Reklama
Reklama

Návrat k roku 1968

Počet zobrazení: 1188

 

Pribudla kniha, pribudlo ďalšie svedectvo. Mám z toho radosť. Ďalší svedok píše o našej nedávnej minulosti. Ďalšia potrebná výpoveď o osudoch Slovenska uplynulého 20. storočia. Svedectvo generácie, ktorá naplno žila a pracovala v neľahkých podmienkach útlaku. Bez nás by nebolo dneška. Bez roku 1968 by nebol ani rok 1989. Dejiny sú dejinami aktérov. Bez masívneho vzopätia roku 1968 v bývalom Česko-Slovensku, bez pokusu demokratizovať zbabraný pokus o socializmus by nebolo ani poľskej Solidarity, ani Gorbačova, ani pádu berlínskeho múru.

smena_obalka.jpgRudolf Belan: Smena.
Fenomén slovenskej žurnalistiky. Rok 1968
Ediposs 2021, 198 strán


Autor knihy, človek mojej generácie, zanietený funkcionár mládežníckej organizácie, vydavateľský manažér Rudolf Belan priniesol svedectvo o denníku Smena. Iba ľudia minulého storočia vedia pochopiť mágiu printových médií. Autor nás vedie do čias, keď každodenné noviny boli popri štátnom rozhlase jediným zdrojom informácii, zrkadlom doby. V tých časoch štátostranou dirigovaná tlač bola na hranici nečitateľnosti. Partajné denníky, české Rudé právo a slovenská Pravda, vychádzali v masovom náklade, ale masovo ich nenávidela a opovrhovala nimi väčšina čitateľstva. Znechutení občania preferovali odborársky denník Práca a neskôr mládežnícky denník Smena. Rudolf Belan načrtáva dejiny vzniku tohto denníka, ktorý sa postupne, najmä v liberálnejších 60. rokoch minulého storočia, stal tribúnou spoločenskej kritiky. Získal si obľubu širokého okruhu čitateľov. Smena sa naozaj stala fenoménom kvalitnej slovenskej žurnalistiky, kvalitou, pravdaže, limitovanou celkovou spoločensko- politickou situáciou.

V Smene vyrástla skupina novinárov, ktorí ďaleko prevýšili úroveň ostatnej žurnalistiky. Boli to viac ako novinári, boli to publicisti, ľudia s vlastným názorom, doslova bojovníci s neutíchajúcou cenzúrou, aj autocenzúrou tých čias. Dnes viacerých novinárov Smeny po­važujeme za významných spisovateľov literatúry faktu a ich knihy patria do kontextu slovenskej literatúry.

Samozrejme, že Smena si mohla vydobyť toto výsadné postavenie vďaka pochopeniu a múdremu manažovaniu vydavateľov. Rudolf Belan prináša podrobné svedectvo o týchto peripetiách. Šéfredaktori Anton Kurina, Slávo Kalný, Gavril Gryzlov boli terčom útokov. Denník Smena reflektoval už prvú vlnu odporu proti stalinskej diktatúre v búrlivom roku 1956. Bol to rok aktívneho odporu proti režimu v Poľsku a vyvrcholil protikomunistickým povstaním v Maďarsku. Protesty v neobišli ani Česko-Slovensko. Autor podrobne opisuje študentské nepokoje, ktoré sa v Bratislave prejavili ako „pyžamová revolúcia“. Protagonistom bol mladý právnik Anton Blaha. Ožívajú spomienky na protestný študentský karneval, kde sa ako vysokoškolák zúčastnil aj neskorší prezident Rudolf Schuster.

Osou Belanovej knihy je však zástoj Smeny počas prevratného roku 1968. Už počiatkom marca uverejnili program slovenských vysokoškolákov, správy o štrajku študentov. Smena bola na legendárnych diskusných mítingoch s viactisícovou účasťou v PKO a v Športovej hale na Pasienkoch. Víkendová príloha Smena na nedeľu, ktorú redigoval Ján Čomaj, sa stala tribúnou mladých spisovateľov a umelcov. Veľkú pozornosť venuje Belan dnes už zabudnutej veľkej akcii – hnutiu za výstavbu Alwegu vo Vysokých Tatrách. So záujmom som si prečítal, ako sa nakoniec využili nemalé vyzbierané financie tohto celonárodného hnutia.

V horúcich týždňoch a mesiacoch po dočasnom zrušení cenzúry, denník Smena spolu s týždenníkom Zväzu slovenských spisovateľov Kultúrny život sa stali tribúnami aktívneho boja proti reakčnému krídlu partajných funkcionárov, podporovaných sovietskou mocou. Denník Smena vtedy vychádzal v neuveriteľnom náklade okolo 100-tisíc exemplárov.

