Dajme si rúška na oči

Za uplynulé tri desaťročia sme v našom európskom priestore nepochybne zaznamenali viditeľný technický a technologický pokrok. Slovákom sa podarilo zaradiť sa do nových sieti globálneho sveta. Do sveta, ktorý ponúka veľký prospech, ale aj veľké riziká. Ešte sme si neužili samostatného Slovenska a už nás Globalista ťahá do globálnych výrobných reťazcov, do globálnych tokov kapitálu. Aj obyčajným smrteľníkom bez finančného kapitálu ponúka osvojiť si novú globálnu identitu. Je to lákavé najmä pre mladých ľudí, ktorých doba unáša na vlne digitalizácie a prežívania na sociálnych sieťach.

A čo generácie starších ľudí? Ako sa láme identita generácie, ktorá veľkú časť života prežila v socializme a veľkú časť života v kapitalizme. Prirodzene, starší ľudia majú ustálený hodnotový systém, nenechajú sa unášať na vlnách nových výziev a sľubov. Pravda je taká, že mnohí sú sklamaní a oklamaní. Na porovnávanie kvality a spôsobu života pred novembrom a po novembri 1989 nepotrebujú vzletné prejavy politikov, ani podfarbené propagandistické články v novinách.

Pripomeňme si jedno z dominantných predsavzatí z novembra 1989. Azda každému utkvela v pamäti lákavá myšlienka – Slovensko sa za päť-desať rokov dostane na úroveň Švajčiarska alebo Rakúska. Táto méta novembrových tribúnov postupne vyprchala. Sociológ by mohol bez rozpakov povedať, že generácie Slovákov prežili jedinečný experiment spoločenskej premeny dobre mienených novembrových sľubov na pasívnu rezistenciu.

Ak sme na Slovensku v uplynulých troch desaťročiach niečo viditeľne dosiahli, tak je to hlavne prehĺbenie rozdielu medzi bohatstvom a chudobou, triednu a skupinovú neznášanlivosť. Pritom, paradoxne, novembrové tribúny sľubovali cestu k láske, šťastiu a radosti. K očiste duchovného života, k očiste životného prostredia. Avšak namiesto lásky sa množila neláska, honba po majetku, závisť a nenávisť. Namiesto radosti sklamanie.

Ukazuje sa, že pre formovanie našej slovenskej identity v proporciách výziev globálneho sveta čoraz viac platí: Ak milujeme svoju rodinu, tak môžeme milovať  svoju obec. Ak milujeme svoju obec, môžeme milovať svoju krajinu. Ak milujeme svoju krajinu a rovnako svoj štát, tak môžeme milovať Európsku úniu. Inak to nejde, nestačia nám pokusy o vypestovanie umelej identity v štruktúrach veľkej politiky. Dom sa buduje od základov, nie od strechy.

A čo proklamovaná očista životného prostredia? Ešte stále nám nedošlo, že ekosystém, to nie sú len polia, lesy, voda, vzduch a živočíchy, ale predovšetkým ľudia, naše myslenie a občianske postoje. Namiesto ozdravovania životného prostredia sme otvorili brány na dovoz brakového tovaru a lacnej kultúry. Vytvorili sme priestor pre trhovú honbu za ziskom, obohacovanie jedných na úkor druhých. Rýchlo rástli bohaté štvrte a na ich zadných dvoroch kolónie chudobných. Riešenie globálnej environmentálnej krízy sme odmietli spájať s problematikou sociálnej nerovnosti a nespravodlivosti. Len malá časť politickej reprezentácie sa pokúšala o vybudovanie sociálneho štátu. Väčšia časť využila každú príležitosť na demontáž prvých výhonkov sociálnej spravodlivosti.

Po troch desaťročiach máme dôvod pripomenúť si ľudí okolo novembrových tribún na námestiach. Ale nemáme dôvod na oslavy! Napriek tomu oslavovať sa bude. Oprášia sa rekvizity, iniciatívy sa chytia platení aktivisti a mediálni propagandisti. Ak im pri argumentácii bude chýbať pozitívna realita, nie je problém, realitu si vytvoria. Sú na to importované metódy a postupy. Avšak presviedčať ľudí o tom, že je a bude lepšie ako kedysi, stojí každým rokom viac pretvárky, viac úsilia a viac peňazí.

Ale buďme realisti. Tie správne médiá nás nebudú trápiť hľadaním príčinných súvislostí. Tie správne médiá nás nebudú unavovať faktami a otravovať opisom reality. Rovno a lapidárne nám napíšu, aj s vysvetlivkami, čo si máme myslieť.

Dobre bude! Lepšie, vyššie, ďalej!

Ale pre istotu – dajme si rúška na oči.