O iných jazykoch

Nedávno som v recenzii na najnovší diel Harryho Pottera čítala, že „Ak sa v Harrym Potterovi objaví francúzsky, nemecký alebo iný ‘cudzokrajný’ hrdina, vždy vo funkcii stereotypu: Fleur aj Krum hovoria spôsobom, akoby pochádzať z ‘kontinentu’ bolo samo o sebe vtip.“ Rovnako na Slovensku funguje ako vtip, ak niekto hovorí s prízvukom iného jazyka, napríklad s maďarským či dokonca s prízvukom nejakého slovenského nárečia. Nech hodí kameňom, kto je bez viny. Dobre si pamätám, ako nás zabávalo, keď napríklad spolužiačky z južného Slovenska, ktorých materinským jazykom bola maďarčina, vyslovovali latinskú terminológiu s maďarským prízvukom. Podotýkam, že študovali na slovenskej vysokej škole, po slovensky vedeli a boli to nadpriemerne vzorné študentky. Akoby tá „naša“ latinčina bola o čosi správnejšia. Akoby sa v starom Ríme hovorilo po latinsky s nádychom slovenčiny... Pamätám si aj, ako sa raz vo vlaku z Viedne do Bratislavy dve spolucestujúce rozprávali po maďarsky. Rozprávali sa len medzi sebou a nečudovali sa, že ich maďarčine nerozumie napríklad sprievodca či iná „úradná osoba“. Nehovorili ani nijako neprístojne nahlas a nesprávali sa nijako nápadne. Keď sme vystupovali, jedna po slovensky hovoriaca slečna poznamenala: „Bóže, už sa neviem dočkať, kedy vystúpim, už to nemôžem počúvať.“ Aj na blogoch sa objavovali články z ordinácie pána doktora o „vtipných príhodách“ postavených na nedokonalostiach slovenčiny „maďarských spoluobčanov“. Sú jazyky, ktoré jednoducho nie sú „cool“. Nič sa nedá robiť. Vari každý by chcel vedieť po francúzsky. Taliančina sa všeobecne považuje za krásnu. Na angličtinu sme si museli, chtiac-nechtiac zvyknúť, ale aspoň sa delíme na dva tábory. Jedným sa páči klasická britská angličtina, iným sa zdá byť frajerskejšie hovoriť americkou. Ale ak poviete, že sa vám páči nemčina, bude sa to považovať takmer za úchylku. Neraz som počula, že nemčina je „fašistický jazyk“. Iní sa uspokoja s tým, že je „škaredá“ a „tvrdá“. Hoci nemčinu som sa naučila mať vyslovene rada, sama si pamätám, ako som kedysi išla na bicykli do Rakúska a kúsok za hraničným prechodom Berg (chvalabohu, už je to len múzeum) ma na hrádzi zastavil policajt v uniforme a na plné hrdlo kričal „Halt!“ Priznávam sa, tiež mi vtedy napadlo, že nemčina je na takéto „befehl-y“ ako stvorená. (Možno nie je ani náhoda, že v slovenčine takto „zľudovelo“ akurát slovo befehl.) Cením si Rudiša, autora knižky Nebe pod Berlínem, ale aj sfilmovaného románu Grandhotel, že sa verejne priznáva k obdivu k nemčine. Konkrétne k jej logickej gramatickej štruktúre, ak sa nemýlim. Ja mám „svoju“ nemčinu. Rádio Ö3, ktoré bolo kulisou mojich nedeľných rán. Bývali sme vtedy na sídlisku, do škôlky a do roboty (kto ako, ja do škôlky, rodičia do roboty) sa muselo chodiť veľmi zavčasu. Z Dúbravky do mesta ešte nechodili električky (Zavedenie električkovej trate do Dúbravky bolo jedným z najväčších technických udalostí môjho raného detstva, väčším ako farebná televízia.) a vozili sme sa autobusom – stoštvorkou. Na počúvanie rádia veľa času nebolo. Ale v nedeľu sa počúvalo Ö3. A večer pozerali filmy na ORF. Jeden a dva. Hoci po nemecky som sa naučila až oveľa neskôr, a celkom „klasicky“, nemčina je kulisou mojej detskej rannej pohody. Detských útulných večerov. Aj keby som nerozumela ani slovo, zvuk rakúskej nemčiny ma upokojuje. A mám aj „svoju“ maďarčinu. Moja mama je z Košíc, hoci sama veľkú väčšinu života prežila v Bratislave. Mamina rodina bola trochu bláznivá a všetci v nej hovorili po maďarsky. Aj moji starí rodičia, „ómama“ a „ópapa“. Keď ómama zomrela, mala som asi osem rokov a po maďarsky som hovoriť prestala. Ópapa vedel po slovensky a ja som maďarčinu zabudla. Úplne. Do dna. Mali sme vtedy záhradu na južnom Slovensku, v Dunajskej Lužnej. Chodievala som tam na bicykli a všetci tam hovorili po maďarsky. Mama sa chválila, že keď hovorí na trhu po maďarsky, dajú jej všetko lacnejšie. Jediné, čo dnes po maďarsky viem ja, je Otčenáš a Zdravas Mária. Musela som sa ich modlievať. Vždy, keď sa odchádzalo od ómamy. Poď, ešte sa pomodlíme. Nemohla som to vystáť, ale nič sa nedalo robiť. A keď sme prišli do Dunajskej Lužnej, celkom výnimočne aj s ómamou, muselo sa ísť do kaplnky a pobozkať sošku Panenky Márie. A pomodliť sa otčenáš a zdravas. Soška vraj bola z Lurdov. Bola v polorozpadnutej kamennej kaplnke zabalená v hrubej igelitovej plachte, aby na ňu nepršalo. Len čo sme prišli do záhrady, ktorá vyzerala ako prales, musela som ísť s ómamou, ona odomkla kaplnku, vybalila Pannu Máriu zo zažltnutého igelitu a ja som ju musela pobozkať na hlavu. „Mi Atyánk, aki a mennyekben vagy, Szenteltessék meg a Te neved, Jöjjön el a Te országod, Legyen meg a Te akaratod...