Pozadie jednej kandidatúry

Iveta Radičová je už iba krôčik od toho, aby sa oficiálne stala spoločnou kandidátkou pravicovej opozície na post slovenskej prezidentky. Vedenie kresťanských demokratov ju podporilo s podmienkou, na ktorú ona vzápätí reagovala pozitívne a zo Strany maďarskej koalície zazneli už dávnejšie otvorené vyjadrenia na jej podporu. Pravica, rozbitá nielen stranícky, ale v poslednom čase už aj vnútrostranícky, sa po dlhom čase dokáže dohodnúť na jednej politicky dôležitej záležitosti. Otázne je či sa rozhodla správne. Iveta Radičová je totiž vnímaná najmä ako odborníčka, k čomu prispela sama svojím dlhoročným pôsobením, ale aj niekoľkými mesiacmi na poste ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny. Lenže práve cez víkend, keď o nej rozhodovalo KDH, ponúkla vyjadrenie, ktoré jej odbornosť vážne spochybňuje. Ide o tvrdenie o tom, že hlavným (z jej slov možno chápať, že dokonca jediným skutočným) cieľom tzv. dôchodkovej reformy je riešenie demografického problému. Lenže odborníci – dokonca aj pravicoví, ba pravicovejší, než je I. Radičová – tvrdia, že to je úplný nezmysel. Dôchodková reforma toľko opakovaný demografický problém nevyrieši. „Ak niekto chce ľudí presvedčiť o vhodnosti zavedenia systému povinnej kapitalizácie, mal by si nájsť iné argumenty, než je možnosť riešenia demografického problému,“ odkazuje dokonca investičný analytik, kedysi pracujúci pre pravicové think-tanky, Martin Thomay. Títo odborníci (okrem Thomaya napr. Michal Polák či Ivan Lesay) pritom dokladajú svoje tvrdenia oveľa dôveryhodnejšou a logickejšou argumentáciou ako Iveta Radičová. Tá sa dostáva do situácie, že hoci je nekompromisnou zástankyňou terajšieho dôchodkového systému a obhajkyňou Kaníkovej reformy, nepodporuje svoj postoj serióznymi faktami. Už nesľubuje lepšie penzie, dištancuje sa od sľubov o „švajčiarskych“ dôchodkoch, ale za cieľ reformy vyhlasuje riešenie, ktoré reforma v skutočnosti neprinesie. Lenže potom je otázne, čo obhajuje. Aké argumenty ešte oprávňujú seriózneho odborníka obhajovať tzv. dvojpilierový dôchodkový systém? Zdá sa, že jediným zostáva možnosť zdediť nasporené peniaze, ktorú však možno uplatniť iba v prípade, že sa sporiteľ penzie nedožije. Budúca prezidentská kandidátka pravice teda obhajuje dôchodkový systém, ktorého jediná nespochybňovaná výhoda sa prejaví iba predčasnou smrťou (ešte nie) penzistu. Dôchodkový systém výhodný pre nedôchodcov. Odhliadnime teraz od skutočnosti, že svojimi nekompromisnými vyjadreniami v Sobotných dialógoch Slovenského rozhlasu dala Iveta Radičová neúmyselne poriadnu ranu dôchodkovej reforme. Pre jej najbližšou politickú budúcnosť je oveľa dôležitejšie, že ju to môže v očiach verejnosti výrazne diskvalifikovať. Ako som už uviedol, tá ju totiž vníma najmä ako odborníčku na oblasť sociálnej politiky. Napokon, aj ona sama po nástupe do ministerskej funkcie zdôrazňovala, že nie je politička, ale „odborníčka v politickej funkcii“. Čo však z tohto imidžu odborníčky zostane o pár mesiacov? Iveta Radičová na prezidentský post určite kandidovať bude. Jej vyjadernia dokazujú, že rozhodnutá je už dávno, čaká len na oficiálny spoločný mandát opozície. S podobnou istotou, s akou sa už dnes môžeme vyjadrovať o jej kandidatúre, však môžeme uvažovať aj o jej výsledku. Treba priznať, že za ten ani tak veľmi nemôže a prípadná prehra by nemala byť vnímaná ako odmietnutie jej osoby. Dokonca ani ako odmietnutie Ivety Radičovej v politike. Podpredsedníčka SDKÚ-DS sa len vydáva na takmer rovnakú cestu, akú už okúsila jej poslanecká kolegyňa Magda Vášáryová. Nechcem ich vôbec porovnávať, ale je zrejmé, že pravicoví kandidáti nemajú na Slovensku ustlané na ružiach. A to bez ohľadu na to, či idú s oficiálnou podporou pravicových strán alebo nie. Dokonca teraz, keď vládnutie pravicových strán majú občania ešte stále v čerstvej pamäti, je kandidovanie s podporou strán možno ešte horšie ako kandidovanie bez nej. Oveľa nepríjemnejšie – najmä tento týždeň, keď si celá Európa a moderný svet pripomína Medzinárodný deň žien – je to, že prekážkou na to, aby u voličov uspela, môže byť v prípade Ivety Radičovej aj to, že je žena. Nie sme ani na úrovni Írska, ani škandinávskych štátov a slovenskí voliči nie sú natoľko vyspelí, aby pri voľbe prezidenta nebrali do úvahy, či ide o muža lebo ženu. Je to nepríjemné a bolo by fajn, keby sa do vrcholných politických súbojov púšťali aj ženy, ktoré by svojimi ostatnými kvalitami dokázali tento negatívny stereotyp našej spoločnosti prelomiť. Iveta Radičová ňou však podľa všetkého nebude, a tak jej kandidatúra skôr vyzerá ako premyslená mocenská hra Mikuláša Dzurindu, ktorý akoby sa znovu spoliehal na to, že neúspešný kandidát vo verejnej voľbe nemôže byť straníckymi štruktúrami vnímaný ako seriózna alternatíva voči nemu. Ale v tomto prípade už výsledok taký jasný nie je. Autor je stály spolupracovník Slova