Reklama
Reklama

Všetci Šrobárovi muži

Počet zobrazení: 970

srobar_portret.jpgMUDr. Vavro Šrobár patrí k nemnohým slovenským politikom, ktorí vedeli dlhodobo a vo významnej miere formovať slovenskú aj československú politiku. Patrí bezpochyby k veľkým postavám nielen slovenských, ale aj česko-slovenských dejín. To uznávali aj jeho politickí protivníci, ktorých nebolo málo. Napriek tomu nie je jeho politická a kultúrna činnosť širokej verejnosti dostatočne známa a dodnes ani patrične docenená. Pritom patri medzi piatich mužov 28. októbra, ktorý je neodmysliteľne spätý so vznikom Česko-Slovenska, ako aj formovaním agrárnej strany na Slovensku. Okrem toho ako jeden z dvoch predsedov povstaleckej Slovenskej národnej rady zohral významnú úlohu aj v SNP či pri formovaní slovenskej politiky po oslobodení Česko-Slovenska. Napriek svojmu čechoslovakistickému presvedčeniu si osvojil heslo „rovný s rovným“, presadzované slovenskou reprezentáciou voči Benešovi.

Na Vavra Šrobára sa však treba pozrieť aj z inej, málo známej strany. On priviedol do politiky, či pôsobil na také významné osobnosti, ako Andrej Hlinka, Milan Rastislav Štefánik, Ferdiš Juriga, Štefan Osuský či Imrich Karvaš. Títo všetci sa od neho učili a spolupracovali s ním. Možno sa mnohí pozastavia na tým, ako je to možné, či je to pravda. Predsa Hlinka bol zásadne proti Šrobárovi, takže ako ho práve on mohol priviesť do verejného politického života. Veci sa mali nasledovne.

 

Andrej Hlinka

andrej_hlinka.jpgPo všetkých možných aj nemožných peripetiách sa Vavro Šrobár dočkal vytúženého cieľa. Dňa 19. decembra 1898, teda len dvanásť dní predtým, ako by si musel podľa nového zákona obhajovať svoj doktorský titul na uhorských školách, čo by mu nedovolili, sa vrátil domov na Slovensko. Pravda, nemal to ľahké. Slovenská národná strana, vedúca sila slovenskej politiky, sa pod silným vplyvom maďarizácie ponorila do politickej pasivity. Preto sa od roku 1884 nezúčastňovala ani na voľbách do uhorského snemu. V dôsledku toho slovenský politický život stagnoval a postupne upadal. Napriek tomu sa proti Vavrovi Šrobárovi postavila v podstate celá slovenská inteligencia. Myšlienky, ktoré publikoval v časopise Hlas, ktorý aj založil, im nedali spávať. Národné noviny, Hlásnik, Pohľady či Černokňažník aj všetky katolícke či evanjelické časopisy púšťali na neho oheň a síru. Preto si o Národných novinách neodpustil kritický článok. A tak Vavra Šrobára, ako aj hlasistov považovali za nepriateľov slovenského ľudu. Báli sa, že sa im vymkne spod kontroly. Bolo len samozrejmé, že žiadni kňazi sa k hnutiu nepripojili. Vedeli, že keby to urobili, cirkevná vrchnosť by ich prenasledovala a mali by po kariére. No a v tejto situácii prichádza na politickú scénu prvý Šrobárov muž – Andrej Hlinka.

Voľakedy boli veľkí priatelia. Zoznámili sa približne v roku 1893. Hlinka vtedy slúžil na fare v Troch Sliačoch, v dedine, ktorá bola široko-ďaleko známa svojou zanedbanosťou a alkoholizmom. V takom stave bol aj farský majetok. On krok za krokom dával všetko na pravú mieru. Robil spolu s ľuďmi na poli, a tak si ho postupne obľúbili. Keď Šrobár prišiel k nemu na faru, všimol si, že knižnicu má zanedbanú a zrejme už dlho si nikto odtiaľ nezobral nejakú knižku. Bolo jasné, že nie je veľký čitateľ, ak vôbec. Martinskú literatúru, jej predstaviteľov, nemal rád. Pre neho bola príliš luteránska. On, ako pravoverný katolík, ich neobľuboval. Neuznával ich cirkev za cirkev a ich kňazov za skutočných kňazov. Čechov, ich život, kultúru, pokrok i hospodársku silu úplne ignoroval. On videl Čechov asi tak ako oni Slovákov drotárov. Poznal ich ako komediantov, muzikantov, verklikárov... Len pomaly sa Šrobárovi darilo meniť jeho názor na nich. Paušálne však o českom národe hovoril ako o kacírskom a nemal ho rád. Najviac sa vysmieval vede. „Vaša svätá veda“, hovoril často s posmechom. On za vedu uznával len teológiu. Podľa neho svetská veda neučila nič pozitívne a bola založená len na samých hypotézach, špekuláciách a výmysloch. Okrem toho pre spásu duše nemá žiadnu cenu a len kazí mravy ľudu a pripravuje pre nich večné zatratenie. Na lekárov sa pozeral ako na úplne zbytočných ľudí. Neveril že by lekári mohli pomôcť chorému. Preto chorým radil, aby k nim nechodili. Svoj názor obhajoval tým, že život i smrť je v rukách božích a ak je človeku súdené umrieť, tak zomrie a žiadna medicína ho nezachráni. Ak má žiť, bude žiť aj bez lekárskej pomoci. Až po desiatich rokoch ich priateľstva ho Šrobár presvedčil, že lekári niečo vedia. Vtedy operatívnym zákrokom vrátil umierajúcemu chlapovi život. Potom uznal, že aj lekári sú na niečo dobrí.

