Maliarka Soňa Herényiová a jej obrazy

Počet zobrazení: 2157

Prejsť, „prekráčať“ mekku európskej, a nebojme sa povedať aj svetovej civilizácie, Toskánsko a nenavštíviť pritom mestečko San Gimignano, by bola chyba. Teda, keby sme tú možnosť mali, pretože navštíviť Toskánsko a nenavštíviť San Gimignano, to je ako ísť do Ríma a nevidieť pápeža. Je to niečo neprijateľné. Ako ono „nevidieť pápeža“ v prípade bigotných katolíkov, alebo náboženských fanatikov. V podobnom zmysle to platí aj pre San Gimignano.

San Gimignano je malé mestečko v provincii Siena, ktoré leží na bývalej obchodnej ceste medzi Talianskom a Francúzskom. To z neho urobilo v stredoveku a neskôr bohaté mesto plné šľachtických rodov, ktoré budovali v meste (v 14. – 15. storočí) vysoké obranné veže, používané na ochranu pred vonkajšími vpádmi a útokmi. Týchto veží sa zachovalo do dnešných dní pätnásť. Aj kvôli nim sa mestečko stalo dôležitou kultúrnou, turistickou atrakciou pre bežných návštevníkov a tiež – umelcov. Najmä výtvarných.
 

s._herenyiova._zo_san_gimignana._medzi_2010_-_2015.jpg

Zo súčasných slovenských maliarov očarilo San Ginignano akad. maliarku Soňu Herényiovú, ktorá ho navštívila pred niekoľkými rokmi. Výsledky tejto návštevy premietla do cyklu obrazov, ktoré zaujali laickú a odbornú verejnosť. Vzhľadom na jej tvorbu stojí za to pripomenúť, že v súčasnom výtvarnom umení jestvuje tendencia, ktorá poukazuje na súzvuk medzi tradíciou – novátorstvom, modernou – postmodernou a na rozpor medzi tým, čo v  skutočnosti vidíme a nachádzame a čo od nej očakávame. Do rámca tejto tendencie spadá tvorba Soni Herényiovej (1953) príslušníčky (dnes už staršej) strednej generácie súčasného slovenského maliarstva. Herényiová patrí k tým, čo ostali verní sami sebe (hoci to znie pateticky) uvedomujúc si, že každý odniekiaľ pochádza a niekam patrí. Podľa nej (popri názoroch iných z jej generácie) umenie bolo, je a bude presiaknuté vlastným genetickým faktorom. Vďaka tomu sa profiluje na pozadí vzorov, príkladov a kultúrnych tradícií. Konkrétnych geografických priestorov a ich (našich) ľudských odkazov. V tomto prípade európskych. Podľa tejto teórie, v maliarstve tvary a farby pochopené ako znaky zákonov hmoty a ľudskej činnosti, odrážajú náš vzťah ku konkrétnym prvkom sveta. To je prípad jej obrazov s tematikou San Gimignana.

san_gimi_img_9.jpgSoňa Herényiová absolvovala štúdiá na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. Jána Želibského (1973 – 1979). Od začiatku, keď vstúpila na scénu, sa profilovala ako autorka figuratívnych a krajinárskych kompozícií, navzájom sa prelínajúcich na osnove nefiguratívnych princípov, v ich pozadí. Znie to paradoxne, ale jej obrazy majú pečať paralelne plynúcich „tokov“ zobrazujúceho a nezobrazujúceho umenia, ktorého východiskom sú emociálne, senzitívne hodnoty. Tie jej tvorbu posúvajú viac do sféry maliarskeho poetizmu. Pravda, nie obsahového, z pohľadu vývinových tendencií výtvarného umenia napr. surreálneho, fantazijného, magicko-realistického, ale predovšetkým výrazového. Dôraz je položený na výpovedi farebnej hmoty, na ktorú maliarka „vešia plášť nálady“ a podvedomia, ktoré sa vyplavuje na povrch. Na druhej strane je to zasa „povrch“, ktorý preniká do „vnútra obrazu,“ prepodobňuje sa vo farebných plochách, líniách, škvrnách, amorfných tvaroch, ktoré vychádzajú, rodia sa z tvarov skutočných. Z námetu, alebo prostredníctvom námetu. Prečo to robí? Aký to má všetko význam? Je to vôbec potrebné? Odpoveď možno nájsť v povestnom „vnútornom modeli tvorby“. Tvorby, ktorá nechce byť len pasívnym sledovaním a popisovaním skutočnosti, reality, ale jej tlmočením, prepodstatnením do reality cítenej, myslenej, možno aj tušenej alebo chcenej, očakávanej. Dôležitú úlohu v tomto prípade zohrávajú spomienky, to čo je alebo bolo videné, a čo by malo byť odvodené od umelcovej vôle (voluntaristické /?/). Dávajú vznikať obrazom, ktoré predstavujú chrbtovú kosť Herényiovej maliarkinej tvorby. 

Výber z tvorby posledných rokov v podobe zaujímavých krajinárskych obrazov predstavila autorka na svojej doteraz poslednej samostatnej výstave v  Renesančnom kaštieli v Galante, ktorý sa pod vedením riaditeľky Mgr. Ivety Lenickej už pred rokmi zapísal do štruktúry kultúrnych organizácií na Slovensku ako zaujímavá galerijná a výstavná scéna s kvalitným programom a dramaturgiou výtvarných, ale aj hudobných a literárnych podujatí, a stal sa tým, po čom sa už dlhšie u nás volá aj v iných oblastiach a regiónoch súčasného kultúrneho života.

san_gimi_img_94.jpg

Soňa Herényiová predstavila na tejto výstave sériu obrazov, medzi ktorými zaujali maľby inšpirované jej predchádzajúcim pobytom v Toskánsku. Sú to napospol motívy zamerané práve na architektúru spomínaného San Gimignana s jeho tehlovými palácmi, vežami a obrannými múrmi. Premietnuté (napriek monumentalite formátov) do maliarskych konceptov pripomínajúcich intímne krajiny – „paysage intimes“ – s pohľadmi do ulíc, uličiek s úbežníkmi strácajúcimi sa v diaľke a predsa blízko nás, akoby sme sa ocitli priamo medzi nimi, alebo v ich centre. Namaľované sú zúženou koloristickou skladbou (hnedá, okrová, fialovo-sivá, modrá) doplnenou o niekoľko žiarivých akcentov. Tým alebo vďaka tomu pôsobia nostalgicky a zároveň plné života. Ducha doby a súčasnosti. Histórie aj energie dneška. Stali sa dokladom súčasnej tvorby maliarky a ukážkou jej „raison d´etre“. S ním predstúpila pred divákov v čase, keď sa – povedzme si úprimne – názory na samotné maľovanie a maliarsky obraz v rozmedzí kurátorskej praxe a aktivít mladých historikov umenia zmenili a menia. Kedy sa maľovanie ako také už veľmi nenosí. Súčasná doba a koronavírusová pandémia akoby to ešte viac posilnila. Jeho nástroje a výrazové prostriedky sú nie raz považované za neaktuálne. Herényiová sa bez ohľadu na to vo svojich dielach snaží o náznak čohosi tajomného, zvláštneho, iného ako to, čo vidíme vlastnými očami (teda toho, o čo v  maliarstve a umení vždy išlo a čo ho nediskvalifikuje v súčasnej výtvarnej – vizuálnej kultúre, skôr naopak). Áno, vtíska do obrazov vlastný pocit, ktorý sa podľa slov Paula Valéryho „v umení vyjadriť nedá“. Sú to obrazy, ktoré pripomínajú blízkosť nehybnej večnosti, nádych absolútna sprevádzaný vnútornou harmóniou obrazovej skladby, predtuchu zrodu „nadreálneho“ života – sveta vo výpovedi, ktorú zároveň charakterizuje akýsi „majestát pokoja“. Svoju úlohu tu zohráva jej maliarsky rukopis, dynamický, nervný, popretkávaný šrafúrou širokých ťahov stetca, maliarskeho gesta vyvierajúceho akoby zvnútra na povrch obrazovej plochy.

san_gimi_img_940.jpgSoňa Herényiová prináša svojimi obrazmi svedectvá (nielen prosté podoby skutočnosti), o krajine Toskánska a jeho historickej povahe – povahe jeho miest. Svedectvá, ktoré majú výpovednú hĺbku, napriek svojmu plošnému rozvrhu. Jej obrazy neprekročili dimenzie klasicky čistého maliarskeho zobrazenia. Vyvolávajú stavy blízke kontemplácii, pripomínajú náznaky metafyzického snenia, odrážajú myšlienky a predstavy zostavené do farieb, tvarov, plôch a línií. Vznikli v konkrétnom čase a priestore, no sú na ňom nezávislé. Vyžaruje z nich pokoj. Spomínaný „majestát pokoja“. A možno trochu aj smútok, nostalgia. To všetko vytvára harmóniu, ktorú maliarka kladie pred oči v tomto uponáhľanom, hrozby šíriacom alebo hroziacom čase. A napriek tomu, že ich predstavila verejnosti už pre rokom (limitovaná pandemickými súvislosťami doby) sú príkladom tvorby, ktorá skutočnoť nepopiera, ani nekopíruje. Možno v nich vybadať maľbu človeka – pre človeka. V tom je jej základný obsahový koncept. Aj keď sú to prevažne krajinomaľby. Tie však, vo výsledku, prinášajú jednu z odpovedí na otázku „kam kráča maľba“. Podľa Herényiovej smeruje stále a neprerušene k ľudskému základu skutočnosti. A to je, podľa môjho názoru, podstatné. V dnešnom čase a v dnešnom umení.
Uverejňujeme obrazy z cyklu San Gimignano, medzi 2010 – 2015. Foto: Autor

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984