Pred vyše polstoročím, 8. apríla 1968 v bývalej Ymce na bývalej Malinovského ulici sa konalo stretnutie Klubu mladej inteligencie Slovenska. Pamätné stretnutie sa zrodilo z iniciatívy redakcie Smeny a skupiny mladých publicistov, spisovateľov, umelcov a ekonómov. Klub mladej inteligencie Slovenska bol generačnou platformou. Stretnutie viedlo demokraticky zvolené pracovné predsedníctvo: vedec Viktor Pavlenda, kritik PavoI Števček, spisovateľ Anton Hykisch, literárni vedci Štefan Drug a Michal Gáfrik, filmoví režiséri Eduard Grečner a Stanislav Barabáš, spisovateľka Jaroslava Blažková, filmový kritik a redaktor Smeny Richard Blech. Zišli sa tam mladí ľudia rozdielnych názorov, ale s rovnakou odhodlanosťou. Po prvý raz po komunistickom puči vo Februári 1948, zaznel hlas, ktorý sa dožadoval účasti na správe štátu pre väčšinu občanov-nečlenov vládnucej strany. Dva hlavné referáty (Hykisch a Pavlenda) vyjadrili nutnosť vytvoriť politické a ekonomické podmienky na slobodný rozvoj našich národov, dovŕšiť demokratizáciu a federalizáciu štátu. Ako hosť podporil mladých aj Dominik Tatarka, tiež s kritickým prejavom.

Autor knihy Rudolf Belan zaznamenal podrobný priebeh stretnutia Klubu mladej inteligencie. Zoznam diskutujúcich odráža širokú paletu účastníkov: Anton Hykisch, Viktor Pavlenda, Dominik Tatarka, Peter Balgha. Michal Nadubinský, Július Satinský, Eduard Grečner. Juraj Sever, Anton Seneš, Pavol Števček. Uznesenie prečítal Vladimír Štefko. V prílohe knihy sú po prvý raz uvedené aj texty všetkých príspevkov.

Hovorím o pamätnom stretnutí, lebo po prvý raz od nástupu komunistického režimu sa verejne zhromaždili mladí ľudia, budúce osobnosti v rozličných sférach života, aby sa spojili vo veľkom pokuse zásadne zmeniť charakter spoločnosti. Osobitný význam malo vystúpenie Antona Seneša, bývalého politického väzňa, nekomunistu, predstaviteľa katolíckej tajnej cirkvi, ktorá sa v roku 1968 dočkala aspoň čiastočnej rehabilitácie. V čase konania stretnutia mladej inteligencie náš priemerný vek bol 33 rokov. Vyjadrovali sme sa k svojej možnej budúcnosti. Pravdaže, podmienení dobou, hovorili sme o vylepšení, poľudštení socializmu. Dnes, ako píše Belan, tri štvrtiny z vtedajších aktérov už nežijú. A my, čo sme zostali, máme po osemdesiatke, blížime sa k deväťdesiatke. Boli sme aktérmi veľkého zápasu.

Možno im vyčítať, že sa usilovali zharmonizovať a usporiadať po novom to, čo sa zladiť nedalo. Nemožno im však klásť za vinu. že vtedy sa nesprávali podľa dnešných názorov. Neboli jasnovidcami! Boli to protirečivé pomery, v ktorých sa pohybovali. To čo si nemohli dovoliť pred šesťdesiatym ôsmym rokom, po zbavení pút cenzúry v masovokomunikačných prostriedkoch, mohli náležíte vyjadriť verejne. Priestor im poskytli mládežnícke noviny Smena“ (s. 119).

Recenziu Belanovej knihy končím s úprimnou chválou, že autor zhromaždil či pripomenul udalosti nedávno minulé. Každé svedectvo o uplynulom storočí je dobré a užitočné. Je pripomenutím odvahy novinárov, ktorí v pomeroch neporovnateľne ťažších ako sú dnes, dokázali sa vzoprieť diktátu vládnucej strany, požiadavke vydavateľa, zásahu cenzora. Robili všetko to, čo mnohí dnešní novinári nerobia.

Zároveň je pripomenutím, že politická sloboda nie je darom z nebies, ale výsledkom dlhoročných zápasov predošlých generácii Dejiny sa nezačali v novembri 1989 a nekončia sa poslednými voľbami. Sloboda je krehký a zraniteľný software, treba ho starostlivo chrániť pred útokmi nových cenzorov.

(Recenzia vyšla v Literárnom týždenníku 27 – 28/2021)
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama