Predmarcová utópia
Jeden z reklamných kalendárov ma prekvapil svojou marcovou ponukou. Pri osmičke je uvedený nielen Medzinárodný deň žien (zrejme ktosi „objavil“, že pripomína zápas amerických textiláčok za 8-hodinový pracovný čas), ale aj pripomienka: Poslať kvety. S adresou firmy, ktorá to zabezpečí. Aj keď je za tým zrejme predovšetkým vidina zisku pre príslušnú kvetinársku firmu, oproti nedávnej minulosti zatracujúcej podľa vzoru ešte dávnejšej minulosti všetko, čo bolo, je to pokrok. Aj keď sa zároveň nespomína, že je to aj Deň práv žien a medzinárodného mieru OSN. O nejaký rok sa v reklamnom kalendári možno nájde aj zmienka o tom že 28. marca si skôr narodení zvykli pripomínať Deň učiteľov. Vtedy sa roku 1592 narodil Ján Amos Komenský, ktorého svet nazval učiteľom národov, a my, aby sme v hanbe nezostali, venovali sme jeho nasledovníkom aspoň kalendárový honor. Jeho retrouznanie by kvetinárske firmy určite privítali rovnako, ako privítali po prevrate najprv výdatne proskribovaný (čiže verejne zavrhnutý) sviatok žien. Vydavateľstvá či kníhkupci by zase nepochybne privítali, keby si kalendárotvorcovia spomenuli aj na to, že marec svojho času býval Mesiacom knihy. V súčasnosti by na to mohol mať marec oprávnenie tým skôr, že podľa niektorých prameňov bol za Mesiac knihy vyhlásený ani nie tak na pamiatku narodenia aj úmrtia (1. 3. 1796 – 16. 3. 1880) slepého slovenského osvetára, čitateľa a predavača kníh Mateja Hrebendu, ale najmä preto, lebo po výnosoch kníhkupcov z vianočných trhov začali začiatkom roka ich zisky prudko klesať. V historických kalendároch sa však ako významné vyčleňujú aj ďalšie marcové dni: boja proti atómovým zbraniam, ale aj za odstránenie rasovej diskriminácie, dni astronómie, invalidov, svetové dni poézie, meteorológie či tuberkulózy. Mnohé akoby sa v jednom mesiaci nezišli náhodou. Veď minimál-ne ženy, knihy a vzdelanie by mohli byť pevným bodom, o ktorý by sa dalo oprieť pri pokusoch pohnúť zemeguľou. A dobrým smerom. Stačí si vziať na mušku povedzme vzdelanie. Na Slovensku nepredstavuje nijakú hodnotu – dokumentuje to napríklad nízke finančné ohodnotenie učiteľov a iných vzdelancov. Na svoje spoločenské uznanie – doslova, pretože súčasná spoločnosť akceptuje ako seba hodných len plavcov v smotánke peňazí – si musia vzdelanci zvyčajne privyrábať v ďalších zamestnaniach. Zväčša v takých, kde sa nijaké mimoriadne vedomosti nevyžadujú. Ženy – stali sa hodnotou najmä v reklame a pre reklamu. Ako lákadlá aj ako lákané – na kúpu či predaj. Aj seba samých. Knihy v širokom ponímaní sa stali len tovarom. Navyše takým, čo stratil aureolu stupienka, cez ktorý sa dá kamsi posunúť. S mierom (pretože s atómovými aj inými zbraňami) sa tiež predovšetkým kupčí. Ako z takej triešte urobiť pevný bod? Predstavte si ženy, ktoré nepohŕdajú nielen učiteľmi, ale ani nijakými vedomosťami. Ženy, ktoré vedia, čo pre ich deti môže znamenať vzdelanie, dobré knihy, čo, naopak, zbrane, diskriminácia, choroby, zdevastovaná príroda, vzájomné nepriateľstvo, požieranie človeka človekom. Ženy, ktoré ako tie povestné krky v rámci svojho mikrosveta denne hýbu hlavami rodín. Možno aj preto, že sú ochotné hýbať tými vlastnými. Predstavte si solventné knižnice s internetom a knihami, ktoré učia neakceptovať z neho hlušinu. A predstavte si učiteľov, ktorých spoločnosť svojím pohŕdaním a podhodnocovaním nevykazuje do roly chudobných príbuzných, ktorým môže po hlave skákať hocikto, hlupáci predovšetkým. Predstavte si... Mohla by to všetko byť skutočnosť?
