Reklama
Reklama

Koloniálna realita

Impotentné medzinárodné spoločenstvo sa opäť nezmohlo na nič iné, len na výzvy k prímeriu „na oboch stranách“. A Palestínčania na územiach okupovaných Izraelom naďalej trpia a umierajú.
Počet zobrazení: 347
8Gaza_Airport_2-m.jpg

Impotentné medzinárodné spoločenstvo sa opäť nezmohlo na nič iné, len na výzvy k prímeriu „na oboch stranách“. A Palestínčania na územiach okupovaných Izraelom naďalej trpia a umierajú. Je zrejme jednoduché odmietnuť toto utrpenie obviňovaním obetí a rýchlo sa uchýliť ku klišé. Izrael sa tento tón snaží zo všetkých síl zosilniť: v roku 2005 sme odišli z Gazy a odvtedy Palestínčania strieľajú raketami na naše južné mestá. Podobné tvrdenia sa potom opakujú v európskych a amerických médiách – koniec koncov, zodpovedajú zjednodušenému svetonázoru, ktorý čerpá zo stereotypov existujúcich už stáročia. Stereotypov, ktoré vytvárajú démonizujúci a degradujúci obraz moslimov a Arabov. Je jednoduché opisovať v tomto kontexte Palestínčanov ako nositeľov nepochopiteľnej a iracionálnej zloby. O to viac, že takéto videnie po septembri 2001, po ktorom sa stal Izrael „západným majákom v mori temna“ Blízkeho východu, ešte zosilnelo. Ľudská katastrofa Keď sa však na realitu zadívame zblízka, musíme vylúčiť hrubé vysvetlenia typu násilie bez príčiny a terorizmus bez kontextu. Je očividné, že v kontexte vojny proti terorizmu nemožno vážne diskutovať o legitímnom odpore voči dlhej a násilnej vojenskej okupácii. A ak aj budeme kritizovať niektoré praktiky utláčaných, mali by sme mať na pamäti príčinu problému: je ňou okupácia, nie odpor. Rétoricky možno realitu kolonializmu jednoducho zakryť tým, že ju zmeníme na „konflikt“ medzi dvoma rovnako vinnými stranami, prípadne portrétovaním okupanta ako obete, ktorá sa len bráni. Spravodajca OSN v poslednej správe k situácii v oblasti ľudských práv na okupovaných palestínskych územiach z januára 2008 ostro kritizoval izraelské kroky v Gaze a nazval ich vojnovými zločinmi, ktoré spôsobujú humanitárnu krízu. Viac ako 80 % Palestínčanov v Gaze žije pod hranicou biedy a závisí od dodávok potravín UNRWA. V posledných rokoch Izrael zničil elektrárne a ostatné civilné zariadenia, znížil dodávky paliva a elektrickej energie a zatvoril hranice. Základné ľudské potreby Palestínčanov, ako je sloboda pohybu, potraviny či lekárske ošetrenie sa stali úplne závislé od rozmarov izraelských bezpečnostných technokratov a politických demagógov. Nebolo preto nijakým prekvapením vidieť desiatky tisíc Palestínčanov, ktorí 23. januára využili zničenie múra na časti hranice medzi Egyptom a Gazou, ako utekajú do Egypta po základné zásoby. Plánom takzvaného odviazania sa Izrael pokúša zbaviť zodpovednosti za osud Gazy, a súčasne ostať efektívne okupačnou mocnosťou. Palestínske sabaurčenie sa pokúša zbrzdiť aj oddelením Západného brehu od Gazy a zintenzívnením kolonizácie Západného brehu a Východného Jeruzalema, spolu s vehementným popieraním práva Palestínskych utečencov na návrat. Nik nemôže čakať, že Palestínčania budú ticho sedieť, zatiaľ čo Izrael vytvára situáciu, ktorá transformuje a fragmentuje zmenšujúce sa palestínske územia a sny Palestínčanov o domovine robí vzdialenejšími než kedykoľvek predtým. Nik nemôže očakávať, že Palestínčania pokojne prijmú svoju degradáciu z ľudí na bytosti, ktoré sa zaujímajú len o holé prežitie. Zodpovednosť Izrael by nemal ujsť pred zodpovednosťou. Desiatky tisíc zabitých, zranených, uväznených či hendikepovaných Palestínčanov len za posledných niekoľko rokov a tisíce zničených domov dokazujú krutosť jednej z najdlhších vojenských okupácií v modernej histórii. Bohužiaľ, časť medzinárodného spoločenstva politiku Izraela toleruje a je voči jeho zločinom slepá. Ťažko sa vyhnúť irónii, keď porovnáme silné odsúdenie, ktoré vyvolalo zajatie izraelských vojakov ozbrojenými palestínskymi skupinami so zmierlivými výzvami na zdržanlivosť po tom, ako Izrael zabije nejakých Palestínčanov alebo zaútočí na Libanon. Mená izraelských vojakov a ich rodín zaznievajú vo všetkých svetových médiách, Palestínčania pre ne aj pre verejnosť ostávajú bezmennou a beztvarou masou. Toto pokrytectvo ukazuje na rozdiel medzi mocnými, ktorí už z definície akoby nemohli byť nositeľmi terorizmu, nech by ich činy boli hocako hrozné, a neprivilegovanými, ktorí takisto akoby už z definície nemohli páchať nič iné ako teroristické činy, bez ohľadu na to, aké sú marginálne a nepodstatné. Izrael musí byť braný na zodpovednosť, Palestínčania potrebujú ochranu medzinárodného spoločenstva. Pri súčasnej obrovskej mocenskej asymetrii je nepravdepodobné, že Izrael bez tlaku zo strany medzinárodného spoločenstva prijme podmienky medzinárodného práva a spravodlivého mieru. Čím skôr tento tlak príde, a čím skôr preberie medzinárodné spoločenstvo svoju zodpovednosť, tým menej utrpenia bude musieť tento región zažiť. Hranice ľudskosti Palestínčania však nemôžu čakať, kým sa medzinárodné spoločenstvo zobudí a začne konať. Budú pokračovať v odpore, v snahách obnoviť a potvrdiť svoju ľudskosť. Na to však budú musieť prekonať vnútorné rozdiely, zjednotiť sa. Dlhá cesta k palestínskej slobode je ťažká a ako daň si vyberá stále viac palestínskej krvi. História nás však učí, že kolonizované národy svoju nezávislosť po čase získali. Palestínčania majú tiež dosť dôvodov dožadovať sa od medzinárodného spoločenstva odpovede na otázku, prečo ostáva ľahostajné k ich žiadostiam o slobodu a spravodlivosť, prečo je apatické k vysokej cene, ktorú musia platiť pre naplnenie svojich cieľov. Otázka Palestíny je súčasným testom ľudských podmienok v období modernity. Palestínčania nevedú len boj za slobodu, ale aj demaskujú falošné tvrdenia ľudstva a poukazujú na realitu moci, ktorá vždy víťazí nad univerzalizmom a humanizmom. Článok bol uverejnený v denníku The Guardian Redakčne upravené

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama