Ján Golian: Portrét generála – II. časť

Heslo Začnite s vysťahovaním, platí od 20. hodiny dnešného dňa
Počet zobrazení: 2213

Lenže Povstanie nie je šachová partia, do jeho príprav vstúpilo množstvo činiteľov. Situácia v lete 1944 na Slovensku sa pod vplyvom blížiaceho frontu radikalizovala. Operovali tu aj sovietski partizáni, ktorí boli vysadení v tyle nepriateľa. Mali svoje bojové úlohy a boli zaskočení správaním obyvateľstva. Oni prišli bojovať, vykonávať diverzné akcie, ale čoskoro zistili, že na Slovensku v podstate nemali protivníka, miestni obyvatelia ich nadšene vítali, zásobovali potravinami, vojaci z posádok, ktorí s nimi mali bojovať, sa namiesto toho s nimi bratali, odovzdávali im zbrane, muníciu, dokonca sa k nim pridávali.


jan_golian_muzeum_snp.jpgJán Golian. Foto: muzeumsnp.sk

Ján Golian: Portrét generála - I. časť


Organizátori Povstania potrebovali získať čas, aby dokončili potrebné prípravy, a preto chceli vytvoriť zdanie, že Slovensko je pokojná krajina, lojálna k nemeckému spojencovi. 13. augusta rokoval Golian so sovietskym partizánskym veliteľom Veličkom a žiadal ho, aby zastavili, alebo aspoň obmedzili diverzné akcie, aby nemali Nemci zámienku obsadiť Slovensko, žiaľ, bezvýsledne. S rovnakou požiadavkou nepochodil ani komunista Gustáv Husák.

Partizáni vyhodili napríklad niekoľko železničných tunelov, čo počas Povstania spôsobilo veľké problémy. 21. augusta 1944 vyhlásili partizáni v obci Sklabiňa Československú republiku, 27. augusta obsadili Ružomberok a 28. augusta postrieľali v martinských kasárňach vojenskú misiu podplukovníka Waltera Otta, ktorá sa cez Slovensko vracala z Rumunska.

Tieto udalosti nenechali Nemci bez odozvy. Na ich nátlak prezident Tiso pozval nemecké jednotky na Slovensko, aby nastolili poriadok. Na generála Čatloša, ktorého podozrieval z dvojitej hry, uvalil domáce väzenie. Okrem toho 29. augusta 1944 o 19. hodine Čatloš musel v bratislavskom rozhlase oznámiť, že nemecká armáda na žiadosť prezidenta Tisa vstupuje na územie Slovenska a vyzval slovenské vojsko, aby nekládlo odpor.

Je vám všetkým známe, že nepriateľ v hanebnej forme partizánov zákerne napadol našu drahú vlasť. V dôsledku tejto skutočnosti prichádzajú na Slovensko jednotky nemeckej armády.“
 

Kocky sú hodené

To bol začiatok okupácie Slovenska a ak by Golian okamžite nekonal, všetky prípravy Povstania by vyšli nazmar.

Hneď po Čatlošovom prejave vydal Golian 29. augusta 1944 krátko po 19. hodine všetkým vojenským posádkam historický rozkaz, najdôležitejší v dejinách slovenského vojenstva: „Heslo Začnite s vysťahovaním, platí od 20. hodiny dnešného dňa.“

Povstanie sa začalo, cesta späť bola nemožná. Pre úplnosť treba dodať, že niektoré slovenské jednotky už pred vyhlásením hesla urputne bojovali proti Nemcom. Tí totiž už 29. augusta ráno prekročili hranice Slovenska zo severu, kde sa im postavila na odpor žilinská posádka pod vedením majora Jozefa Dobrovodského, ktorý bol tiež v 50. rokoch uväznený.

