80 %

Čas od času to počujem: „80 % ,covidových‘ lôžok v nemocniciach zaberajú neočkovaní pacienti.“ O pravdivosti výroku nepochybujem, mám však pochybnosti o jeho interpretácii. Tá vyznieva tak, že veľkú väčšinu nemocničných výdavkov na Covid spotrebujú ľudia, ktorí sa nedali zaočkovať a jediná príčina je práve v tom, že sa nedali zaočkovať. Škaredé

Niekedy sa ešte dodá, že zaočkovanosť na Slovensku je 40 %. Takže tým začnem. Ak je to tak, potom 60 % obyvateľstva nie je zaočkovaných. Z toho vyplýva, že s vysokou pravdepodobnosťou každá náhodne vybratá vzorka obyvateľstva Slovenska bude obsahovať 60 % nezaočkovaných ľudí. Inými slovami, časť tých 80 % je to, že nezaočkovaných je prosto viac: Ak by sme skúmali hospitalizáciu kvôli problémom srdca, mali by sme 60 % nezaočkovaných aj tu.


Kresba: Ľubomír Kotrha

Ďalšia vec je, že hospitalizáciu nespôsobuje len nezaočkovanosť. Sú tu faktory ako vek, nadváha, cukrovka, porucha imúnneho systému. Otázka prirodzene znie, ako tieto dimenzie ovplyvňujú pobyt v nemocnici a aké je ich štatistické rozloženie. Bez tohto zorného uhla nemôžeme význam zaočkovania štatisticky interpretovať.

Musím podotknúť, že ja osobne zaočkovaný som a stal som sa takým na odporučenie mojej lekárky. No a dátovou analýzou sa zaoberám už roky a znepokojuje ma, keď sa údaje používajú na neplatné úsudky.

Ale poďme na skok k psychológii, k populárnemu českému psychológovi docentovi Plzákovi. V jednej zo svojich kníh uvádza príklad servírovania vynikajúcej kávy denne k raňajkám. Alebo to bolo do postele, tento detail som zabudol. Ak by bola podaná s dodatkom, že sa musí vypiť, ináč bude šťastný príjemca zbitý, zaručený účinok by bol ten, že príjemca tu vynikajúcu kávu znenávidí. Vôbec nezáleží na jej kvalite, príjemca si ju za týchto okolnosti nemôže obľúbiť!

A tak je to aj s očkovaním. Ak sa bude vnucovať, obyvateľstvo ho bude väčšinou odmietať. Nič, čo sa vnucuje, nie je obľúbené a ani lotéria nepomôže.

Poslednú odbočku urobím do dávnej histórie počítačov, keď počítačové siete a ich pripojenie sa uskutočňovalo pomocou káblikov. Ak osobný počítač nebol káblikom pripojený na sieť, nemohol ani prijímať ani vysielať. Na takom počítači sa nedalo „pozrieť do systému“ a „systém ho nevidel“. Niet káblika, niet komunikácie.

Medzi ľuďmi je to podobne. Niet káblika, niet komunikácie. Tým káblikom je poznanie, že obe strany komunikácie rešpektujú druhu stranu, načúvajú jej, vážia si jej názory. Ak časť politických elít a im naklonene médiá začnú pochybovačov o čomkoľvek nazývať mudrosráčmi alebo im nadávať do svíň, ktoré patria na bitúnok, káblik sa pretrhne.

Ľudia, ktorí zistia, že na ich názore nezáleží, pokiaľ sa líši od oficiálneho, že sa na nich pozerá s dešpektom a povýšenosťou, stratia záujem počúvať či dokonca sa snažiť pochopiť „druhú stranu“. Prečo by to nakoniec robili? Veď žiadna „druhá strana“ neexistuje. Je iba jedna strana, tá čo im nadáva, oni sú nič. A káblik zmizol. Dôvod nie je arogancia „nezasvätených“, ale arogancia tých, čo si myslia, že zasvätení sú. Nie sú, ak nedokážu komunikovať bez preseknutia káblika.

A tých treba ignorovať. Nerobiť im naprieky, ale rozhodovať a žiť tak, akoby neexistovali: nie veru, pozornosť si nezaslúžia.