Pomník z básní
Správa z tlače: Včera (10. marca 2008) v ranných hodinách zomrel spisovateľ, publicista a básnik Rudolf Čižmárik. Okrem toho, že som poznala viaceré jeho práce, vždy, keď som ho niekde stretla, uvažovala som, odkiaľ z dávna poznám jeho tvár. Až po tejto správe som si uvedomila, že sme sa videli ako začínajúci autori na Wolkerovej Polianke v roku 1967. A v zbierke Fragmenty, ktorú vtedy organizátori vydali, som si hneď našla jeho báseň. Jej názov Posledná noc mi takmer vyrazil dych. Vo svojej skutočnej poslednej noci totiž Rudolf Čižmárik nadránom volal priateľovi, že pána profesora poslúchne, aby ho odviezol do nemocnice. Už to to však nestihli. Krátko po tom smutnom ráne dal redaktor Slovenského rozhlasu Martin Jurčo v spomienkovom pásme zaznieť jeho hlasu z nahrávky spred niekoľkých rokov: „Nesmierne rád sa vraciam k svojej mame. Chodím k nej ako hosť od narodenia, pretože nás bolo veľa detí a dvaja sme bývali u babičky a každý deň sme chodili pozrieť súrodencov a rodičov, a chodím tak už 50 rokov. Niekedy sa ma ľudia pýtajú, či ešte píšem a o čom, a ja im odpovedám, že o láske. Viem, že dnes má už úplne inú podobu ako pred 30 rokmi, ale prečo by som si nezasníval, veď ja sa už dávnejšie pýtam, či ozajstný život nežijeme vlastne v sne. Poézia bola pre mňa zrkadlom, do ktorého som sa díval len kdesi v 13. komnate. Keby v každom nebol večný klinček nádeje, ako by to na tomto svete vyze-ralo? Pre mňa je poézia zvon, na ktorý znútra udiera ľudské srdce. Som vďačný, že som v doterajšom živote mohol byť večným pozorovateľom krásy skrytej do nesčíselných veršom mnohých básnikov.“ Slovenčinu ho učila Češka Naozaj. To sa možno dozvedieť z rozhovoru, ktorý poskytol študentom Strednej priemyselnej školy chemickej v Bratislave, kde študoval. Poprezrádzal vtedy na seba všeličo. Napríklad, že mu básnik Vojtech Mihálik, ktorému poslal svoju prvotinu, napísal, že z neho nič nebude. On mu chcel dokázať, že sa mýli, zaťal sa a stal sa spisovateľom a básnikom. Takým, pre ktorého je najvyšším ocenením, ak sa mu podarí dotknúť ľudských sŕdc. Priznal sa vtedy k tomu, že si váži schopnosť chirurgov zachraňovať zdravie a životy, ale že obdivuje aj jednoduchých ľudí. Napríklad svojho otca pekára za lásku a oddanosť k svojej práci. Nezamlčal, že keď si pekárčinu bol vyskúšať on sám, nevydržal na nočnej zmene stáť osem hodín pri páse a natierať mokrou kefou chlieb skôr, ako ho vsadili do pece. Pripomenul, že začínajúcim literátom by nemala chýbať pokora, že by sa mali brániť pýche a sebavedomiu, ktorých je v začínajúcich autorov až priveľa. pretože si neuvedomujú, že dosiahnuť úspech sa podarilo už mnohým pred nimi. „Myslím si, že nikto nemá právo na pýchu, ak dokáže písať, pretože každý z nás, či už si to prizná alebo nie, z času na čas niečo napíše,“ povedal. „Kresliť vie veľmi málo ľudí, dať do diel svoju myšlienku, skladať hudbu ešte menej, ale písať, písať a čítať vie každý. A každý z nás sa o čosi pokúša.“ Báseň je zvon a je aj človek Na prebale knihy Akordy krvných strún Čižmárik píše, že báseň je zvon, na ktorý znútra udiera ľudské srdce; iba vtedy vydá tón. A vyznáva sa, že v každej zbierke s výnimkou Krehkej je aspoň jedna báseň o otcovi či o chlebe. „Môj otec, pekár, si vystaval pomník z napečeného chleba. Z toho chleba už nezostala ani vôňa, ale dobrý chýr o otcovi a spomienky trvajú. Nerád by som bol s nimi sám. Preto píšem o chlebe ako o pecni, ale aj o chlebe ako miere hodnôt ľudskej práce a umu. Chlieb je pre mňa najvyššou metaforou ľudského života.“ Svojej dcére, novinárke Zuzane Čižmárikovej v jednom rozhovore povedal, že si nemyslí, že každý by mal povinne čítať básne – veď všetci nečítajú ani thrillery. A keď sa ho spýtala, čo je báseň, odpovedal jej takýmto zážitkom: „Keď som ťa vozil po Bratislave v kočíku, stretol ma básnik Teo H. Florin, niekdajší osobný sekretár Vladimíra Clementisa. Nazrel pod striešku kočíka, urobil mi krížik na čelo a povedal: „Rudo, toto je tvoja najkrajšia báseň.“ Zdroje: osobný archív a internet Fakty zo života a tvorby Narodil sa 18. júla 1949 v Šoporni v rodine pekára ako tretie zo šiestich detí. Po maturite na Strednej priemyselnej škole chemickej (1968) vyštudoval v roku 1973 odbor estetika a slovenčina na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, pracoval v Literárnej redakcii Čs. rozhlasu Bratislava, v denníku Pravda, v roku 1989 ako zástupca šéfredaktora. Neskôr sa zamestnal v tlačovej agentúre SR a v Národnom literárnom centre, v medzinárodnej Galérii MIRO, vo vydavateľstve Remedius a vydavateľstve Alexandra. Prekladal a prebásňoval texty z češtiny, rumunčiny a ruštiny, jeho knihy vyšli v nemčine, ruštine, ukrajinčine, poľštine a češtine. Občas písal pod pseudonymami Rudolf Javorčík a Ivan Krčmárik. Debutoval v časopisoch Mladá tvorba, Slovenské pohľady, Nové slovo, Smena a ďalšie. Písal aj pre týždenník Slovo. Knižne debutoval zbierkou básní Kamenné úžasy v roku 1970. Vtedy vydal aj zbierku Stretnutie IV. Zbierka Krehká vyšla v roku 1973, potom verše pre deti Hrdličky (1974), Stvorenie slnka (1997), Umývanie vody (1986) Akordy krvných strún (1990), Horiaca ruža – Die brennende Rose (v slovenskej a nemeckej jazykovej verzii – 1995) Vôňa tela-vôňa slov (1999 ). Prózy: Rozhovor so Svetlanou (1976), Portrét pekára (1985), Press a stres (1997), V gaštanovom hájiku (2001), Patria nostra, partia ostrá (2003, s legionárom J. Staviščákom) výber z tvorby Nahé nohy (2003). V spolupráci s E. Čunderlíkovou preložil poéziu rumunského básnika W. Teodoresca s názvom Blany oceánov (1973), básne Begdzin Javuchulana Tulské lesy (1981) a knihu Libora Budinského Trinásť prezidentov (2004). Ocenili ho cenou Masarykovej akadémie umění (Praha 1994), Európskou medailou Franza Kafku (Praha 2000), stal sa Osobnosťou roka Petržalky (2004). Tam, kde sa nezomiera Pavol Janík, vtedajší predseda spolku slovenských spisovateľov o Rudolfovi Čižmárikovi v roku 2004 napísal, že mu „patrí dôležité miesto vo vývinovom kontexte modernej slovenskej poézie a osobitne v súradniciach jej súčasných kreatívnych výbojov, myšlienkových úsilí a formálnych tendencií.“ Podľa P. Janíka sme vždy nevedeli oceniť „jeho spontánne lyrické posolstvo, ktoré svojou autentickosťou, originalitou, emocionalitou, obraznosťou a pôsobivosťou vysoko prečnieva ponad hlavy viacerých autorov. V poézii by však nemali rozhodovať rozličné pohyby, hry a gestikulácie okolo literatúry, ale najmä suverénne autorské výkony demonštrované v samotných básnických textoch. Z tohto hľadiska R. Čižmárikovi patrí jednoznačné uznanie. Verše tohto básnika, pokračuje Janík, „obohacujú a zrozmerňujú naše bytie schopnosťou zachytiť najjemnejšie signály večnosti, ktoré rozochvievajú naše vnútorné rezonančné plochy aj v zdanlivo všedných, prozaických a nepoetických situáciách“. A my môžeme dodať, že signálom večnosti Rudolfa Čižmárika, autora, ktorý publikoval aj u nás v Slove, bola a aj po jeho smrti zostala literatúra. A to je priestor, v ktorom sa nezomiera.