„Hlinka,“ spomínal si Šrobár, „bol ináč veselý chlapík. Rád si zaspieval, zahral karty, rád rečnil a rád mal návštevy, dobré víno či jedlo. Nuž a keď si dal časom svoju dedinu do poriadku, založil spolok triezvosti, úverové gazdovské družstvo a pre ženy ružencový spolok, dal sa so všetkou svojou energiou na politiku. Keďže Hlinka mal chatrné vedomosti z filozofie aj zo sociológie, nelámal si hlavu nad nejakými svetovými problémami. Kritizoval len najbližších ľudí, ktorých poznal. Využíval na to rozličné klebety, ohovárania, ich poklesky... Napriek svojmu charakteru si svojou vytrvalosťou v napádaní nepriateľov slovenského ľudu získal obdiv a uznanie. Slovenská spoločnosť bola v tých časoch ticho. Bála sa, bola neorganizovaná. Zrazu prišiel akýsi katolícky kňaz, Slovák, ktorý neohrozene bojuje za práva svojho ľudu a je mu priateľom. Na sliačskej fare sme mávali dlhé debaty o tom, ako maďarskí kňazi vedú svoj národ, ale slovenskí služobníci Kristovi sú pasívni alebo slúžia Maďarom. Prečo ale majú Slováci podporovať maďarskú politickú stranu? Hlinka rád počúval podobné rozhovory a bol vždy rád, keď ho označovali za budúceho vodcu katolíckeho ľudu. Krok za krokom sa vžíval do tejto úlohy. Veď obyvateľstvo na Slovensku tvorí približne 75 percent katolíkov a oni nemajú nikoho kto by ich viedol. Tých treba prebudiť z nečinnosti a letargie, aby vo voľbách nehlasovali za maďarských, ale za slovenských kandidátov. Veď Slovensko dáva do parlamentu 48 poslancov, a to je už poriadna sila, ale napriek tomu zatiaľ nemá ani jedného svojho zástupcu. On veril, že sa to zmení. Pravda, treba ísť medzi ľud, treba ho poučovať, posmeľovať, učiť ho domáhať sa svojho práva... V takýchto debatách sme zostávali pri vínku dlho do noci a často som u neho aj prenocoval. Veľký dojem na neho urobilo moje rozprávanie o buditeľskej práci v Čechách zo začiatku devätnásteho storočia, keď mali Česi podobné problémy ako my, len nie s Maďarmi, ale s Nemcami a teraz majú už skoro samostatnosť. Hovoril som mu, máš čas, odvahu, politická situácia je priaznivá, tak sa pusť do práce, získavaj si mladých kňazov a uvidíš, že ľud pôjde radšej za tebou ako za cudzím vodcom. A tak sme spoločne napísali slovenskú brožúrku Proti cirkevným zvyklostiam. On v nej zdôrazňoval náboženské dogmy a ja tolstojovské myšlienky.“

Šrobár Hlinku vytrvalo presviedčal o tom, že jediná nádej Slovákov spočíva v zblížení sa s Čechmi a vytvorení spoločného štátu – republiky. Po prvomájových udalostiach v Liptovskom sv. Mikuláši v roku 918 zvolalo vedenie SNS na 24. mája do Martina dôvernú poradu, na ktorej sa zúčastnil aj Šrobár. Hlavnú úlohu však na nej zohral Andrej Hlinka. V plnej miere podporil myšlienku oddeliť sa od Uhorska slovami: „Tu je doba činov. Nutno nám určite vysloviť, či pôjdeme s Maďarmi, alebo Čechmi. Neobchádzajme otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť!“

Týmto historickým výrokom skončil Andrej Hlinka akékoľvek iné možnosti smerovania SNS. Treba dodať, že nikto proti tomu neprotestoval. Tým sa razom zrútila celá maďarsko-nemecká lož o spokojnosti Slovákov v Uhorsku, V podstate sa však skončilo aj ich priateľstvo, keďže sa ich cesty pre známe príčiny rozišli. Bol to Šrobárov boj proti klerikalizmu, Hlinkove vystúpenie na Mierovej konferencii v Paríži či názor na spolužitie s Čechmi...

 

Milan Rastislav Štefánik

17_francuzsky_general_milan_rastislav_stefanik.jpgŠtefánik ešte Vavra Šrobára nepoznal, ale už na neho urobil veľký dojem. Raz keď čakal v kaviarni na stanici v Bratislave na vlak, tak si prezeral rozličné časopisy. Nemecké či maďarské, ale tie ho  nie veľmi zaujali. Keď čašník, s ktorým sa predtým rozprával po slovensky, videl že ich odložil na bok, doniesol mu jeden slovenský. HLAS. Štefánik listoval v nezvyčajnom časopise v ešte nezvyčajnejšom jazyku – v slovenčine. V mesačníku pre literatúru a otázku sociálnu. Prešiel na obsah. Nevychádzal z údivu. Čo článok, to zaujímavá téma. Naše snahy -–Vavro Šrobár, Maďarizácia – Vavro Šrobár, O vzdelávaní ľudu a vzdelávaní inteligencie. Jednateľská správa o činnosti slovenského spolku Detvan v Prahe... Štefánikovi sa od vzrušenia chveli ruky. Netušil že v Prešporku nájde časopis, ktorý bezprostredne osloví nielen jeho um, ale aj srdce. Tento časopis mal veľký vplyv na to, že Štefánik sa rozhodol pre štúdium v Prahe ,a nie v Pešti či Viedni, ako mu to všetci odporúčali.

Po príchode do tohto krásneho mesta sa Štefánik prihlásil do študentského spolku Detvan Spočiatku sa v ňom združovali len Slováci, ale postupne prijímali každého akademika, ktorému ležalo na srdci česko-slovenské zblíženie. Členom najvážnejším sa stal aj Tomáš Masaryk. Na Štefánika veľmi zapôsobilo prvé valné zhromaždenie, ktoré sa konala 15. októbra 1891. Jeho túžba osobne spoznať Vavra Šrobára bola veľká. Do kaviarne Royal, kde sa valné zhromaždenie konalo, prišiel už dve hodiny pred tým. Poprosil jedného čašníka, aby ho upozornil, keď príde Šrobár. Keď mu dal znamenie, postavil sa a pozdravil ho, no ten mu len letmo kývol. Postupne sa všetci predstavili a o sebe povedali len stručný životopis. Keď prišiel rad na neho, povedal len, aby nezdržiaval, ako sa volá, skadiaľ pochádza, čo robí jeho otec a že prišiel študovať staviteľstvo. Šrobár, ako predseda, ho však vyzval aby o sebe prezradil čosi viac a povedal mu, aby mu tykal, keďže medzi sebou si všetci tykajú. V spolku sa s vervou pustil do práce. Zodpovedne pripravoval vystúpenia, recitoval tak zápalisto, že v istej chvíli mu tvár zbledla, musel sa zhlboka nadýchnuť a na chvíľu svoje vystúpenie prerušil. Chytil sa za brucho a chvíľu zotrval v predklone. Prítomní nevedeli, čo si počať. Šrobár však ako už skoro hotový medik k nemu priskočil a zmeral mu pulz. Bol vysoký. „Si v poriadku? Máš kŕče v žalúdku?“ ustarane sa ho spýtal a priložil mu ruku na čelo. Milan Prikývol. Tu sa začalo ich veľké priateľstvo. S Vavrom sa postupne zblížili. Spolu navštevovali koncerty, výstavy, medzi Milanom a Vavrom vznikol priateľský vzťah. Oslovovali sa drahý kamarát, drahý Milan a drahý Vavro. Štefánik sa stal nielen podporovateľom, ale aj šíriteľom Hlasu vydávaného Šrobárom. Preto ťažko niesol, keď o trinásť rokov starší Vavro opúšťal po jedenástich rokoch štúdia Prahu a v marci 1899 sa vracal na rodný Liptov, kde na jeseň začal lekársku prax. Čoskoro sa však stretli v Liptovskom sv. Mikuláši, a to šiesteho a siedmeho augusta na prázdninovom zraze mládeže združenej okolo Hlasu. Stala sa však nepríjemná udalosť. Opozičná, protihlasistická mládež napriek pozvaniu do Liptovského sv. Mikuláša neprišla. Šrobár bol z toho citeľne znechutený. Cestou domov vo vlaku Štefánikovi hovoril: „Rozumiem tomu, že sme v konflikte s konzervatívnymi martinskými otcami, ale vidíš Milanko, ani ich synovia nám nerozumejú A to skoro vo všetkých životných otázkach. Proti nám povstala skoro všetka slovenská inteligencia. Cítia, že ich ortodoxia zdedená po otcoch môže byť ohrozená. Preto nás považujú za nepriateľov slovenského ľudu, Sú to rojkovia, romantici, mudrujúci vo svojich zatuchnutých martinských putikách. My musíme priniesť vedu, rozum, praktické riešenia, aktivitu. Tak ako to vraví profesor Masaryk. Na rozdiel od Vajanského a jeho spoločníkov, ktorí len vyplakávajú a fatalisticky očakávajú pomoc od Ruska, Masaryk nás volá k činu. Preto sme sa rozhodli na jeho popud vydávať HLAS.“

„Nesmieme sa dať odradiť, musíme odhodlane kráča za svojim cieľom,“ na to povzbudzujúco tľapol Milana po pleci. Nakoniec po pozval na pár dni k ním do Liskovej, čo Milan s vďakou prijal.

O tom aký pevný bol vzťah k Štefánika ku Šrobárovi a ako on na neho vplýval svedčia aj jeho listy ktorému napísal. Tu sú úryvky z nich:


Košariská 25. augusta 1903.
Drahý môj Vavro!...Ver mi braček, zo srdca mi to ide, keď Ti vravím, že Tvoj dom, poťažne Ty sám si mi najmilší a najbližší z celého regimentu ́ kamarátov. Z čiasti si to viem aj odôvodniť. Hľa. Ty si bol prvým, ktorý v pohyb vírivý uviedol pramlhovinu staronárodných a primitívnych mojich ideálov a tak uvrhol ma vo večný neklid, rozpor, úzkosť– zároveň však stal si sa indirektnou príčinou a podnetom môjho pokroku. Bol si mi vzorom v každom ohľade, slovám Tvojim som dychtive načúval, skutky Tvoje nekriticky schvaľoval – ľnul som k Tebe s celou svojou mladíckou dušou. A nie len ja! Žiaľ, opustil si nás skoro, prv než bys bol dochoval dorost. Odchodom Tvojím uvoľnené boli putá, v nichž nachádzal sa duch nás ostatných.“

V júni 1910 mu zo štátnej hvezdárni v Meudone pri Paríži mu napísal:

„Milovaný Vavro!
Je mi to nesmierne trápne, že Ťa musím prosiť o obnovenie podpisov na zmenky teraz, keď si celkom zaujatý tou besnou čvargou. Ach, ako rád by som stál po Tvojom boku. Avšak mám iné určenie, aspoň teraz. Urobil som nové objavy, následkom čoho ma znovu poslali na Mont Blanc. Pred výstupom Ti pošlem zo Chamonix list. Pre všetky prípady som poistený na život, aby ste mali z čoho zaplatiť moje dlhy. Ďakujem Ti za priateľskú službu, dúfam, že Ťa o ňu už dlho žiadať nebudem. Vrelo Ťa objímam a som Tvoj vďačný a Ti oddaný
                                                                                                                          Milan Štefánik

V čase, keď bol Šrobár predsedom v Detvane, sa aj Štefánik stal hlasistom a stúpencom Masarykových myšlienok. V marci 1898 sa Milan stal tajomníkom Detvana, neskoršie aj jeho predsedom, ale potom nastal v jeho živote veľký zlom. O dva roky neskoršie ho otec po prudkej hádke počas prázdnin vyhnal z domu. Na prelome 19. a 20. storočia to totiž na košarišskej fare vrelo. Mladý dvadsaťročný Milan sa dostal do ideologického konfliktu so svojím otcom Pavlom, evanjelickým farárom. Dva roky v liberálnom pražskom prostredí priniesli svoje ovocie. Na pretras sa dostali najmä kresťanské, ale aj národné otázky. Otec s hrôzou zistil, že sa jeho syn vzdialil od dvoch základných pilierov výchovy svojich rodičov – od tradičného luteránskeho kresťanstva a z pro martinsky orientovaného národovectva. Nezhody sa skončili vyhodením mladého „rebela“ z domu. Ako reakciu na túto udalosť napísal veľmi citlivý Štefánik krátku báseň:

Zradcu vlasti
Zradcu Boha
nevkročí v ten

dom viac noha.

Hádam na vysvetlenie by som mal dodať, že M. R. Štefánik bol spočiatku verný rodinným tradíciám. Na vlastnej koži okúsil maďarský šovinizmus, keď ho jeho spolužiaci nútili pod hrozbou, že ho zhodia z poschodovej budovy, zakričať „Nech žije Kossuth!“. M. R. Štefánik nemohol zradiť svojich predkov, a tak odmietol. Asi mu znela v ušiach vyhrážka otca, vášnivého poľovníka, s ktorou svoje deti vyprevádzal z domu: „Zastrelím vás veru, keby ste sa mi odrodili!“ A tak jedného pekného dňa v Ružomberku zaklopal na Šrobárove dvere. Keď ich otvoril, nestačil sa diviť. Pred nimi stál Milan Rastislav Štefánik aj s kufrom. Poprosil ho, či by ho na nejaký čas neprichýlil. Samozrejme ho neodmietol. V jeseni sa však vrátil späť do Prahy, kde pokračoval v štúdiách. Šrobár v roku 1903 začal opäť vydávať Hlas. Jeho súčasťou bol aj Umelecký hlas venovaný literatúre a umeniu. Štefánik mu pri jeho redigovaní veľmi pomáhal. Bol činný aj ako publicista. Na požiadanie Jana Herbena písal do realistického Času pravidelné pondelkové úvodníky o slovenskej kultúre a politike, ktorých cieľom bolo informovať českú verejnosť o Slovensku. Upozorňoval v nich najmä na postupujúcu maďarizáciu a vyzýval českú spoločnosť, aby pomáhala Slovensku konkrétnymi činmi. Spolu pri víne prebdeli nejednu noc v rozhovoroch o situácii na Slovensku o tom, ako zlepšiť jeho postavenie...

 

ferdis_juriga.jpg

V dôsledku nespokojnosti s politikou martinského vedenia Slovenskej národnej strany sa v jej rámci vyhranili tri základné ideovo-politické prúdy. Prvý bol konzervatívny. To predstavovalo oficiálne Martinské vedenie SNS. Liberálny prúd reprezentovala slovenská mládež združená okolo časopis HLAS. Tretím prúdom bol katolícky klerikálny prúd. Jeho poprednými reprezentantmi boli Andrej Hlinka a Ferdinand Juriga. V tomto čase Juriga študoval na viedenskom Pázmaneu, kde sa zblížil so známym priekopníkom česko-slovenskej vzájomnosti a popredným predstaviteľom rodiaceho sa hlasistického hnutia Pavlom Blahom. Ten na neho upozornil okrem iných aj zakladateľa HLASU Vavra Šrobára. Pri jednom z jeho pobytov vo Viedni ho vyhľadal. Uvedomoval si, že jeden z predpokladov úspešného prospievania časopisu, ktorý práve v tom čase vznikal, je dôležité mať v hnutí aj mladú generáciu slovenských kňazov.

„Vavro,“ oslovil ho Ferdiš, „kdesi som čítal, že v Prahe sa medzi mládežou šírilo heslo ,Drobná práce‘, čo to vlastne malo byť?“

„Som rád, že sa o takéto veci zaujímaš. Väčšina mladých, teda takých ako si ty, sa stará o iné veci. Na začiatku deväťdesiatych rokov sa v Čechách, najmä v Prahe, naozaj všade razilo toto heslo. Nám Slovákom sa zdalo, že je to čosi nedôstojné, čo sa nehodí do vlasteneckého boja. My sme snívali o veľkom hrdinskom čine, nie o nejakých maličkostiach. Vajanský bol tiež zástancom veľkého spásonosného činu. Čítavali sme o tom v jeho dielach, ako aj v novinových úvahách. Heslo „Drobná práce“ vychádzala z dielne Masarykových stúpencov. Ten si stále viac získaval českú mládež a tá mu začala veriť. Toto heslo sa dostalo na pretras aj do nášho spolku Detvan. Dávali sme si otázku, čo je veľký čin. Čím viac sme o tom rozmýšľali, tým viac sme boli naklonení myšlienke, že len mnohými malými činmi sa človek dostane k veľkému činu. Keď sme si spomenuli, ako sa u nás s opovrhnutím hovorí o drobnej práci, ako sa prorokuje príchod veľkého činu, to jest, že Rusi nás prídu oslobodiť, pocítili sme, že začíname byť v rozpore s našimi otcami, reprezentovanými Národnými novinami, Slovenskými pohľadmi, ale najmä názormi Svetozára Hurbana Vajanského.“

„Ako teda tá drobná práca v Prahe či v Čechách vyzerala, v čom spočívala?“ vyzvedal sa Juriga.

„V tom čase, keď my sme si v Martine nadávali, tak česká mládež si založila hnutie Omladina. To sa skladalo z robotníckej a študentskej mládeže. Cieľom združenia bolo viesť boj proti viedenskej germanizačnej politike, a to nielen verejne, ale i tajne. Pražská akademická mládež si založila tajný výbor pod vedením advokáta Jaroslava Preissa. Do neho pozvali aj štyroch Slovákov z Detvana a medzi nimi aj mňa. Po večeroch sme sa schádzali v Preissovom byte a plánovali, čo treba v najbližšom čase urobiť. Hoci práca „omladinárov“ sa Slovenska bezprostredne nedotýkala, bola to pre nás dobrá škola. Naučili sme sa, čo môže a čo má mládež robiť pre národ. Žiadne veľké hrdinské činy, ale veľa, veľa malých dobrých skutkov. Tu sme prišli na to, čo je to ,drobná práce‘ a že podobne musíme postupovať aj my.“

Rok po tomto stretnutí vyšlo v Skalici prvé číslo HLASU, mesačníka pre literatúru, politiku a otázku sociálnu. Hlasisti v ňom kritizovali slovenský život, poukazujúc na jeho biedy, choroby a vinili za to inteligenciu. Predovšetkým však hlásali mravnú obrodu Slovenska. Do slovenskej spoločnosti vliali novú nádej a optimizmus. Svojou aktivitou a myšlienkovým vrením podnietili zakladanie nových spolkov, organizácií, družstiev, slovenských peňažných ústavov, čím sa na Slovensku rozhýbal takmer mŕtvy politický život. Šrobár na stránkach časopisu prízvukoval, že ich program musí byť kresťanský, demokratický a pokrokový. Pravé kresťanstvo je demokratické a pokrokové, demokratizmus bez kresťanského ducha a pokroku nedáva zmysel, lebo pravý pokrok musí stáť na zásade mravnosti, lásky a spravodlivosti.

Jurigov pobyt vo Viedni a kontakty s Vavrom Šrobárom mali na neho dvojaký vplyv. Jednak sa v ňom prebudil obdiv k Čechom a tiež sa zoznámil s programom budúceho hlasistického hnutia. Jeho dôležitou súčasťou bola aj myšlienka rozvíjania česko-slovenskej vzájomnosti. Jurigu k hlasistom do značnej miery priťahoval program tzv. drobnej práce, boj s alkoholizmom, rozširovanie národnouvedomovacej práce na všetky vrstvy obyvateľstva. Staré národovectvo ostávalo iba pri horlení za reč. Nemalo priameho až rodinného, priateľského vzťahu k ľudu. Hlavne v tomto sa hlasizmus odlišuje od národovcov inteligentov – pánov.“

