Ako ? žijeme

Je sobota 1. marca 2008. Na Záhorí, najmä v Lakšárskej Novej Vsi, Studienke, Kútoch a v Holíči, ale aj okolo Dunajskej Stredy, v okrajových častiach Bratislavy a okolo nej, na strednom a východnom Slovensku, všade tam víchrica láme stromy...
Počet zobrazení: 1456
5Ako sme zili scanCB-m.jpg

Je sobota 1. marca 2008. Na Záhorí, najmä v Lakšárskej Novej Vsi, Studienke, Kútoch a v Holíči, ale aj okolo Dunajskej Stredy, v okrajových častiach Bratislavy a okolo nej, na strednom a východnom Slovensku, všade tam víchrica láme stromy, vyvracia ich z koreňov, hádže na autá, na cesty, vlakové koľaje, spôsobuje zhruba 240 výpadkov na vysokom napätí, na miestach dôležitých zásobovacích zdrojov pre obce. Vietor zhadzuje a láme náhrobné kamene, strechy, elektrické vedenie. Jeho vyčíňanie poraní jednu ženu v Bratislave, jednu v Plaveckom Štvrtku a muža v Šenkviciach. Škody sa odhadujú na niekoľko miliónov korún. V zahraničí je bilancia horšia: V Líbezniciach pri Prahe zabil padajúci konár 11-ročné dievča, v Sadskej na Nymbursku usmrtili padajúce plechy 80-ročného miestneho farára, z Nemecka hlásia, dve z Rakúska štyri obete. Vietor neobišiel ani Britániu, Holandsko a Belgicko, búrka nad Holandskom výrazne narušila dopravu na medzinárodnom letisku v Amsterdame. Ako na banány Bratislava krátko po pätnástej. Vetrom aj bez veterných smrští hojne sužované hlavné mesto Slovenska žije normálnym životom. Hoci vzduchom s prestávkami plieska dážď, popoludní sa mnohým Bratislavčanom už nezdá oveľa veternejšie ako v iné dni a vyťahujú sa z papúč, aby posledné hodiny víkendu využili na pobyt mimo svojich bytov. Deň ako stvorený na návštevu výstav. Eklektričky zatiaľ letia v koľajach pevne a až pod nápormi vetra trieskajúce vchodové dvere v Slovenskom národnom múzeu na Vajanského nábreží vari štyridsiatke návštevníkov stojacich v rade na vstupenky pripomínajú, že 21. storočie je (aspoň na Slovensku) na výčiny počasia bohatšie ako to predchádzajúce. Dlžizným šórom na vstupenky zjavne šokovaná skupina mlaďasov okolo dvadsiatky (ako sa neskôr dajú počuť – zástupcov médií) odhaduje, že šór je súčasť výstavy Ako ? sme žili s podtitulom Slovensko v 20. storočí. „Lebo veď vtedy sa stálo na banány, no nie? Tak aby sme si na vlastnej koži vyskúšali, ako to bolo.“ Ešteže sa navzájom priznávajú, že sú v tomto múzeu prvý raz v živote. Inak by možno vedeli, že už v tom 20. storočí, z ktorého ich najviac zaujíma to, ako sa zvrhával (vo všetkých významoch toho slova) socializmus, mnohí rodičia vodievali najmä v nepriaznivom počasí do tohto múzea deti obzerať prírodu aspoň v muzeálnych zbierkach. Keď po vari štvrťhodinovom vystátí radu (všetci stoja odovzdane a trpezlivo ako v tom minulom storočí nielen na banány, ale, ako ukazuje iná výstava v inej inštitúcii, napríklad aj na bicykle) držím v ruke vstupenku, prechádzam do prvých hodín 20. storočia. Je tam však tak husto, až nedýchateľne, že po niekoľkých minútach pobytu typu hlava na hlave mi je jasné – ak sa človek chce dozvedieť, ako sme v 20. storočí žili nielen naozaj, ale aj podľa muzejných artefaktov, musí prísť viackrát. A keby mu to vstupné (pre dospelých 100 Sk) prípadne nedovolilo, aspoň si na prehliadku vyčleniť celý deň. Inak si sotva bude môcť v pokoji prezrieť nielen vyše dvetisíc