Aj keď Golianovi niektorí kritici neskôr vyčítali, že nebol vždy pohotový a rázny, tu sa prejavil ako rozhodný vojak. Ktovie, či si vtedy uvedomil, že jeho rozkaz znamená, že Slovensko definitívne prechádza na stranu Spojencov, že boj proti fašizmu nie je len záležitosť niekoľkých tisíc statočných Slovákov, ako boli Jozef Gabčík, Ján Nálepka, Otto Smik, Pavol Marcely, Viliam Žingor a vojaci Svobodovej armády, ale proti fašizmu sa postavila so zbraňou v ruke väčšina slovenského národa.

Na druhý deň, 30. augusta 1944, pplk. Mirko Vesel v banskobystrickom rozhlase prečítal proklamáciu, ktorou vyzval slovenský národ do boja proti okupantom:

V zastúpení veliteľa slovenského vojska, ako časti československej brannej moci, generála Viesta, vyzývam vás: Vojaci, postavte sa na odpor nemeckým obsadzovacím jednotkám, bojujte tvrdo a neúprosne proti votrelcom, zachovajte najprísnejšiu disciplínu a poslušnosť tým veliteľom, ktorí vás povedú proti Nemcom. Vyzývam vojakov záložníkov, aby sa okamžite hlásili v najbližších kasárňach. Súčasne vyzývam žandárstvo, políciu a finančnú stráž, aby sa okamžite pripojili k obrane vlasti.“

Prejav ministra Čatloša, ktorý vyzval, aby sa Nemcom nekládol odpor, dezorientoval časť slovenských dôstojníkov, o deň neskôr podobne vystúpil v rozhlase aj generál Malár, že Povstanie vypuklo predčasne.

Veľkým úderom pre Povstanie bolo zlyhanie dvoch východoslovenských divízií. Vojenské ústredie poverilo plk. Talského, aby keď vypukne Povstanie, prevzal ich velenie. Talský sa zachoval absolútne nepochopiteľne. Namiesto toho, aby vyhlásil poplach, plnú bojovú pohotovosť a pripravil sa na boj, nasadol na lietadlo, preletel front a išiel vyjednávať s maršalom Konevom o koordinácii postupu. Dve východoslovenské divízie zostali bez velenia a Nemci ich odzbrojili fakticky bez boja. Znamenalo to stratu nielen kvalitne vyzbrojených divízií, ale nesplnila sa základná úloha, obsadiť karpatské priesmyky a umožniť vstup Sovietskej armády bez boja na územie Slovenska.

Povstalcom sa nepodarilo prevziať velenie v bratislavskej posádke, rovnako ako v Nitre, Topoľčanoch, Seredi, Kežmarku. Naopak, takmer celá trnavská posádka prešla na povstalecké územie.

1200px-banska_bystrica_tabula_gen._viesta_a_gen.goliana.jpg
Banská Bystrica – pamätná tabuľa veliteľom povstaleckej armády generálom R. Viestovi a J. Golianovi, vpravo.
Foto: Peter Zelizňák / CC BY-SA 3.0

Ján Golian, ktorý bol povýšený na plukovníka a potom na brigádneho generála, nariadil mobilizáciu. Z pôvodných 18 tisíc vojakov stúpol počet na 47 000 mužov, po ďalšej mobilizácii koncom septembra na viac ako 60 000 vojakov. Zreorganizoval armádu a vytvoril šesť taktických skupín, ktoré mali brániť územie Slovenska.

Nemci spočiatku považovali Povstanie za bezvýznamnú akciu, ktorú zlikvidujú za niekoľko dní, podľa všetkého podcenili silu povstalcov. Možno vychádzali zo skúseností so slovenskou armádou na východnom fronte, kde sa veľmi hrdinsky neprejavila. Ale iné je bojovať na území cudzieho štátu za cudzie záujmy, ako brániť rodnú krajinu, svoju vlasť. Povstalci začali klásť húževnatý odpor. V Povstaní nebojovali len Slováci, bojovali tu aj Česi, bolo ich okolo 2 000, nielen tí, ktorí žili na Slovensku, ale napriek hrozbe trestu smrti mnohí prišli na pomoc z Protektorátu, pridali sa aj českí četníci, paradesantnú brigádu pod vedením pplk. Vladimíra Přikryla tvorili Slováci i Česi, bojovali tu Francúzi, Bulhari, Poliaci, ba aj antifašistickí Nemci, Rusi, Ukrajinci a národy Sovietskeho zväzu, Briti, Američania, Holanďania, spolu príslušníci asi 31 národov.