Vhodnú príležitosť na presadzovanie slovenských záujmov videl ako jediný slovenský poslanec Uhorského snemu pri jeho v znovuotvorení októbri 1918. Na jeho zasadaniach aktívne vystupoval už od jeho začiatku. V parlamente to vrelo. Nervozita prítomných poslancov vzhľadom na vývoj vojny bola veľká. Juriga sa 17. októbra spolu s rumunskými poslancami dohodol, že na druhý deň rumunský predstaviteľ vyhlási právo na samostatnosť Rumunov a potom za Slovákov to urobí on. Keď ráno vstal, bol veľmi nervózny a podráždený. Uvedomoval si dôležitosť svojho kroku aj zodpovednosť, ktorú na seba prevzal. V sneme sedel napnutý a čakal, ako dopadne vystúpenie Dr. Vlad Aurela, ktorý prednesie rumunskú výzvu. Veľa nechýbalo a pri jeho prejave by sa bola strhla bitka. Keďže bola streda, teda deň, keď sa v sneme o jednej hodine poobede začínajú interpelácie, na Jurigovo vystúpenie už nezostal čas. Odložili ho na druhý deň. Na 19. októbra 1918. Medzitým sa na verejnosti vzrušene hovorilo o vystúpení kráľa Karola k národom Rakúska, v ktorom im priznáva právo na samostatnosť. To ovplyvnilo aj jeho reč, ktorú si pripravoval. Zapísal si vetu:

Právo si žiadame na prirodzenom a historickom základe, aby sme, ako to aj kráľ Karol chce, ako osobitný národ svoju vlastnú a osobitnú štátnu pospolitosť tvorili na území, na ktorom sme usídlení.“

Ferdiš skoro celú noc nespal. Jej väčšiu časť strávil v spoločnosti rumunských poslancov. Tí mu mali na druhý deň robiť spoločnosť a prípadne ho pri jeho vystúpení brániť pred útokmi rozzúrených maďarských poslancov.

Nastal deň D. Predseda snemu volá: „Juriga Nándor.“ Ten vstane a pomaly ide k rečníckemu pultu. V sále panuje elektrizujúca atmosféra. Medzi poslancov sa dostali fámy, že aj on po vzore Rumunov vyhlási niečo podobné. Niektorí sa medzi sebou dohodli, že mu to nedovolia.

Za veľkého pobúrenia, výsmechu i urážok maďarských poslancov, poprel uhorskému snemu právo hovoriť a čokoľvek podnikať v mene Slovákov. Žiadal právo na sebaurčenie pre všetky národy Uhorska, aby v bratskej svornosti mohli nažívať a vyhlásil, že na budúcej mierovej konferencii má právo zastupovať Slovákov jedine Slovenská národná rada!

 

Štefan Osuský

345px-stefan_osusky_1939.jpg„Od teba, ale aj od Beneša,“ chváli Osuský Vavra Šrobára, „to bolo veľmi prezieravé, keď ste žiadali vymeniť taliansku vojenskú prítomnosť za francúzsku. Je dobré, že sme sa upriamili na Francúzov. Sú na kontinente najsilnejšia veľmoc a Taliani v mnohých prípadoch jasne nadržiavajú Maďarom.“

Predtým však ako vypukla I. svetová vojna, vytvorila sa Mierová konferencia v Paríži a vznikla Československá republika sa odohralo množstvo závažných udalostí. Napríklad aj otvorený list kritizujúci vystúpenie uhorského ministerského predsedu Apponyiho v Amerike:

Vy pred deputáciou slovenských a českých redaktorov minulého pondelka ste sa osvedčili, že Vaša strana neodvislosti neuznáva viacej národov v Uhorsku a nikdy žiadnemu nedá ničoho, čo by umožnilo ich autonómiu, či to v otázke kultúrnej alebo politickej – preto ,Otvorený list vyhradzuje zásadu, že ideálom národností Uhorska musí byť teraz federalizmus Uhorska.“

List okrem Milana Gettinga, ktorý bol predseda a redaktor Slovenského Sokola, podpísali aj ďalší význační predstavitelia slovenského života v Amerike.

Šrobár naň odpovedal listom, ktorý poslal do New Yorku. V ňom písal:

Neslýchaná horlivosť newyorských Slovákov, zúčastnených pri debate so spojenými maďarskými spolkami, zaslúži si našu vrelú vďaku a uznanie. Len keď vec uvážime zo všetkých strán, až potom sa ukáže, aký ďalekosiahly význam mala práca a obetavosť vás všetkých bratov v New Yorku. Bo pravda je, že sa blíži doba nesmierne vážna. Ide o prevraty, ktoré určia smer štátneho života na storočia. Maďari to vedia tak ako my, že na tieto chvíle sa treba dôkladne pripraviť. Pripravme sa aj my, kde len možno, buďme na stráži, zorganizujme sa, aby vôľa národa vo vhodnej chvíli prejavila sa jednotne a naliehavo. Slová a skutky americkej Slovače padnú iste na váhu okamihu, keď toho treba. A bude toho treba...“

Medzitým, ako si Šrobár dopisoval s americkými Slovákmi, vypukla prvá svetová vojna. Z kontroverznej debaty s Maďarmi vzniklo memorandum Slovenskej Ligy. Milan Getting žiadal maximalizovať naše požiadavky a prestať hovoriť o autonómii v rámci Uhorska. Propagoval heslo: „Preč od Maďarov!“ To sa medzi americkými Slovákmi šírilo ako oheň. S týmto heslom sa však vynorila otázka: „Keď preč od Maďarov, s kým teda pôjdeme?“ Na túto otázku, ktorá bola diskutovaná na všetkých možných zhromaždeniach, bola nakoniec len jediná odpoveď: „S Čechmi!“ Že táto vec dospela k tomuto názoru, mal bezpochyby zásluhu aj Vavro Šrobár, ktorý otázku spolupráce s Čechmi dlhodobo podporoval a presadzoval.

