ekonomickej sekcie napriek zverejneným faktom a rozhodnutiam Úradu pre verejné obstarávanie. Je takmer isté, že to Palko ani dnes nevníma ako prejav pragmatizmu v ekonomickom zmysle, ale nech to už bol pragmatizmus ideologický, výsledok je rovnaký – relativizovanie hodnôt, o ktoré sa táto skupina verbálne opiera. SDKÚ – iba súboj o post lídra To, či chce partia okolo Vladimíra Palka naozaj založiť vlastnú stranu, alebo sa napokon skloní a prijme kandidatúru za Občiansku konzervatívnu stranu, nie je podstatné. Podstatné je, že vo svetle praktického pôsobenia protagonistov tohto razantného protestu proti vedeniu KDH vo vysokej politike vyznievajú ich vysvetlenia „rozkolu“ nedôveryhodne aj pre ľudí, ktorí za nimi doteraz stáli, čo v rozhovore pre Pravdu nepriamo priznal aj F. Mikloško: „Naše rozhodnutie bolo veľmi radikálne, a teraz vidím, že ho nevie nikto prijať. Šokovaní sú aj ľudia, ktorí volili Vladimíra Palka za predsedu.“ Zdá sa, že ani títo ľudia v nich nevidia takú alternatívu, za ktorou by sa naozaj oplatilo ísť. Ľudia vydávajúci sami seba za strážcov hodnotovej čistoty to síce môžu opovržlivo označiť za prejav „pragmatizmu“, lenže práve takto sa rozhoduje aj väčšina voličov. Ich rebélia je teda vopred odsúdená na neúspech. Samozvané morálne autority v politike lákajú len málokoho. Na margo svojej neúspešnej prezidentskej kandidatúry F. Mikloško hovorí: „Jedno pokušenie mi stačilo. Zisk niečo vyše šesť percent hovorí za všetko.“ Prečo si však myslí, že teraz by to mohlo byť inak? U Mikloška a jeho troch súpútnikov vieme aspoň približne, čo si myslia a o čo im ide, v prípade Juraja Lišku je to však úplne nejasné. Daniel Lipšic vidí jedinú cestu k obrode opozície cez vstup nových tvárí do ich vrcholných funkcií, lenže exprimátor a exminister, ktorého v oboch funkciách sprevádzali škandály pri nakladaní s verejnými financiami „novou tvárou“ v Lipšicovom ponímaní určite nie je. Takže sme svedkami prebudenia opozície, po ktorom bude nepochybne nasledovať ďalší hlboký spánok. Ešte predtým nám však predvedie tragikomédiu: Daniel Lipšic bude pred snemom KDH stupňovať rétoriku (a s najväčšou pravdepodobnosťou to nebude len rétorika) o nových tvárach na čele opozície, Juraj Liška bude tento plán diskreditovať súbojom s Mikulášom Dzurindom, ten bude (podobne ako Pavol Hrušovský v KDH) brániť svoju pozíciu absolútnym odmietaním nových ľudí, ak ich nebude mať úplne pod svojou kontrolou. Dočasne prebudená opozícia bude teda pútať pozornosť komédiou podobnou nemým groteskám, lenže do smiechu bude málokomu. Ak jediným programom predkladaným voličom bude vnútorný boj o moc, môže vláda pokojne spávať. Ani tento nešťastný pokus zaujať sa totiž neskončí inak, ako doterajšie pokusy v posledných dvoch rokoch – ďalším obdobím hlbokého opozičného spánku. Autor vyštudoval politológiu