Napokon povstalci vzdorovali takmer dva mesiace, z toho 40 dní pod hlavným velením generála Goliana. Bojovali v tyle nepriateľa, front bol vtedy vzdialený vyše sto kilometrov. Toto obdobie je naplnené statočnými a hrdinskými činmi mnohých jednotiek. Povstanie malo, ak by sme sa chceli inšpirovať gréckymi dejinami, svoje Termopyly, boje v Strečnianskej úžine, ale aj Maratón, úspešný protiútok pri Telgárte pod vedením Jána Staneka, ktorý si vyslúžil prezývku Železný kapitán.

Tu by som chcel napísať aj osobnú spomienku na môjho dedka, Gustáva Neštiaka. V hodnosti kapitána, koncom Povstania štábneho kapitána, bránil hornú Nitru pred útokmi kvalitne vyzbrojených jednotiek skupiny SS Schill vo funkcii pobočníka veliteľa 4. taktickej skupiny Muráň a zároveň bol aj náčelníkom štábu tejto skupiny. Mohol som mať asi dvanásť-trinásť rokov, keď dedko predo mňa predložil mapu Európy. „Poľsko,“ ukázal na mape, „dobyli Nemci za päť týždňov, veľké Francúzsko kapitulovalo za šesť týždňov, rozľahlé územia Sovietskeho zväzu obsadili za päť mesiacov,“ vravel. „A my sme bránili naše drahé Slovensko, tento malý fliačik našej rodnej zeme, dva mesiace,“ miesto na mape sa mu zmestilo pod palec, „a nikdy nás úplne neporazili.“

Hoci Golian do vypuknutia Povstania nevelil žiadnej frontovej jednotke, vykonával rôzne štábne funkcie, napriek určitým chybám svoje poslanie splnil. Musel často improvizovať a nedostalo sa mu dostatočnej pomoci zo zahraničia. Sovietske jednotky síce začali urýchlene Karpatsko-dukliansku operáciu, ale povstalci očakávali omnoho väčšiu vojenskú i materiálnu pomoc A nielen to. Spomína Jarmila Golianová:

Spomínam si, ako raz prišiel rozčúlený a hovoril mi, predstav si: ,Spojenci nám okamžite ponúkajú dve paradesantné brigády z Talianska, a my ich nesmieme prijať. Sovieti zakázali, že je to ich záujmová sféra...´ No a keď priletelo na Tri duby nejaké to americké lietadlo, ktoré odvážalo zranených letcov späť, tak nejaké tie pušky tajne vyložili a viac nesmeli, len nejaký sanitný materiál. Tak to bolo veľké sklamanie, my sme si hovorili, keď je niekomu zle, tak pomôže ktokoľvek. Sovieti ale nedovolili.“

Generála Goliana 7. októbra vystriedal vo funkcii hlavného veliteľa Povstania generál Rudolf Viest, ktorého vyslala londýnska vláda. Golian sa stal jeho zástupcom. Nemecké jednotky pokračovali v ofenzíve a 27. októbra sa im podarilo dobyť centrum Povstania, Banskú Bystricu.

Obaja generáli odišli na Donovaly, kde zo Šport hotela prostredníctvom Slobodného slovenského vysielača vydal generál Viest posledný rozkaz, ktorý prečítal hlásateľ a výtvarník Anton Hollý: „Veliteľstvo Čs. armády oznamuje, že boj za slobodu Slovenska a Čs. republiky sa vedie ďalej a bude pokračovať až do víťazného konca. Pravidelné situačné správy nebudú viac vysielané.“ Na záver zaznela báseň sama Chalupku Mor ho! v podaní hlásateľa Milana Dudáša. Boli to posledné slová, ktoré odzneli v Slobodnom slovenskom vysielači:
 

Dve verzie o smrti generálov

Golian a Viest sa snažili sa skryť v horách, až napokon prišli Pohronského Bukovca, kde ich zajali. Nemci oboch generálov odtransportovali do Bratislavy, potom do Berlína. Boli vypočúvaní, z dochovaných svedectiev vyplýva, že sa správali mimoriadne statočne. Ich stopy sa strácajú v marci 1945 v koncentračnom tábore Flossenbürg. Podľa jednej verzie ich v rozpore s medzinárodnými konvenciami, pretože boli vojnoví zajatci, popravili.

generali_flossenburg.jpgV sobotu 17. apríla 2016 zástupcovia Klubu generálov SR odhalili vo Flossenbürgu pamätnú tabuľu štyrom slovenským generálom.
Foto Slovu poskytol gen. Tibor Gaplovský

Druhá verzia hovorí, že boli z Flossenbürgu prevezení do iného tábora, ktorý oslobodila Sovietska armáda a obaja generáli skončili v gulagoch. Túto verziu po roku 1989 šírili aj manželka Jána Goliana a synovec generála Viesta.

Isté však je, že ak by generáli prežili, stali by sa nepríjemnými svedkami, že sovietska pomoc nebola taká rozsiahla, ako to tvrdila propaganda po roku 1948. Určite by ich čakalo nielen veľké poníženie, ale i tvrdé perzekúcie a neminul by ich osud generála Píku. Napokon, takmer všetkých im podriadených povstaleckých dôstojníkov čakalo po roku 1948 v lepšom prípade vyhodenie z armády, v horšom, dlhoročné väzenie, aj popravy.
 

Prenasledovanie rodiny Jána Goliana

Pomste režimu neunikla ani pani Jarmila Golianová, ktorá bola odsúdená za údajnú špionáž v roku 1951 na šesť rokov väzenia, z ktorých si odsedela tri a pol roka a po prepustení si s veľkou námahou našla zamestnanie ako poštárka. Ich vytúženého syna Ivana, ktorý sa narodil tri týždne pred vypuknutím Povstania, neľudský riaditeľ v základnej škole verejne pranieroval ako syna zradcu a kriminálničky. Koncom 60. rokov bola Jarmila Golianová rehabilitovaná a pamiatka generála Goliana čiastočne očistená. Pri príležitosti 25. výročia SNP v roku 1969 prebrala za manžela Rad republiky in memoriam. Vyznamenanie preberala, ako neskôr spomínala, so zmiešanými pocitmi.

„Bola som pozvaná na oslavy Povstania na Bratislavský hrad. A tam som z rúk prezidenta Svobodu dostala in memoriam pre manžela Rad republiky. Mala som zvláštny pocit, pretože som si spomenula, keď mi rad odovzdával, na riadky jednej knihy, v ktorej v prvom vydaní boli riadky: ,obaja generáli zradili, stihol ich teda osud zradcov´. Na to som si spomenula, keď som preberala ten rad.“

Pamiatka generála Goliana bola v 50. rokoch hrubo znevažovaná, dostával prívlastky ako zradca, zbabelec, kapitulant, londýner, prisluhovač veľkoburžoázie. V 60. rokoch sa trochu situácia zlepšila, odvtedy bol spolu s generálom Viestom akosi tolerovaný, ale stále mu nebolo dané miesto v histórii, ktoré by mu patrilo. Po roku 1989 je v historických kruhoch braný jednoznačne ako kladná postava našich dejín, ako hrdina, bol vyznamenaný in memoriam, prezidentom ČSFR Václavom Havlom Radom Milana Rastislava Štefánika III. triedy v roku 1991 a prezidentom SR Michalom Kováčom vojenským Radom Ľudovíta Štúra I. triedy v roku 1995. Po pamätníku s Rudolfom Viestom vo Zvolene a v Pohronskom Bukovci pribudli pamätník v obci Golianovo, ktorá je pomenovaná po ňom, a v roku 2019 pamätná tabuľa v Trnovci nad Váhom, kde budúci generál prežil roky svojej mladosti.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984