Vplyv Šrobára na Štefana Osuského sa prejavil aj pri riešení nárokov Maďarov na Žitný ostrov. Kvôli tomu prišiel z Paríža na Slovensko, aby sa na vlastné oči presvedčil, ako sa veci v skutočnosti majú. Šrobár ho preto vzal do auta a šoférovi povedal, aby zamieril na Žitný ostrov do dediny Bös.

„Pán minister som za. Ako sa hovorí, lepšie raz vidieť ako stokrát počuť.“

Po ceste však zablúdili. Šofér sa tu nevyznal a poľných ciest tam bolo veľa. Predovšetkým však všetky vyzerali akosi rovnako. Opäť boli na jednej z nich, keď na poli zbadali robiť ženu s chlapcom. Zastavili neďaleko tejto dvojice a vychádzajúc z auta sa Šrobár po maďarsky pozdravil a opýtal sa ich, či nevedia, ako sa dostanú do obci Bös. Žena si ich chvíľu premeriavala a potom hrdo, vyčítavo odsekla:

„A páni nevedia, že to už maďarčina prestala? My maďarsky nevieme. Ak viete, pýtajte sa po slovensky. My sme tu Slováci!“

Sebavedomím ženy boli riadne prekvapení. Až potom si všimli jej trenčiansky kroj a slovanský tip. Šrobár sa pozrel na Osuského, ktorý radosťou akoby žiaril.

„Ako ste sa sem dostali?“ spýtal sa jej.

„Bývame tu už dávno a máme aj svoj statok. A cez leto sem veľa Slovákov chodí na roboty. Keby dostali svoju zem, nemuseli by sa vracať do tej biedy na horniakoch. Pánskej pôdy je tu pritom dostatok.“

Táto príhoda Osuského elektrizovala a hneď na ňu zareagoval.

„Za Žitný ostrov sa budem v Paríži biť zo všetkých síl. Tá hrdá žena ho vyhrala! Vavro ďakujem ti za toto stretnutie. Urobil si pre získanie Žitného ostrova viac ako všetci ministerskí pracovníci!

Prehliadka „Ostrova“ vyvrátila všetky falošné maďarské geografické štatistiky, ktoré bohvie odkedy prepisovali z knihy do knihy a na ich základe tvrdili, že toto územie je historicky maďarské.

Pravda toto nebolo prvé stretnutie týchto dvoch slovenských velikánov. Pri súkromných posedeniach vypili veľa litrov vína, pričom ho Šrobár dôkladne oboznámil s pomermi na Slovensku, čo Osuský pri rokovaniach v Paríži aj patrične využil.

 

Imrich Karvaš

imrich_karvas.jpg„K doktorovi Vavrovi Šrobárovi,“ spomínal si Imrich Karvaš pri stretnutí s Gustávom Husákom, „som mal už od svojich vysokoškolských štúdií za jeho boj za oslobodenie Slovákov z područia Maďarov pomocou bratského českého národa veľkú úctu. Imponoval mi svojím realizmom, vecnosťou a charakterom. Začiatkom tridsiatych rokov som sa dostal s Vavrom Šrobárom do úzkeho osobného styku. Vtedy som sa stal na jeho popud členom bratislavskej slobodomurárskej lóže, do ktorej patril aj on. Naše časté stretávania vyústili, ak to tak môžem povedať, do dôverného priateľstva aj napriek tomu, že medzi nami bol dvadsaťpäťročný vekový rozdiel. V rokoch 1937 až 1938 som zastupoval jeho záujmy v správnej rade trenčianskoteplických kúpeľov. Naše vzťahy boli čulé až do môjho zatknutia. Prvý rozhovor o politike som s ním mal začiatkom januára 1940. Stretli sme sa v sanatóriu Palace v Starom Smokovci, kde bol na dovolenke. Pri tejto príležitosti sa ma Šrobár spýtal, či ma Tiso pri uvedení do funkcie guvernéra Slovenskej národnej banky nezaviazal nejakými politickými úlohami. Odpovedal som mu záporne a reprodukoval som mu môj rozhovor s Tisom. Vtedy mi Šrobár kládol na srdce, aby sme sa všemožne snažili o udržiavanie stykov s Prahou, lebo akákoľvek snaha o izoláciu, zdôraznil, je z hľadiska budúcnosti škodlivá. Vieš, jemu by som si nedovolil do očí klamať. Na základe toho ma prizval do jeho ilegálnej skupiny, ktorá sa pripravovala na boj proti Tisovmu štátu.“

Po katastrofálnej porážke Wermachtu pri Stalingrade a po bitke pri Kursku bolo už každému triezvo zmýšľajúcemu človeku jasné, že Nemci vojnu prehrajú. Išlo len o to, kedy sa tak stane. Na základe tohto poznania sa na Slovensku zaktivizovali odbojové skupiny. Medzi významných predstaviteľov odboja patril bezpochyby aj doktor Vavro Šrobár.