“ (Priznávam, musela som to hľadať v googli. Písať som po maďarsky nikdy nevedela.) K maďarčine som si však zachovala zvláštny vzťah. Vždy, keď ju počujem, mám pocit, že „musím“ rozumieť. Ale nerozumiem nič. Ale je mi veľmi blízka. Je to reč teplého leta južného Slovenska. Ranných nákupov na trhu. Dávne spomienky sa mi dnes zdajú akoby boli zo sna. Pomaly blednú a ich rekvizity – kamenná kaplnka, Panenka Mária z Lurdov – im dodávajú magickú náladu. A to všetko po maďarsky. Maďarčina stelesňuje tieto najdávnejšie spomienky, svet, v ktorom bolo všetko v poriadku. V Maďarsku býval aj mamin bratanec. Akási rodina z ópapovej strany. Keď som mala asi desať rokov, boli sme ich navštíviť. Jedinýkrát v živote, v ich chate pri Balatone. Môj bratranec z neviemkoľkého kolena, ktorého som videla tiež raz v živote, práve na tých prázdninách, bol nadšený rybár. O niekoľko rokov mladší odo mňa. Mal sieťku, ktorá sa strčila do vody a na hladinu sa nasypala akási rybárska návnada. Bol ešte malý, nesmel chytať ryby udicou. Iba tou sieťkou. Sieťka bola zakaždým plná maličkých rybičiek, ktoré vlieval do vedierka s vodou. Ale vedierko bolo primalé a rybičky sa v ňom začali dusiť. Pomaly ich čoraz viac plávalo hore bruchom. Ako militantný odporca rybačky a poľovačky (som ním doteraz) som to nemohla vystáť. Tajne som ich vylievala z vedierka späť do balatonskej vody. Keď na to bratranec prišiel, strašne sa hneval. Mŕtve rybičky potom dostávala mačka. Rodinný miláčik. Ináč sme si však s bratrancom veľmi dobre rozumeli. Akosi detsky, hoci sme nehovorili jedným jazykom. Už vtedy som po maďarsky vedela len veľmi zle. Myslím, že mamini príbuzní to mame aj trochu zazlievali. Že ma po maďarsky hovoriť nenaučila. Mama sa vyhovárala, že ja nechcem. (Myslím, že mala pravdu.) Všetci ma nahovárali, aby som tam s bratrancom hovorila po maďarsky. Aj oni mali úplnú pravdu. Veď deti sa rýchlo učia. Akosi sme sa predsa len dohovorili. Ale bratranec sa mi trochu posmieval. Nie v zlom, len sa tak uškŕňal. Predpokladám, že som po maďarsky hovorila s neznesiteľným slovenským prízvukom. Ako tie moje spolužiačky na hodinách latinčiny. Niekto mi rozprával, že jeho otec je Maďar. Taký naozajstný, z Maďarska, nie z juhu Slovenska. A ten niekto sa ako dieťa začal kamarátiť s deťmi z južného Slovenska. Prišiel domov a vraj dostal od otca facku. Vraj jedinú v živote. Vraj takto teda po maďarsky hovoriť nebude. Pokazenou slovenskou maďarčinou. Keď oni sú Maďari. Naozajstní. Naozajstnejší. Hovorí sa, že starí Prešporáci hovorili troma jazykmi. Po slovensky, po maďarsky a po nemecky. V našej rodine, na ktorú si už ani poriadne nepamätám, to platilo. Otcov starý otec bol vraj odniekiaľ z južnej Moravy a vedel len po nemecky a po maďarsky (ešte za monarchie). Jeho manželka, otcova stará mama, zas hovorila po slovensky. Nejako si už rozumeli. Ich dcéra, moja stará mama, už hovorila po slovensky. Ale keď s mojou mamou chceli, aby som im ako malá nerozumela, hovorili po nemecky. Predpokladám, že so slovenským prízvukom. Pravdepodobne nijako bravúrne. Bola to ich nemčina. Ďalšia z nemčín môjho detstva. Súčasná Bratislava si buduje „imidž“ na starom obraze pôvodného Prešporka. Plné mesto akože viedenských kaviarní. Tiež neviem prečo. Keď chce ísť turista do viedenskej kaviarne, môže rovno zájsť do Viedne. Alebo tam rovno ostať. (Veď koľkí si do Bratislavy len odskočia z Viedne.) Spomíname na Schönenaziho. Urobili sme z neho kultúrnu pamiatku starého mesta. Tvárime sa, akoby na celej Bratislave bola najzaujímavejšia jej rakúsko-uhorská minulosť. Ponúkame sacher-torty a keiserschmarrn-y a kávu v hrnčeku s portrétom Franza Jozefa v kaviarni s bustou Franza Jozefa. A vyhrávajú v nej Mozarta a valčíky. Tak neviem. Lebo k tomu patrí aj to, že občas niekto hovorí po maďarsky. A občas niekto hovorí po slovensky aj s maďarským prízvukom. Ktorý nie je a priori smiešny. A ešte mi napadá, ako v Rakúsku nemajú radi slovanskú nemčinu. Ako sa cudzincom, hlavne Slovanom, hovorí Tschusch. A ako sa robia vtipy z tschusch-deutsch. Sú to ale rasisti, tí Rakušáci, však? Autorka je spisovateľka