zbierkových predmetov nainštalovaných tak, aby, ako sa píše v tlačovej správe, pripomínali akúsi prechádzku dvadsiatym storočím, ale aj sa pristaviť pri paneloch s informáciami alebo sa začítať do dobových dokumentov. A ak by nevyšlo ani to, dá sa ešte zúčastniť na zaujímavých sprievodných podujatiach výstavy. Napríklad na bezplatných pondelkových stretnutiach so slávnymi televíznymi inscenáciami a ich interpretmi či na stredajších premietaniach slovenských filmov z produkcie štúdia Koliba. Vcítiť sa do ducha doby Na začiatku výstavy návštevníkov oslovujú z monitora plagáty, zvukové záznamy a iné dokumenty vítajúce rok 1900. Nové storočie vítajú s podobným odhodlaným nadšením zmeniť svet k lepšiemu, aké celý svet deklaroval aj na prahu roku 2000. A že si prehliadku bude treba zopakovať, je už isté. Priveľká tlačenica, priveľa hluku, primálo miesta toho krátko pred záverečnou veľa vidieť neumožňuje. Aj k vtipne miesto šetriacej skrinke, takzvanému posúvaču času, umiestnenému pri každej epoche, sa darí prepracovať len ťažko. Najmä deti sú zvedavé, čo objavia na vysúvacích paneloch s dobovými dokumentmi a aké predmety skrývajú zasklené šuflíky v jej dolnej časti. „Ale to museli najprv vyprať, pravda,“ spytuje sa akési dievčatko, keď fascinovane hľadí na uniformu vojaka z talianskeho frontu. Mňa o kúsok ďalej fascinuje čosi iné: Dvojlavičie so sklápacími sedadlami v kóji predstavujúcej ľudovú školu s podobizňou Franza Jozefa na stene je až na železné spojnice také isté, ako boli lavice, v ktorých som v prvej až piatej ľudovej sedávala aj ja. A pritom som sa narodila až o celý ľudský život neskôr... Zažila som aj na podobnom princípe vyrobené modernejšie, ktoré na výstave reprezentuje ukážka triedy s portrétom fotografia prezidenta Zápotockého. Tie s voľnými stoličkami, ktoré sme, tak ako aj mnohí súčasní školáci po poslednej hodine zdvíhali na lavice, tu nie sú. Lebo ako pripomínajú tvorcovia, výstava nemá diváka ohúriť množstvom informácií, ale pomôcť mu vcítiť sa do „ducha doby“. Duch doby sa na tejto výstave pripomína naozaj dôsledne. Na jednom z panelov napríklad zaujme autentický plagát s výzvou cisára Františka Jozefa Mojim národom. O kúsok ďalej sa tisne do vedomia starodávnym kuchynským náčiním, aké možno nájsť v antikvariátoch. Veľa hovorí aj panel s výrečnými štatistickými údajmi z rokov 1901 až 1914: V roku 1910 boli podnikmi s najvyšším počtom zamestnancov železiareň v Podbrezovej (3 250), textilka v Ružomberku (2 469) a železiareň v Krompachoch (1 907). Významné bolo budovanie železničných tratí – do roku 1915 ich vybudovali 3 219 km, čo je 90 percent súčasného stavu. Učebnice minulosti pripomenie fakt, že do roku 1914 malo Slovensko druhú najväčšiu mieru vysťahovalectva – po Írsku. Údaj dokumentujúci koľko ľudí emigrovalo po roku 1948 či 1968 a koľko ich v súčasnosti (e)migruje za lepšie ohodnotenou prácou či prácou vôbec, som v nenašla. Zástavy, zákopy, budúcnosť Pri stene plnej zväčšenín dobových fotografií z prvej svetovej vojny sa neznalec maďarčiny možno najskôr nazlostí, pretože na každej je nápis iba v maďarčine: A baj társ sirja. Alebo: A kárpati harcok mögött. Potom si možno znova pripomenie, ako kurátor výstavy Peter Tomčík zdôrazňoval, že výstava má „pomôcť vcítiť sa do ducha doby“, a vciťuje sa... Výstava je nainštalovaná tak, že to nie je ťažké. Výborne, takmer so zimomriavkami na chrbte to ide pri prechode zákopom, kde vybuchuje munícia a ponad hlavu sa premietajú dobové dokumenty. Patria k nim aj výrečné zábery na cintorínové polia plné krížov. Podobné, plné symbolických bielych krížov ovešaných zbraňami a prilbami, čaká v kóji dokumentujúcej druhú svetovú vojnu. Ale k tej sa dostanem neskôr. Zatiaľ si čítam ornamentmi bohato vyzdobenú Deklaráciu slovenského národa, v ktorej Národná rada Slovenska vyhlasuje samostatnosť. To je príjemnejší zážitok, rovnako ako Pospíšilov Štefánik v bielom mramore. Zlatom a striebrom vyšívané zástavy Sboru sväzu železničiarov z nových Zámkov pripomínajú, že nič, ani pravopis nie je nemenný a heslo Miestnej organizácie slovenských remeselníkov a obchodníkov Budúcnosť je v našich rukách je zasa, tak ako veľa iných starodávnych múdrostí, stále aktuálne. Stačí si spomenúť na hyper- či supermarkety. Plagáty propagujúce Medzinárodné dunajské veľtrhy, Orientálny trh či Výstavu hostinského a kuchárskeho umenia pôsobia akosi menej gýčovito ako súčasná masívna propagácia takzvaných akcií lákajúcich kupovať, kupovať, kupovať. Dôkaz, že menej – a platí to, pravdaže, aj na roky – znamená veľmi často viac. Dokumentuje to aj mestská izba z 30. rokov s nábytkom, aký v niektorých bytoch, kde sa nezbláznili do papundeklovej a drevotrieskovej moderny, kde-tu vidieť aj v súčasnosti. Aj obuvnícka dielňa s nádhernou drevenou dlážkou, ktorá keď sa, ako si pamätám, vydrhne obyčajným mydlom, vonia čistotou oveľa viac ako propperovsky vyblýskané súčasné plávajúce podlahy. Národná správa Za rohom chi-chi-chi-cha-cha-cha, rýchlo preč; mladý pár sa rýchlo poberá od veľkej smaltovanej tabule propagujúcej Primeros Gum..? Parfumerie a vo vedľajšej kóji obdivuje to, čomu sa podľa mojej mamy u nás hovorilo obchod všetko. Inými sovami obchod s rozličným tovarom, a je to tam naozaj pestré: Od melty a škatuľky s nápisom Karo Franck, akú po babke opatrujem aj ja, aj keď staré poistky, ktoré som v nej mávala, aby bolo čím nahradiť „vyrazené“, som už dávno vyhodila, cez Elidu-šampón, fľaštičky s Alpou, aké si pamätám z detstva, zásuvky s majoránom, salicylom, čajom, ale aj liadkom, kefami až po cisternu s petrolejom. A hneď za tým motodielňa so starou motorkou, krajčírska dielňa a – potom zase vojna. Druhá svetová symbolizovaná už spomenutými bielymi krížmi, na ktorých visia zbrane. Nikdy nemiznúci, stále modernizovaný večný artefakt dokumentujúci existenciu človeka... Na výstave je, našťastie, veľmi rýchlo po vojne. Do vedomia návštevníkov sa už tisnú tí, v rukách ktorých je, ako si pamätám zo spolkových zástav, budúcnosť: Slováci a Slovenky, po príchode do vlasti vás dobre obuje Baťa – národná správa. Ale posledné dve slová dokumentujú, že k ich rukám pribudli a ešte pribudnú ďalšie. A naozaj – pár krokov a ocitáme sa vo februári štyridsiateho ôsmeho a veľmi rýchlo ešte ďalej. Ale stále bojujeme: Pasením za upevnenie zdravia k zlepšeniu výživy a rastu ošípaných, Ochranou rastlín za vyššie výnosy. A za ďalším rohom zase školská trieda. S tabuľou Osemročná stredná škola v Jelke. S modernejšími sklápacími lavicami. S A. Zápotockým namiesto Fr. Jozefa. So striebrenkou natretými liatinovými kachľami. A potom prekážka. Ťažká priehľadná plastová ponáška na žalúzie popísaná heslami z augusta 1968: Neprejdú! Idite domoj! Ako vieme, naozaj neprešli. Zostali. Odzvonené Normalizácia. Charakterizuje ju aj kancelária nejakého partajného výboru. Zaujímavejšia je však trieda materskej školy či paneláková spálňa v priestore, ktorý sa takmer vôbec nelíši od toho ozajstného: ako králičia klietka. Tak akosi to pri pohľade na panelákovú Petržalku charakterizoval prvý ponovembrový a pre Slovensko posledný federálny prezident Václav Havel. Mnohí si na margo toho možno predstavovali, ako sa vďaka zmene režimu o pár rokov budú sťahovať do víl havlovského typu. A naozaj sa sťahovali. Ibaže – nemnohí. Mnohejší sú radi, že majú aspoň (na) tie králikárne. A je to tu. To je ono! Pár krokov a sme na imaginárnom námestí s výtvarne štylizovanými kovovo pôsobiacimi ľuďmi, ktorí majú na prstoch zavesené neštylizované, ozajstné kľúče. Okolo nich autentické transparenty: Chceme skutočný socializmus! Bojujeme za lepší život pre nás všetkých. Pracovníci SNM sa stotožňujú so stanoviskom VPN a OF. Pravda zvíťazí. Pekné heslo. Akurát nešpecifikuje, ktorá z mnohých ľudských právd by to mala zvíťaziť. A pretože na jedinej sa my ľudia z objektívnych dôvodov svojej subjektívnosti dohodneme sotva, aj večné heslo. Ódy a adorácie Ale poďme si svoje pravdy brániť voľbami. Oddelení zase žalúziami ocitáme sa pri volebnej urne. Mne práve to, neviem prečo, pripomenie, že táto výstava vznikla pri príležitosti 15. výročia založenia Slovenskej republiky a vyhlásenia Roka Andreja Kmeťa, zakladateľa Slovenského národného múzea a priekopníka múzejníctva na Slovensku. Možno preto sotva vnímam na náprotivnej stene premietané zasadnutie Európskeho parlamentu a len akoby z druhého sveta počujem Ódu na radosť. Alebo je to óda na medzinárodné uznanie Slovenska ako rovnocenného partnera v Európskej únii? Či nebodaj na medzinárodné víťazstvá a svetové majstrovstvo slovenského krasokorčuliara Ondreja Nepelu? Prípadne na účasť prvého slovenského kozmonauta Ivana Bellu, ktorého oblečenie z pobytu na ruskej vesmírnej stanici Mir možno obdivovať vo vitríne obďaleč? Neviem, nezisťujem. Múzeum má záverečnú. Vonku stále vyvádza silný vietor. Priam ma ženie do neďalekého Esterházyho paláca, kde by som chcela stihnúť ďalšiu, do istej miery analogickú výstavu z dokumentárnych fotografií mapujúcich roky 1969 až 1989. Volá sa Stratený čas?, pripravila ju Slovenská národná galéria, a tá vetristá sobota je jej posledným dňom. Posledný vstup však nestíham. Tak ako takmer nikto z nás v 21. storočí nestíha prežiť veľa toho, čo sme si možno od neho sľubovali. Ešteže mám nádej stihnúť nedeľnú dernisáž, ako som si nazvala slávnostný záver výstavy. Kým sa to podarí, len toľko: Výstava Slovensko v 20. storočí v nijakom prípade neznamenala stratený čas. A hoci mnohým možno nedala komplexnú odpoveď na otázku, ako sme žili ako krajina, upozornila na to, ako žijeme v súčasnosti. A vyprovokuje otázku, prečo tak rýchlo. Preto, že Slovensko v 21. storočí v niektorých bodoch dobieha to, čo v 20. zameškalo prirýchlo? Alebo preto, že za nijakú cenu nechceme zaostať za tempom ostatnej Európy a sveta – ani vetrov, ktoré sa aj naším pričinením stále častejšie menia na víchrice?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984