Svoje časté stretnutia s Karvašom maskoval Šrobár pozvaniami na poľovačku. Pri veľkonočnej schôdzke v Starom Smokovci v sanatóriu Palace v štyridsiatom treťom mu Šrobár povedal, že má spojenie s Londýnom a odtiaľ dostal odkaz, aby sa všetky odbojové zložky zjednotili. Pravda, padla otázka, až do akej miery má to ísť. Šrobár sa zo začiatku prikláňal k názoru, že najlepšie bude keď si z Londýna vyžiadajú podrobnejšie inštrukcie.

Karvaš poznamenal, že oni tam len orientačne vedia, aká je na Slovensku situácia, preto nemôžu o tom objektívne rozhodovať. Tvrdil, že odboj by mal mať celonárodný charakter. V tejto súvislosti sa vynorila otázka česko-slovenského krídla HSĽS a komunistov. Šrobár ho požiadal, aby sa vyjadril presnejšie, ako si to predstavuje. Informoval ho, že v ľudáckej strane sú mnohí partajníci protinemeckého zmýšľania, ale nie všetkých možno považovať za stúpencov obnovy Česko-Slovenska. Povedal mu, že neformálnym vodcom tejto skupiny je Karol Sidor. Keďže bol v úzkom styku s Ing. Klínovským, ktorý patril do tejto skupiny, Šrobár ho požiadal, aby sa pokúsil zistiť, či sú ochotní spolupracovať s ľuďmi z odboja. Potom prišli na rad, spomínal si Karvaš ďalej, komunisti. Šrobárovi zdôraznil, že ide o dobre organizovanú a disciplinovanú skupinu, ktorá je už z ideologických dôvodov nezmieriteľným nepriateľom akéhokoľvek fašistického a reakčného režimu. Naznačil mu, že pri každej zjednocovacej akcii treba s nimi rátať, inakšie príde k triešteniu síl a možno aj k takým konfliktom, ako sa to stalo v Juhoslávii. Šrobár sa k otázke komunistov vyjadril pozitívne. Ich názory boli teda zhodné, ale otázka stála inak. Budú sa komunisti pozerať na vec ich očami? Budú ochotní sadnúť si za jeden stôl a rokovať bez toho, aby si nekládli neprijateľné podmienky? Aj keď nevedel, ako sa k tejto ponuke zachovajú, zdôraznil potrebu s nimi rokovať, aj keď na vec hľadia z iného uhla. Pokiaľ išlo o Sidorovu skupinu, Šrobár sa v zásade nestaval proti. Povedal, že sa pokúsi získať podrobnejšie informácie a na ich základe sa rozhodne, ako ďalej pokračovať.

„Naposledy som bol so Šrobárom,“ spomínal si Karvaš, „koncom apríla štyridsiateho štvrtého. Do Trenčianskych Teplíc som prišiel na jeho pozvanie. Spolu sme hovorili skoro celú noc. Bol urazený, že jeho skupinu, ktorú označil v tom čase za najlepšiu, najpočetnejšiu a najaktívnejšiu tak v občianskych ako aj vo vojenských kruhoch, prípravný výbor nevzal do úvahy pri založení odbojového centra. Husákovi zazlieval, že dal prednosť ľuďom, ktorých reprezentovali Ursíny, Lettrich a Josko. Počas debaty mi prezradil, že sa mu podarilo zjednotiť všetky vojenské odbojové skupiny a že v prípade povstania bol už aj určený veliteľ a to podplukovník Golian. Prekvapilo ma to, lebo toto meno mi nič nehovorilo, ale vraj ho schválil aj prezident Beneš. Treťou skupinou otázok, o ktorej sme hovorili, boli hospodárske, respektíve finančné záležitosti. Spýtal som sa ho, či má k dispozícii príslušné prostriedky k zamýšľaným organizačným opatreniam. Povedal mi, že jeho práca je dostatočne zaistená, ale starosti mu robí finančné zabezpečenie prípadných vojenských akcií v prvých týždňoch povstania či obnovenia republiky. Na moju nie veľkú radosť ma pritom požiadal o môj názor na tieto otázky, či aby som mu poradil, ako má prípadne postupovať. Odpovedal som mu len neurčito s tým, že treba, aby sa aspoň zo začiatku používalo slovenské obeživo. Naznačil som mu, že to by mohlo byť kryté zo zásob Národnej banky. Podľa toho, ako sa bude vyvíjať situácia, sa urobia ďalšie príslušné opatrenia. Na záver, keď už svitalo, som ho ubezpečil, že budem uvažovať o ďalších možných eventualitách v súvislosti so všetkými hospodárskymi otázkami. Týždeň pred povstaním som sa od doktora Jurču dozvedel, že gestapo sa veľmi energicky domáha Šrobárovho zatknutia. Preto som ihneď požiadal Dr. Makovického, aby ho varoval pred akútnou hrozbou zadržania. Odporučil som mu okamžitý odchod nielen z Trenčianskych Teplíc, ale aj z Dolnej Krupej. Našťastie ma poslúchol a tak unikol rukám gestapa. Potom som sa s ním už nestretol.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama